Miluj toho druheho, ako seba sameho

To je heslo, ktorym by sme sa mali teoreticky riadit vsetci. Ale pre mna by malo skor zniet: Miluj seba sameho, ako toho druheho:)
Je tazke rozlisit medzi sebelaskou, zdravym sebavedomim a nizkym sebavedomim. Faktom je, ze clovek so zdravou sebadoverou vidi negativne veci, ktore sa mu stanu(aspon vacsinu), ako prichadzajuce z vonkajsku. Clovek, ktory trpi depresiou, tieto negativne veci vnima ako svoje stabilne vlastnosti, nie ako vonkajsie faktory. A tak je to aj s pozitivami. Nevieme, ktory z tychto dvoch pohladov je ten spravny, ale vieme, ktory je prijemnejsi, uspesnejsi a ktory z tychto dvoch pohladov prinasa viac uspokojenia.
Mozem sa len pytat, co sposobuje, ci vonkajsie alebo vnutorne faktory (genetika, vychova, nahoda..?), ze niektori ludia nemaju zdravy pud sebazachovy a akosi postradaju reflex "zachranim vas vsetkych, ale najprv seba sameho".
A tak to ma byt, pretoze nech uz si altruisti hovoria co chcu, clovek, ktory nema doveru a istotu v sebe samom, nemoze najst istotu a doveru v tych druhych..

Nové situácie

V podaktorých situáciách sa cítim ako dvakrát korunovaný DEBIL. A keď si za tie situácie môžem sama, je to ešte lepšie.
Keďže sa neviem zdôverovať, tak sa zdôverím aspoň môjmu neverejnému blogu.
Situácia: hodina vývojovej psychológie, téma - dospelosť. Otázka hodená do pléna: koľkí z vás si myslia, že sú dospelí. Zdvihnuté ruky, pridávam sa, hoci som si ešte donedávna myslela, že som dobre pečený adolescent, musela som sa prehodnotiť. Prakticky žijem sama, žijem z toho, čo sama vyprodukujem - štipendium. Preberám za seba plnú zodpovednosť, sú chvíle kedy po mne ani pes neštekne, nieto ešte rodinní príslušníci. Aj keď viem, že sa o nich môžem v krízových situáciách oprieť, nespolieham sa na to. Mám víziu svojej budúcnosti (nie, ten idealizovaný príspevok pred týmto, nie je myslený na sto percent vážne, aj keď, musím uznať, že mám svoje sny). Považujem sa za človeka, ktorý je samostatný, momentálne, vďaka bohu aj samozdatný.
Prečo som teda jediná pod 25 zdvihla ruku?
Takto to neznie hlúpo, ale poviem vám, riadny trapas.
Pozreli na mňa ako na debila, chi chi chi, cha cha cha. Zase sa tá erazmáčka tvári ako najmúdrejšia na svete. Nadvihnuté obočie spredu, zozadu, okolo mňa. Ostatní sa považujú za "adolescentov" alebo za "ani to, ani to".
Teraz keď nad tým uvažujem z novej perspektívy, asi by som sa za dospelú neoznačila, lebo mi chýba dosiahnutie úplnej identity v osobnom zmysle slova, nie v tom spoločenskom.
Ale tá stigma "všetko vie, všade bola", mi asi zostane.
Tak to vieš aspoň ty, milý blog a náhodný čitateľ, dokážu ma vyviesť z rovnováhy aj takéto hlúposti. Koniec koncov, nie je to "big deal". Ale je to čriepok toho, čo vytvára môj pohľad na to, aká som, aké je moje okolie, a ako sa môže zrážka dvoch svetov obrátiť na trochu zahanbujúcu a nie vždy úplne príjemnú situáciu. Beztak som už exot v našej triede a nepotrebujem na seba pútať zbytočnú pozornosť....

Inak je to fajn, keď si môžem takto napísano-nahlas zanadávať a nemusím tým nikoho otravovať. Ani seba:).

Keď budem veľká

Keď vyrastiem budem mať:
koňa
ekologický dom, taký ten čo sa poháňa sám
veľkú chladničku, samozrejme na ekologický pohon
celú sadu bicyklov, aby som si každý deň mohla vybrať podľa nálady a aby sa mi hodil k šatám
šťastnú rodinu, mužíka a tri detváky, ktoré si budú myslieť, že som tá najlepšia mama na svete
hamak(neviete čo je hamak? v marquézových knihách má každý hamak http://republika.pl/blog_yg_638616/1189544/tr/hamak.jpg )
záhradu kde bude len tráva žiadne otravné kvetiny
prácu mojich snov, ktorá neexistuje, ale dovtedy ju vymyslia
vlastných lekárov, ktorí prídu ku mne domov, aby som už nikdy nemusela ísť do nemocnice
jednu izbu kde bude len supermäkký koberec, strašne veľa kníh a hamak
psa
klavír
a samozrejme na tom klavíri budem vedieť aj hrať
no a ešte k tomu mužíkovi, bude to úžasne charizmatický chlapík, ktorý má rád zvieratá a deti a z ničoho si nerobí ťažkú hlavu. a je pekný, ale nie príliš.

No schválne či si o desať rokov budem môcť odškrtnúť aspoň ten hamak. Alebo psa:)

Čo teraz?

Ak si bola niekedy na životnej križovatke, vieš, aké to je, spýtať sa samej seba: Čo teraz? Skúšaš odhadnúť čo by chceli ostatní, aby si urobila a zároveň hľadáš niečo, čo tak dokonale vystihne, čo chceš ty.
Dnes mi odchádza slovenská návšteva a je to zase ten istý scénár. Keby som sa odvážila hodnotiť to, ako sa cítim,.. som smutná. Ale nie preto, že neuvidím nikoho z mojej rodiny najbližšie dva mesiace(aj pre to, nie som z kameňa). Ale preto, lebo moja sestra je živým dôkazom toho, ako by vyzeral môj život, keby som zostala doma. Nemôžem to povedať so stopercentnou istotou, ale aspoň pred pár mesiacmi som smerovala k čomusi, čo bolo preveľmi podobné jej životu. A ten život je fajn. Je pekný. Je to taký ten jozefomakovský život človeka, ktorý má svoju prácu, svojho manžela, svoje záľuby, kamarátov a všetko v jeho živote má svoj poriadok a miesto, ako puzzle.
Poskladané puzzle.
Keby som tak mohla vidieť do budúcnosti (ale nejakou mierumilovnou metódou, žiadne čítanie z vnútorností mŕtvych holubov), chcela by som to vedieť. No, vieš, to, ako by vyzeral môj život tam a nie tu. Asi by sa zrodil taký istý článok, len smerovaný na Španielsko. Určite by som sa sťažovala, akáže som to ja ťapa, čo nevie chytiť šancu za rohy a poriadne ňou potriasť. Takže v konečnom dôsledku môžem ísť pokojne spať spánkom bezbranných. Nemala by som sa o nič lepšie ani horšie, lebo by som beztak musela strpieť v mojom živote jednu nesmierne otravnú, sem tam priam neznesiteľnú, ale hlavne nepostrádateľnú vec - seba. A so mnou by to určite nejako dopadlo. Na to sa môžem spoľahnúť...