Neviem prečo, ale spoznáte ich. Skôr ako zamilované ženy.
Keď je muž skutočne zaľúbený, niekomu to môže pripadať patetické a niekomu roztomilé...
mne to pripadá "nie-práve-typické", akoby city boli výhradne ženskou záležitosťou.
Z mojich doterajších skúseností, zaľúbenie robí z ľudí bláznov, nič viac, rýchlo sa vzplanie, rýchlo vyprchá a často sa krivka pocitov vráti hlboko pod pôvodnú hodnotu, do mínusu.
Ale vážne. Nepoznám žiadneho muža, ktorému by zamilovanie svedčalo. Ani, že by mu prinieslo šťastie. Alebo aspoň to šťastie nie je viditeľné skeptikom, asi ako cisárove šaty...deťom.
Keď sedím v škole alebo si niečo čítam alebo idem po ulici alebo nech už robím čokoľvek, všade počúvam, že zamilovanie je niečo nádherné a úžasné, skvelé, dokonalé, povznášajúce. Asi žijem v inom svete. V bubline, od ktorej sa všetky pocity odrážajú...zanechávajú len nepríjemný pocit, že čosi nie je v poriadku.
Ak niektorí ľudia pokazia všetko, čoho sa chytia.... ja sa nemusím ani dotknúť pocitov, aby sa pokazili....
Ale ako vždy vravím, každý má niečo. Niečo, čo mu nejde. Ja nie som dobrá v medziľudských vzťahoch. Buď mám ľudí priveľmi rada alebo ich nenávidím, jediné čo viem, je že nechcem, aby boli nešťastní. Ale to si neprajem ani pre seba. Tak prečo neviem urobiť šťastnou jedinú osobu, ktorú na svete skutočne mám - seba?
A zaľúbiť sa do nejakého zaľúbeného muža?
Pretože moje bublina je šialená. Nenechá vpustiť ľudí, ktorí si ju chcú otvoriť. A praská od samého blaha pri nevšímavých tvárach okolo seba.
štvrtok 29. apríla 2010
utorok 20. apríla 2010
Pán profesor, zhypnotizujte nás pred skúškou!
Z profesorov na výške by sme nemali mať strach, ani by sme ich nemali uznávať ako Bohov. No dnes som mala na hodine zvláštny zážitok, ktorý sa nachádza niekde medzi ohromnou profesionalitou a snahou ohromiť študentov.
Hodina Psychológia Učenia, čo je inak nuda, lebo jediné čo robíte je ako podmieniť holuba, aby stláčal tlačítko. Čiže žiadne veľké haló. Dnes nám učiteľ rozprával o tom, ako môžeme prostredníctvom sugescie a prirodzeného učenia dosiahnuť rôzne modifikácie správania - napríklad, keď chronicky nespavý človek dokáže zaspať len na základe mentálneho cvičenia.
Pohodlne sa usaďte, pokojne dýchajte, zavrite oči a vystrite pred seba ruky. No nebola som veľmi dôverčivá. Pozrela som sa okolo na svojich spolužiakov a vyzerali sme ako členovia pochybnej sekty, ktorá víta svojho guru. Predstav si, že más v dlani pravej ruky guličku z vosku. Zostaň pokojný. Gulička je ťažká. Pokojne dýchaj. Gulička je veľmi ťažká...
Tri minúty, ani to nie. Po otvorení očí mala celá trieda pravú ruku položenú na lavici, zatiaľčo ľavú držali pevne vo vzduchu.
Kto z vás nemôže večer zaspať? Prihlásila sa jedna moja spolužiačka, asi štyridsiatnička, ktorá sa veľmi podobá na moju mamu. Zaviedol ju ku stoličke na okraji triedy, pohodlne sa usadila. Neviem či to bolo tým, ako sledovala jeho ruky až kým jej nedopadli na čelo, či to bolo tým, čo jej šepkal, alebo jednoducho vplyvom situácie... za tri minúty padla ako podťatá. Učiteľ sa na nás víťazoslavne otočil. Nebudem preháňať keď poviem, že sme zostali s otvorenými ústami. Všetci. A to sa teraz nezobudí? A čo teraz??
Učiteľ nám len naznačil, aby sme zachovali ticho a vysvetlil nám situáciu. Len pokojne spí a postupne prejde všetkými fázami spánku. Slabo nás vníma, ale je príliš uvoľnená, aby nám venovala pozornosť. Čosi jej zašepkal a dvakrát luskol prstami, aby sa prebudila. Neviem či to bolo prebudenie alebo len vytrhnutie z najhlbšieho spánku. Spi - povedal jej učiteľ, kráčal k nej a nahlas tlieskal. Zaspala. Aj napriek hluku, ktorý smeroval rovno k nej.
Keď sa prebudíš, bude ti Mária José pripadať strašne vtipná. Lusk-lusk. Opäť vytrhnutie zo spánku, prehliadala si nás rozospatými očami, akoby netušila, kde sa to nachádza. Zrak jej padol na Máriu José. Nedokázala zadržať smiech....
Auto-Sugesciou dokážeme nájsť v našej mysli silu na to prestať fajčiť alebo sústrediť sa na učebnú látku. No nemala by sa stať predmetom zneužitia.
Ešte šťastie, že nám to má kto povedať. Je to ako s tým druhom rodičov, ktorí ponúknu prvý alkohol svojim deťom. "Je lepšie keď to vyskúšaš v bezpečí so mnou, ako by si to skúšal v nebezpečí s kamarátmi...."
Hodina Psychológia Učenia, čo je inak nuda, lebo jediné čo robíte je ako podmieniť holuba, aby stláčal tlačítko. Čiže žiadne veľké haló. Dnes nám učiteľ rozprával o tom, ako môžeme prostredníctvom sugescie a prirodzeného učenia dosiahnuť rôzne modifikácie správania - napríklad, keď chronicky nespavý človek dokáže zaspať len na základe mentálneho cvičenia.
Pohodlne sa usaďte, pokojne dýchajte, zavrite oči a vystrite pred seba ruky. No nebola som veľmi dôverčivá. Pozrela som sa okolo na svojich spolužiakov a vyzerali sme ako členovia pochybnej sekty, ktorá víta svojho guru. Predstav si, že más v dlani pravej ruky guličku z vosku. Zostaň pokojný. Gulička je ťažká. Pokojne dýchaj. Gulička je veľmi ťažká...
Tri minúty, ani to nie. Po otvorení očí mala celá trieda pravú ruku položenú na lavici, zatiaľčo ľavú držali pevne vo vzduchu.
Kto z vás nemôže večer zaspať? Prihlásila sa jedna moja spolužiačka, asi štyridsiatnička, ktorá sa veľmi podobá na moju mamu. Zaviedol ju ku stoličke na okraji triedy, pohodlne sa usadila. Neviem či to bolo tým, ako sledovala jeho ruky až kým jej nedopadli na čelo, či to bolo tým, čo jej šepkal, alebo jednoducho vplyvom situácie... za tri minúty padla ako podťatá. Učiteľ sa na nás víťazoslavne otočil. Nebudem preháňať keď poviem, že sme zostali s otvorenými ústami. Všetci. A to sa teraz nezobudí? A čo teraz??
Učiteľ nám len naznačil, aby sme zachovali ticho a vysvetlil nám situáciu. Len pokojne spí a postupne prejde všetkými fázami spánku. Slabo nás vníma, ale je príliš uvoľnená, aby nám venovala pozornosť. Čosi jej zašepkal a dvakrát luskol prstami, aby sa prebudila. Neviem či to bolo prebudenie alebo len vytrhnutie z najhlbšieho spánku. Spi - povedal jej učiteľ, kráčal k nej a nahlas tlieskal. Zaspala. Aj napriek hluku, ktorý smeroval rovno k nej.
Keď sa prebudíš, bude ti Mária José pripadať strašne vtipná. Lusk-lusk. Opäť vytrhnutie zo spánku, prehliadala si nás rozospatými očami, akoby netušila, kde sa to nachádza. Zrak jej padol na Máriu José. Nedokázala zadržať smiech....
Auto-Sugesciou dokážeme nájsť v našej mysli silu na to prestať fajčiť alebo sústrediť sa na učebnú látku. No nemala by sa stať predmetom zneužitia.
Ešte šťastie, že nám to má kto povedať. Je to ako s tým druhom rodičov, ktorí ponúknu prvý alkohol svojim deťom. "Je lepšie keď to vyskúšaš v bezpečí so mnou, ako by si to skúšal v nebezpečí s kamarátmi...."
streda 14. apríla 2010
Chodenie do kostola
Každý ho má. Niektorí doslovne a iní, ako ja, tak hypoteticky.
Neviem prečo chodia do kostola ostatní a ani to nemôžem vedieť, lebo netuším čo sa im odohráva v hlave keď tam sú. Ale asi ich to utvrdzuje vo viere, pomáha im stetnúť sa s ľuďmi rovnakých názorov a rovnakej viery, aby potom vedeli ľahšie čeliť okolitému svetu a jeho zložitostiam. Malo by reprezentovať stretnutie s niekým, koho nevidia, len cítia, a kto im dáva pocítiť, že sú jedineční, dobre chránení a milovaní po každú sekundu svojho života.
Ja do Kostola nechodím, ale chodím do kostola. Vždy keď sa vraciam na Slovensko, je to pre mňa ako nedeľná omša, alebo aspoň spĺňa všetky atribúty - stretnem sa s ľuďmi, ktorí majú podobné presvedčenie, tieto stretnutia ma posilňujú, dávajú mi nádej, pocit, že som milovaná, dobre chránená.... a jedinečná.
Ale ani tá nedeľná omša netrvá 7 dní v týždni 24 hodín. A za ňou nasleduje realita, ktorá si vyžaduje od človeka neoblomné presvedčenie, že ju dokáže skrotiť (aj keď to nedokáže).
Ak je tento článok priveľmi náboženský (nemá takým byť), tak je to najmä preto, lebo práve viera (nie v Boha, ale v lepšiu budúcnosť) ma doviedla do tej reality, v ktorej žijem, a v ktorej potrebujem, aspoň z času na čas, zájsť do môjho malého, päťmiliónového kostola...
Neviem prečo chodia do kostola ostatní a ani to nemôžem vedieť, lebo netuším čo sa im odohráva v hlave keď tam sú. Ale asi ich to utvrdzuje vo viere, pomáha im stetnúť sa s ľuďmi rovnakých názorov a rovnakej viery, aby potom vedeli ľahšie čeliť okolitému svetu a jeho zložitostiam. Malo by reprezentovať stretnutie s niekým, koho nevidia, len cítia, a kto im dáva pocítiť, že sú jedineční, dobre chránení a milovaní po každú sekundu svojho života.
Ja do Kostola nechodím, ale chodím do kostola. Vždy keď sa vraciam na Slovensko, je to pre mňa ako nedeľná omša, alebo aspoň spĺňa všetky atribúty - stretnem sa s ľuďmi, ktorí majú podobné presvedčenie, tieto stretnutia ma posilňujú, dávajú mi nádej, pocit, že som milovaná, dobre chránená.... a jedinečná.
Ale ani tá nedeľná omša netrvá 7 dní v týždni 24 hodín. A za ňou nasleduje realita, ktorá si vyžaduje od človeka neoblomné presvedčenie, že ju dokáže skrotiť (aj keď to nedokáže).
Ak je tento článok priveľmi náboženský (nemá takým byť), tak je to najmä preto, lebo práve viera (nie v Boha, ale v lepšiu budúcnosť) ma doviedla do tej reality, v ktorej žijem, a v ktorej potrebujem, aspoň z času na čas, zájsť do môjho malého, päťmiliónového kostola...
piatok 2. apríla 2010
Majetok
...to je smutné. Že nám na svete nič nepatrí. Nemôže nám patriť milovaný človek, nikdy nemôžeme úplne zabrať myseľ kohosi, nech už je ten človek do nás zaľúbený alebo nás nenávidí, jednoducho pre nikoho nie sme celý svet. Nie sme nenahraditeľní. Nevlastníme ani ten vzduch, ktorý dýchame, lebo keby sme ho chceli v sebe uväzniť, umrieme. Domy, byty a záhrady sú "naše" len preto, lebo tak spoločnosť rozhodla. Ak sa zmení režim, môžu nám všetko, čo nám predtým patrilo, vziať. Nemáme ani vlasy lebo kedykoľvek mimovoľne vypadnú bez toho, aby sa nás pýtali na názor. Nemáme ani vlastné telo, len schránku, ktorá od momentu počatia chradne a stráca, blíži sa ku koncu a vypovedá službu. Aj naše spomienky su odobrateľné...stačí úder do hlavy alebo predstavivosť a pretvoríme všetko čo sme mali predtým na čosi iné.
...charakter a osobnosť sú vytvorené len okolnosťami, ktoré sa menia. Nerozhodujeme o tom, akí budeme. Svet nás mení a modeluje ako plastelínu, nedáva nám kontrolu, nepýta si náš podpis pod rozhodnutia, ktoré sám vyberá.
...keď vieme, že nič nemáme, nemusíme sa báť čosi stratiť. Pre ostatných neznamenáme nič, len prechodné postavičky na ceste životom, a svet by sa zaobišiel aj bez nás. Nepotrebujeme robiť dojem, presviedčať o svojej pravde, nemusíme túžiť po tom, byť milovaní...
Nezáleží na tom. Stačí sa preplaviť životom, pretože tak či tak sa na nás zabudne.
Prijmutie pominuteľnosti oslobodzuje, aspoň sa tak hovorí. No myslím, že v ľudských silách nie je úplne sa odbremeniť od svojej túžby po láske, šťastí, naplnení, úspechu a nezabudnuteľnosti. Sme asi už raz takí.
...charakter a osobnosť sú vytvorené len okolnosťami, ktoré sa menia. Nerozhodujeme o tom, akí budeme. Svet nás mení a modeluje ako plastelínu, nedáva nám kontrolu, nepýta si náš podpis pod rozhodnutia, ktoré sám vyberá.
...keď vieme, že nič nemáme, nemusíme sa báť čosi stratiť. Pre ostatných neznamenáme nič, len prechodné postavičky na ceste životom, a svet by sa zaobišiel aj bez nás. Nepotrebujeme robiť dojem, presviedčať o svojej pravde, nemusíme túžiť po tom, byť milovaní...
Nezáleží na tom. Stačí sa preplaviť životom, pretože tak či tak sa na nás zabudne.
Prijmutie pominuteľnosti oslobodzuje, aspoň sa tak hovorí. No myslím, že v ľudských silách nie je úplne sa odbremeniť od svojej túžby po láske, šťastí, naplnení, úspechu a nezabudnuteľnosti. Sme asi už raz takí.
Prihlásiť na odber:
Komentáre (Atom)