Oziabajú ho ruky. Zakrúca si ich do starého šálu, ktorý mu Pavol kedysi požičal a už ho nepýtal späť. Možno ani nebol jeho, ukradol ho akejsi bratislavskej mladej paničke, keď na sekundu neustrážila svoje veci.
Drevo praská... a vyludzuje zvuky Tepla. Zdvihne hlavu.
„Čo tu tak sedíš? Nemáš čo robiť? Vianočné trhy sa začali a ľudia majú plné peňaženky. Makaj!“ Hlava sa opäť skloní. „Dnes nie...dnes nevládzem.“ Aké hlúpe, no hanbí sa Paľovi povedať, že už kradnúť nechce. A už vôbec nie, keď sú Vianoce.
Paľo sa sťažka zvalí na matrac, natiahne sa naň a popraví si starú, stokrát prešitú bundu. Okamžite zaspáva, a tak nemôže vidieť závisť svojho spoločníka. Závisť, že dokáže všetok chlad a smútok nechať vymknuté za pevne privretými viečkami.
Aj on sa pokúša zaspať, no akoby mu okolo hlavy bzučal roj včiel. Možno si to nahovára alebo je už skutočne starý – raz ho vyženie prostata do premrznutých kríkov, inokedy sa ozve reuma v nachladených kostiach. Všetko sú to výhovorky jeho tela, aby ešte trochu potrápilo svoju dušu a aby milosrdne zaspal až hodinu pred úsvitom. „Bože, za čo ma to trestáš?“ pýtala sa jeho hlava a unavené, polámané telo sa k nej družne pridalo, raz bolesťou v krížoch, potom drkotaním zubov. A on len ležal a načúval symfónii Paľovho chrápania a svojho sťaženého stareckého dychu.
Na druhý deň ráno opäť absolvoval bezdomovecký rituál. Rozhýbať stvrdnuté svaly, šúchať ruku o ruku, rohlík, treska a plastový štamperlík vodky z trafiky – vrecká boli včera štedré. Umyť si tvár na verejných záchodoch – personál ho už pozná, a tak od neho taktne nič nepýtajú. Napchal si rolku toaletného papiera do vreciek, môže poslúžiť počas dňa. Odkrivkať na námestie, vytiahnuť tabuľku so srdcervúcim nápisom a žobrať. Všetko to bolo také fádne, také stereotypné. Aspoňže mučenícka vianočná nálada priniesla vyššie tržby ako po iné ročné obdobia. Na obed ho chalani pozvali na štamperlík tvrdého. Podozrieval ich, že je to obyčajný lieh zriedený s vodou, akým čistia v nemocniciach použité náradie. No nesmie sa posťažovať. Už sa naučil hierarchii ulice. Nebola o nič iná ako tá v nóbl spoločnosti, tí veľkohubí, drzí a prefíkaní mali moc. Nemohli ho síce vyhodiť z roboty, ani obrať o byt – veľká výhoda toho nič nemať bola, že nebolo ani čo stratiť – ale mohol dostať peknú nakladačku. A tak si s chalanmi s úsmevom pripil na svoju úbohú pečeň, len aby nemal na druhý deň zmaľovaný fialový ksicht.
Večerná fuška mu dávala krátky pocit znovuzrodenia. Akoby bol opäť človekom. Obyčajným pracujúcim mužom, ktorý sa môže sťažovať na svoju robotu, lebo nejakú má, na svoju večne nespokojnú manželku, decká, čo nosia domov samé trojky, na rekonštrukciu kúpeľne, ktorá trvá pridlho. Prekladal ťažké krabice a radšej nemyslel na to, čo je v nich. Sladké marmelády, čerstvé smotanové jogurty,... v tvrdých kartónových škatuliach, aké odhalia svoje sladké tajomstvo len vyvoleným. Zbiehali sa mu slinky, to áno. Myslel teda aspoň na to, ako sa dnes vyspí na ubytovni. Odrazu sa mu zatmelo pred očami a jedna z ľahších krabíc celkom nepochopiteľne dopadla na zem. Tri sekundy po nej aj on.
Koľkokrát už počul tento zvuk! No vždy len v televízii. Kedy to bolo naposledy? Hádam už aj osem rokov dozadu, počas jeho posledných Vianoc. Dávali Pohotovosť a akéhosi muža operovali. Mal nádor na mozgu. Veľmi dobre si tú scénu pamätá, aj to, ako krivka jeho srdca pomaly kreslí oblúčiky a do toho...píp. Píp. Pííp.
Žeby posledných osem rokov bolo len zlým snom a on sa opäť prebudil na gauči so zapnutou telkou? Možno je jeho žena v kuchyni a varí kapustnicu, hoci jej vôňu necítil, len čudný pach, s akým sa ešte nestretol. A viečka má také ťažké – asi spal naozaj tvrdo. Nemôže ich otvoriť, no nemá chuť sa snažiť, cíti mäkkú posteľ a v ruke nepríjemné pichanie. Inštinktívne vie, že pohnúť sa by ho skôr zranilo. „Počujete ma?“ Toto nebola jeho manželka. Nemá taký hlboký hlas... a nevyká mu. Takže to nebol sen. Vyvinie trochu námahy a pootvorí oči, všetko je biele, ale sneh to nebude, veď tohtoročné Vianoce boli upršané. Jeden pár obrovských okuliarnatých očí na neho zíza, z ruky mu vedú hadičky, dofrasa, je v nemocnici.. „Počujem.“ „To je dobre. Nebojte sa, odpadli ste pre nedostatok živín, tak si u nás chvíľu poležíte, kým dokvapká infúzia. Málo železa a vitamínov, ale zato pekné jedno promile. Asi sa nestravujete ktovieako, všakže?“ Neveriacky pozrel ešte raz na tie zväčšené očiská a na ich drzú, zvedavú otvorenosť. Necítil však žiadnu výčitku, a tak jeho posledné zvyšky hrdosti neutrpeli nijakú ujmu. „Čo myslíte? Žijem zo sociálnych dávok.“ Taktne zamlčal svoje väčšie či menšie fušky. „Keby vás živilo sto eur mesačne, tak by ste si sakra rozmysleli, či kúpite kilo banánov alebo jednu poriadnu klobásu.“ Obrovské oči sa len uškrnú, šikovné biele ruky mu popravia posteľnú bielizeň (aká mäkká a voňavá, to sa mu hádam sníva) a skontrolujú blikajúce, pípajúce a rôzne znejúce aparáty po jeho boku. „Pokojne ležte, nenamáhajte sa. O hodinu vás prídem skontrolovať a večer by sme vás mali prepustiť.“ Rád by tú bytosť ešte na chvíľu zadržal, ale nechce byť trápny. Toľko mierumilovnej pozornosti sa mu už hodný čas nedostalo, hlavou mu preblesne myšlienka, že už celkom chápe tých bezdomovcov, ktorí sa nechajú stupídne chytiť pri trestnom čine, len aby sa na zimu mohli schovať do bezpečia väznice. Hoci mu z ruky trčia ihly a izba smrdí gáfrom, cíti sa dokonale bezstarostne. „Možno by som si mohol vykĺbiť ruku alebo predstierať infarkt.“ Usmeje sa nad svojou vynaliezavosťou – keď bol čerstvým tridsiatnikom, s obľubou o sebe hovoril, že vždy dostane, čo chce. Odvtedy však uplynulo raz toľko času. Stihol si overiť, že to je nielenže najväčšia hlúposť pod slnkom, ale že dokonca svojím neúmerným sebavedomím stráca.
„Hej, kolega!“ Tak predsa, nie je tu sám. O posteľ ďalej sa podoprel asi o desať rokov mladší chlap. „No, čau.“ „Tak ako sa ti tu páči? Už som si myslel, že sa ani neprebudíš! Furt ťa len chodili kontrolovať. Po pravde vyzeráš dosť biedne, nechceš horalku? Moja žena mi sem stále nosí sladkosti, aj keď som diabetik. Asi si myslí, že kvôli takej planej starostlivosti zmením závet alebo čo. No mňa neogabe, dobre viem, že už by chcela, aby som pošiel. Ináč ja som Ivan, robím v elektrárni, vieš, v tej čo teraz otvorili v Malých Levároch. Boli toho plné noviny. Spomínaš si?“ „Nesledujem noviny a nepozerám telku. A môžeš ma volať Stano“ „Hej Stano, dobre robíš, vlastne tam ani nič také nedávajú, len samé telenovely, no povedz, ženské pri nich len zabíjajú čas namiesto toho, aby sa starali o nás. A čo ty, más ženu? Prečo ťa sem nepríde pozrieť?“ „Som rozvedený. Odišla aj s deckami do Čiech.“ „O nič neprichádzaš je s nimi len samá robota – nosíš domov prachy a stále ťa len vyciciavajú, nový koberec, nová kúpeľňa, až ťa z toho nakoniec trafí šľak ako mňa! A čo ty Stano kde robíš?“ „Vieš čo, som strašne unavený, asi si na chvíľu pospím....“ „Jasné, jasné, ani sa ti nečudujem, je také počasie, že sa cítim ako mechom uderený, to ten vysoký tlak, vieš... ozaj, nedáš si tú horalku?“ Stano len predstiera, že od samej únavy zaspal, pootvorí ústa a pravidelne dýcha, no v hlave si nadáva. Tak sa tešil, že tu ešte chvíľu zostane. A teraz by si najradšej všetko zbalil a vypadol. Len nie je kam.
