Inspiración

Prečo píšem do Blogu, keď nie som "na cestách"?(som doma, no aj to ma stálo dlhú cestu a ešte bude stáť dlhú cestu späť)

Pretože.

Uvedomila som si, čo mi vo Valencii chýbalo celé tie tri mesiace(a ak urobím skúšky - božedaj - ešte bude chýbať).

Nie je to rodina(aj tá, ale nie je to to kľúčové)
Ani kamaráti(aj keď sú to tí najmilší ľudia pod slovenským slnkom)
Ani chladnička, moja posteľ, sneh, zahmlené rána, slovenčina, opekance...
Nie.

Som doma presne 13 dní a za tých 13 dní som:
-kúpila a vymaľovala zrkadlo, vystrihla a nalepila naň obrázky, zalakovala
-vytvorila kostru na novú kabelku
-nakreslila asi 123540 obrázkov
-navliekla náramok
-nafotila sériu portrétov(ďakujem Katke)
-kúpila a umiestnila nové doplnky do izby
-napísala príspevok do blogu a pomáhala som spracovať písomnú koncepciu do práce mojej mamky
V Španielsku som bola tri mesiace a za tri mesiace, čo je tak pibližne 90 dní som urobila veľké NIČ. Nejako som zakrnela. Napísala som pár príspevkov na blog a pár básničiek a rozrobila som si poviedku, ktorú som následne aj odrobila a vymazala. Za ten čas som si nič neušila, nebola som ani na jeden fotosezóne (na Slovensku som bola za mesiac minimálne na dvoch). Neupravila som ani jednu fotku a nakreslila som jeden obrázok(zmuchlaný skončil v koši).
Odkedy som doma, cítim ten prílev energie a inšpirácie, cítim ako ma schmatla múza a teraz mnou trasie aby zo mňa vytriasla všetko čo vo mne je. A ja sa nechám.
A nie je to chyba ani Slovenska ani Španielska, je to chyba moja, lebo som si dovolila zabudnúť na takú dôležitú časť môjho života. Nie som žiadny veľký umelec, polovica vecí čo vyrobím môže putovať rovno do koša. Ale nemôžeme zabudnúť, že dieťa v nás bude žiť dovtedy, kým sa bude môcť hrať, tvoriť, skrášľovať a pretvárať.
Ja to mám rada! Neviem žiť bez toho, aby som sem tam nevytiahla staré šperky nerozstrihala ich a neurobila z nich nové. Nemôžem sa ubrániť tomu, že si v hlave zakaždým, keď vidím novú látku predstavím, čo by z nej mohlo byť ušité..
Len neviem čo mám robiť, aby som si túto inšpiráciu strčila do kufra a odviezla preč.

Ako to môžem urobiť?ň
AKO?

Kedy je dobré byť sám?

Niekedy sa pýtam samej seba (a nečakám, že by som si aj odpovedala). Kedy je lepšie, aby som bola sama?....

Hovorí sa, že človek by mal byť sám, keď je v zlej nálade, aby nenakazil ostatných. To isté sa hovorí o chorobe, fyzickej aj psychickej, to isté sa hovorí....

Ale nemalo by to byť práve naopak? Nelieči sa náhodou ľudskou spoločnosťou boľavé srdce? A všetky druhy tých hlúpych bolestí, ktoré si vytvárame sami od seba?...
Dnes moja profesorka povedala: "Každý človek má právo byť milovaný a rešpektovaný. Nemusia nás milovať všetci, ale vždy tu musí byť aspoň niekto, kto by nás mal rád. Každý človek, nech má akékoľvek chyby, si zaslúži už len tým, že existuje, byť podporený, zaslúži si ten jednoduchý fakt niekoho zaujímať a zaslúži si nebyť sám."
Príde mi ako krásny životný údel, mať niekoho rád. V skutočnosti až tak veľmi nezáleží na opätovaní citu. Keby sme boli dokonalí a nezištní, stačila by nám len myšlienka na to, že niekto je šťastnejší kvôli nám. Prečo to tak nie je?

(A prečo sa stále pýtam prečo?)

Verím, že na svete sú ľudia, ktorí žijú zo šťastia ostatných. Mám jednu kamarátku, ktorá vyzerá, ako keby jej hlavným životným mottom bolo robenie šťastia. Vyrába ho cez úsmevy a cez objatia, cez balóniky, cez cukríky a cez jednoduché "matie niekoho rád". Je to krásne, ale vyzerá to ako prirodzená časť jej JA, že je taká jednoducho odvždy, odmalička, že je to jej neoddeliteľnou čiastočkou. Ale čo my, zištní pesimisti, ktorí nemajú radi poriadne ani samých seba - ako len môžeme darovať šťastie ostatným?...

....možno tým, že zo šťastia neubúda, keď ho darujeme. vlastne, po pravde, malo by ho skôr pribúdať.....

Úprimne, tieto úvahy nevedú k rozriešeniu potencionálneho problému. Len som sa strašne zľakla, že už nedokážem hovoriť ostatným, čo ma trápi. Aj keď je to taká blbosť, ako úvaha nad šťastím alebo nad láskou alebo nad ktorýmkoľvek ľudským citom. Len mám obrovskú chuť s ľuďmi zdieľať a nebáť sa, že to, čo je vo mne, nestojí za to, aby som to zdieľala. A našťastie cez blog sa zdieľa tak ľahko - čitateľ ma môže hocikedy zrušiť a nevšimnem si to, ja môžem zrušiť čitateľa, neprerušujeme sa navzájom v reči, a tak ďalej.

Asi sa budem musieť opäť naučiť hovoriť čo si myslím.....

Pia(dnes s tromi bodkami)...

Rekapitulácia prvých troch mesiacov v cudzine

Možno že som predsa len nevkročila na ten správny smer. Možno sa mi zatočila hlava v nesprávnej chvíli. Možno sa mi pokazil kompas v rozhodujúcom momente.

Záleží na tom?

Záleží na mojom vnútornom pocite. Záleží na tom, či cítim, že som na správnej strane, že idem práve tam, kam mám ísť.

Je hlúpe veriť, že ťa Boh smeruje, že ti pripravuje cestu, že ťa má rád a že chce, aby si zotrval?

Ja viem, že ľudia sú omylní.

Ja viem, že svet nie je len to, čo vnímam.

Ja viem, že toľkú zložitosť nikdy nebudem schopná pochopiť.

Ale je také príjemné cítiť, že všetko je také ako má byť a že robím všetko pre to, aby som vytrvala.

Nie je to vždy ľahké. Občas to bolí. Častokrát. Bolí keď ideš po ulici a počuješ, ako ťa volajú bielym imigrantom. A bolí, keď vieš, že nikdy nezapadneš, že navždy budeš malý dielik skladačky, ale tej druhej a nie tej, v ktorej sa snažíš zapadnúť. Ale po pravde? Ani to nechceš.

A teraz by si prvý semester zaslúžil malú rekapituláciu...:

Čo som sa naučila?

Lepšie po španielsky(aspoň si to myslím)

Čo-to po arabsky(ale nikdy to nevyužijem)

Čo-to po valencijsky(ale príliš málo)

Že psychológia je naozaj niečo, čo chcem študovať a že sa čvachtám v učení ako prasa v blate (čiže so všetkým potešením aké si viete predstaviť)

Že nie všetci španieli sú takí, ako tí, ktorých som poznala predtým

Že Slovensko je úžasná krajina, kde sú úžasní ľudia, len túto vlastnosť prestali rozvíjať

Že nájsť niekoho, s kým môžeš vytvoriť vzťah, je to najlepšie čo sa ti môže stať, keď si sám

Že láska je viacrozmerná

Že aj keď je tomu ťažké uveriť, človek toho unesie stokrát viac, ako by si kedy bol myslel

Že každý z nás je malý Jozef Mak

Že hrdosť a dôstojnosť nie je prežitok

Že nepotrebujete k prežitiu nikoho, ale pomáha to chcieť žiť...

Že sme naozaj iní

Že niekedy je lepšie byť ďaleko ako blízko tých, ktorých máte radi

Že v „skutočnom svete“ si každý hrabe na svojom piesočku

Že aj z litra sangríe sa dá pripiť

Že keď niečo chcete, treba kašľať na to, čo hovoria ostatní, chcete to VY a nie ONI

Že vyplakať sa nepomáha

Že ľudské objatie je naozaj to najkrajšie, najmäkšie a najupokojujúcejšie čo môžete darovať

Že sa neoplatí povyšovať... kto vstáva povýšený, líha si ponížený...

Že v mierke sveta sú všetky problémy len žabomyšacie vojny

Že stavať si svoj vlastný život má sladkú chuť samozdatnosti a trpkú chuť samoty(aspoň z počiatku)

Naučila som sa, že minulosť je mi jedno, že som stratila záujem sa v nej šťúrať

A že treba byť hrdý na inakosť.

A mnoho iných vecí. Ale to snáď nabudúce.

Posledných deväť dní tohto roku strávených na horúcej, piesočnatej pôde Španielska, Načase vrátiť sa na východ, so rozbitými ružovými okuliarmi, s modrinami a víťazoslávnym úsmevom na tváriJ...

O mesiac opäť návrat....