Inspiración

Prečo píšem do Blogu, keď nie som "na cestách"?(som doma, no aj to ma stálo dlhú cestu a ešte bude stáť dlhú cestu späť)

Pretože.

Uvedomila som si, čo mi vo Valencii chýbalo celé tie tri mesiace(a ak urobím skúšky - božedaj - ešte bude chýbať).

Nie je to rodina(aj tá, ale nie je to to kľúčové)
Ani kamaráti(aj keď sú to tí najmilší ľudia pod slovenským slnkom)
Ani chladnička, moja posteľ, sneh, zahmlené rána, slovenčina, opekance...
Nie.

Som doma presne 13 dní a za tých 13 dní som:
-kúpila a vymaľovala zrkadlo, vystrihla a nalepila naň obrázky, zalakovala
-vytvorila kostru na novú kabelku
-nakreslila asi 123540 obrázkov
-navliekla náramok
-nafotila sériu portrétov(ďakujem Katke)
-kúpila a umiestnila nové doplnky do izby
-napísala príspevok do blogu a pomáhala som spracovať písomnú koncepciu do práce mojej mamky
V Španielsku som bola tri mesiace a za tri mesiace, čo je tak pibližne 90 dní som urobila veľké NIČ. Nejako som zakrnela. Napísala som pár príspevkov na blog a pár básničiek a rozrobila som si poviedku, ktorú som následne aj odrobila a vymazala. Za ten čas som si nič neušila, nebola som ani na jeden fotosezóne (na Slovensku som bola za mesiac minimálne na dvoch). Neupravila som ani jednu fotku a nakreslila som jeden obrázok(zmuchlaný skončil v koši).
Odkedy som doma, cítim ten prílev energie a inšpirácie, cítim ako ma schmatla múza a teraz mnou trasie aby zo mňa vytriasla všetko čo vo mne je. A ja sa nechám.
A nie je to chyba ani Slovenska ani Španielska, je to chyba moja, lebo som si dovolila zabudnúť na takú dôležitú časť môjho života. Nie som žiadny veľký umelec, polovica vecí čo vyrobím môže putovať rovno do koša. Ale nemôžeme zabudnúť, že dieťa v nás bude žiť dovtedy, kým sa bude môcť hrať, tvoriť, skrášľovať a pretvárať.
Ja to mám rada! Neviem žiť bez toho, aby som sem tam nevytiahla staré šperky nerozstrihala ich a neurobila z nich nové. Nemôžem sa ubrániť tomu, že si v hlave zakaždým, keď vidím novú látku predstavím, čo by z nej mohlo byť ušité..
Len neviem čo mám robiť, aby som si túto inšpiráciu strčila do kufra a odviezla preč.

Ako to môžem urobiť?ň
AKO?

Kedy je dobré byť sám?

Niekedy sa pýtam samej seba (a nečakám, že by som si aj odpovedala). Kedy je lepšie, aby som bola sama?....

Hovorí sa, že človek by mal byť sám, keď je v zlej nálade, aby nenakazil ostatných. To isté sa hovorí o chorobe, fyzickej aj psychickej, to isté sa hovorí....

Ale nemalo by to byť práve naopak? Nelieči sa náhodou ľudskou spoločnosťou boľavé srdce? A všetky druhy tých hlúpych bolestí, ktoré si vytvárame sami od seba?...
Dnes moja profesorka povedala: "Každý človek má právo byť milovaný a rešpektovaný. Nemusia nás milovať všetci, ale vždy tu musí byť aspoň niekto, kto by nás mal rád. Každý človek, nech má akékoľvek chyby, si zaslúži už len tým, že existuje, byť podporený, zaslúži si ten jednoduchý fakt niekoho zaujímať a zaslúži si nebyť sám."
Príde mi ako krásny životný údel, mať niekoho rád. V skutočnosti až tak veľmi nezáleží na opätovaní citu. Keby sme boli dokonalí a nezištní, stačila by nám len myšlienka na to, že niekto je šťastnejší kvôli nám. Prečo to tak nie je?

(A prečo sa stále pýtam prečo?)

Verím, že na svete sú ľudia, ktorí žijú zo šťastia ostatných. Mám jednu kamarátku, ktorá vyzerá, ako keby jej hlavným životným mottom bolo robenie šťastia. Vyrába ho cez úsmevy a cez objatia, cez balóniky, cez cukríky a cez jednoduché "matie niekoho rád". Je to krásne, ale vyzerá to ako prirodzená časť jej JA, že je taká jednoducho odvždy, odmalička, že je to jej neoddeliteľnou čiastočkou. Ale čo my, zištní pesimisti, ktorí nemajú radi poriadne ani samých seba - ako len môžeme darovať šťastie ostatným?...

....možno tým, že zo šťastia neubúda, keď ho darujeme. vlastne, po pravde, malo by ho skôr pribúdať.....

Úprimne, tieto úvahy nevedú k rozriešeniu potencionálneho problému. Len som sa strašne zľakla, že už nedokážem hovoriť ostatným, čo ma trápi. Aj keď je to taká blbosť, ako úvaha nad šťastím alebo nad láskou alebo nad ktorýmkoľvek ľudským citom. Len mám obrovskú chuť s ľuďmi zdieľať a nebáť sa, že to, čo je vo mne, nestojí za to, aby som to zdieľala. A našťastie cez blog sa zdieľa tak ľahko - čitateľ ma môže hocikedy zrušiť a nevšimnem si to, ja môžem zrušiť čitateľa, neprerušujeme sa navzájom v reči, a tak ďalej.

Asi sa budem musieť opäť naučiť hovoriť čo si myslím.....

Pia(dnes s tromi bodkami)...

Rekapitulácia prvých troch mesiacov v cudzine

Možno že som predsa len nevkročila na ten správny smer. Možno sa mi zatočila hlava v nesprávnej chvíli. Možno sa mi pokazil kompas v rozhodujúcom momente.

Záleží na tom?

Záleží na mojom vnútornom pocite. Záleží na tom, či cítim, že som na správnej strane, že idem práve tam, kam mám ísť.

Je hlúpe veriť, že ťa Boh smeruje, že ti pripravuje cestu, že ťa má rád a že chce, aby si zotrval?

Ja viem, že ľudia sú omylní.

Ja viem, že svet nie je len to, čo vnímam.

Ja viem, že toľkú zložitosť nikdy nebudem schopná pochopiť.

Ale je také príjemné cítiť, že všetko je také ako má byť a že robím všetko pre to, aby som vytrvala.

Nie je to vždy ľahké. Občas to bolí. Častokrát. Bolí keď ideš po ulici a počuješ, ako ťa volajú bielym imigrantom. A bolí, keď vieš, že nikdy nezapadneš, že navždy budeš malý dielik skladačky, ale tej druhej a nie tej, v ktorej sa snažíš zapadnúť. Ale po pravde? Ani to nechceš.

A teraz by si prvý semester zaslúžil malú rekapituláciu...:

Čo som sa naučila?

Lepšie po španielsky(aspoň si to myslím)

Čo-to po arabsky(ale nikdy to nevyužijem)

Čo-to po valencijsky(ale príliš málo)

Že psychológia je naozaj niečo, čo chcem študovať a že sa čvachtám v učení ako prasa v blate (čiže so všetkým potešením aké si viete predstaviť)

Že nie všetci španieli sú takí, ako tí, ktorých som poznala predtým

Že Slovensko je úžasná krajina, kde sú úžasní ľudia, len túto vlastnosť prestali rozvíjať

Že nájsť niekoho, s kým môžeš vytvoriť vzťah, je to najlepšie čo sa ti môže stať, keď si sám

Že láska je viacrozmerná

Že aj keď je tomu ťažké uveriť, človek toho unesie stokrát viac, ako by si kedy bol myslel

Že každý z nás je malý Jozef Mak

Že hrdosť a dôstojnosť nie je prežitok

Že nepotrebujete k prežitiu nikoho, ale pomáha to chcieť žiť...

Že sme naozaj iní

Že niekedy je lepšie byť ďaleko ako blízko tých, ktorých máte radi

Že v „skutočnom svete“ si každý hrabe na svojom piesočku

Že aj z litra sangríe sa dá pripiť

Že keď niečo chcete, treba kašľať na to, čo hovoria ostatní, chcete to VY a nie ONI

Že vyplakať sa nepomáha

Že ľudské objatie je naozaj to najkrajšie, najmäkšie a najupokojujúcejšie čo môžete darovať

Že sa neoplatí povyšovať... kto vstáva povýšený, líha si ponížený...

Že v mierke sveta sú všetky problémy len žabomyšacie vojny

Že stavať si svoj vlastný život má sladkú chuť samozdatnosti a trpkú chuť samoty(aspoň z počiatku)

Naučila som sa, že minulosť je mi jedno, že som stratila záujem sa v nej šťúrať

A že treba byť hrdý na inakosť.

A mnoho iných vecí. Ale to snáď nabudúce.

Posledných deväť dní tohto roku strávených na horúcej, piesočnatej pôde Španielska, Načase vrátiť sa na východ, so rozbitými ružovými okuliarmi, s modrinami a víťazoslávnym úsmevom na tváriJ...

O mesiac opäť návrat....

"Tu je izba 404"

Vyviezla som sa hore na stvrte poschodie. Tu byvam. Polovica poschodia, dve male chodbicky, statisticky povedane, 8 izieb, tri sprchy, styri zachody, styri umyvadla. V poslednom case sa uz vraciam do izby s pocitom, ze sa vraciam domov, do hniezda a do miesta pokoja a idyly...
Dnes som si chcela odniest ruksak do izby a zabehnut si na miesto, kam aj krali chodia peso. Otvorila mi spolubyvajuca, zlozila som si veci... a klucka "zdochla". Nejako stratila tvar. Dalo sa nou hybat 360stupnov hore dole, ale nedali sa s nou otvorit dvere! Groteskna situacia, dve stredoeuropanky uviaznute na izbe v intraku, z toho jedna s plnym mechurom! Prvy tik bol buchat na dvere a kricat, ale kedze na intraku je rachotu az az nikto si nevsimne nejake trapne volanie o pomoc. Dviham mobil, volam susedke z vedlajsej chodby. Nedviha. Este stastie, ze moja duchapritomna spolubyvajuca vygooglila cislo na recepciu nasho intraku.
"Halo"
"Tu je izba 404. Nemozeme sa dostat von mozete nam prist otvorit?(zachvat smiechu)"
"Izba 404? Co nemozete?"
"Nemozeme...(smiech)...vyjst(hystericky smiech)"
"Okej idem vam otvorit(pobaveny ton)"
O par minut uz bol hore nas sympaticky recepcny, ktory nam vsak namiesto toho, aby zavolal opravara, jednoducho "spanielsky" poradil:.....Tak nezatvarajte dvere, dievcata.

Vasa Pia:)

Mokre NIE

Ubehlo 15 dni a ja som sa konecne mohla vratit na svoju oblubenu cudzinecku policiu po osvedcenie NIE. Cestou tam jemne poprchalo a nad Valenciou sa prehanali modrosive mraky, ale mna hrial pocit, ze budem mat konecne pokoj so vsetkymi papierovackami a byrokraciou. Tentokrat to vsak take jednoduche nebolo. Ujo policajt mi strcil do ruky papierik s cislom 83 a poslal ma na koniec pofiderneho radu. Predo mnou stala indicka rodinka v turbanoch a zamatovych satach, vedla mna muz, ktory vyzeral ako keby prave prisiel z polovacky a za mnou skupinka latinoamerikancov, ktori sa velmi podozrivo tlacili za moj ruksak. Po asi hodine statia v rade(nastastie sme nezmokli, stali sme pod betonovym previsom) som sa konecne dostala na radu a bola som vpustenu na posvatnu podu policie. Huraaa..... dostala som sa konecne.... do dalsej rady???? Ano mili citatelia, vpustenim dnu som bola len posunuta do miestnosti, kde bolo sice sedem pracovnych miest s pocitacmi, ale len dve pracovnicky. Nevadi. V teplucku a v suchu som si (tentokrat) vysedela radu a potom som sa pohodlne usadila pred pracovnickou.
"Mate ziadost?"
"Nie."
"Hmmm...nevadi. Ste zo Slovenska"
"Ano"
"Ale narodili ste sa v Bratislave ved to nie je na Slovensku"
"(sokovane ticho) No, Bratislava je hlavne mesto Slovenska"
"Aha...(hystericky smiech)"
"Vasa matka sa vola Beata?(preklad do spanielciny-falosna puritanka)"
"Ano, problem?"
"Nie, nie. Tu to mate"
Velmi zmysluplny rozhovor. Konecne sa obliekam a vyrazam von. Dazd trochu pritvrdil, no nevadi, ved mam dazdnik...
Rusim tvrdenie. Toto nebol dazd. To bola POTOPA.
Najprv som sa snazila skakat cez kaluze ale nepomohlo mi to. Ani trochu. Prsalo tak, ze to ani nevyzeralo ako kvapky ale ako suvisly prud vody. Po chvili som v topankach plavala. Ked som sa konecne dostala na zastavku, presiel okolo kamion. Prud vody, ktory na mna vychrstol, zo mna zmyl poslednu zmienku sucha. Ledva som sa presunula k metru, ktore mi samozrejme stihlo ujst. Konecne usadena vo vagone som zistila, ze vsetky, vsetky dokumenty mam mokre, a ze z mojho mobilu zostalo len ubohe akvarium. Samozrejme, ze nefunguje. Len vydava chrcive zvuky.
Dakujem boze, ze sa mi nestalo nic horsie. Ale pravdu povediac, mohlo to byt aj stokrat, stokrat lepsie...

Vasa Pia

Novatadas, novacikoviny

Prvy stvrtok v skolskom roku sa v Spanielsku vzdy nesie v znameni oslav, zabavy, alkoholu, jedla a strapnovania prvakov. Tento rok som sa samozrejme stala obetou aj ja. Dlhsie mi trvalo, kym som si uvedomila, ze ma necakaju ziadne imatrikulacie v peknych satach a prisaha na lebku alebo nieco podobne. Celkom mi to doslo, az ked som sa viezla den predtym vo vytahu a bolo tam vylepene:
Stacilo uz idiotin. Este ste nic nevideli. Vase stastne dni skoncili, NOVACIKOVIA. Pred dobro vasej fyzickej integrity vam odporucame dobrovolne prist dnes v noci(stvrtok) o 22:30 v pyzamach(uz nadrati). Budeme mat zoznam. Vieme kto ste a kde byvate. DOBRE SA NARANAJKUJTE LEBO DNES V NOCI BUDETE VECERAT V PEKLE.
Co si pomysli priemerny prvak po precitani takeho oznamu? Prvy sa ozve pud sebazachovy. Kde sa mozem schovat??? Nakoniec prevladne zvedavost a tiez to, ze nikto nechce byt nasilim vytiahnuty z izby pred zrakmi ostatnych. Nahodime sa do domaceho, zideme dolu, cakame... postupne zacinaju prichadzat ostatni novacikovia-v pyzamach! Oni si kupili rovnake pyzama len pre tuto prilezitost!!! S kravickovou potlacou!
Este vyfajcime poslednu cigaretu s nasim idolom a ide sa do parku. Skanduje sa. Cez cestu mozeme prejst len tak, ze sa zohneme, jednou rukou chytime ruku toho pred nami a pomedzi nohy zasleme nasu druhu ruku k dispozicii zadneho kamarata. Prebatolime sa az do parku, kde nas postavia do radu a zacne sa ozajstna "sranda". Muka, vajcia, slahacka, cibula, mydlova voda, farebny sprej(odroda-cerveny), centrofixka.... nemusim pokracovat ze nie. Niektorych zviazali paskou k sebe, niektorych donutili zjest banan z rozkroku jedneho z novacikov.... zverina. Niekolko krat ma zachranilo zaspievanie slovenskej hymny pred novym obrazkom na tele. Potom uz nepomohlo ani prsi prsi. Lakonicky si zotriem obrazok muzskeho prirodzenia, uz treti, ktory mi dnes nakreslili na tvar a idem sa osprchovat. Cestou ma este postrasi par druhakov a jeden z nich mi naleje anizovku do hrdla. Zabava sa skoncila a moze zacat ta skutocna... :D

Cudzinci vitani

Kde bolo tam bolo, jedneho dna som sa rozhodla ist si vybavit NIE-registracne cisielko ktore musim ako cudzinka zdrzujuca sa v Spanielsku poctivo nosit so sebou. Asi si premenujem blog z pia na cestach na piine peripetie na cestach, pretoze....
vybrala som sa na cudzinecku policiu, ktoru mi poradili na intraku. Hladam Plaza de Tetuan, ktoru mi vyznacili na mape. Usmievavy dedo ktory je mi asi tak po pas ma nasmeruje na namestie, pytam sa kdekoho, nikto nic nevidel, nikto nic nepocul. Slusne pozdravim, pytam sa na cestu. Cudzinecka? Jasne jasne, hned tu za rohom-konecne som narazila na niekoho, kto ma sajn. Vchadzam do budovy, hned na zaciatku narazim na sympatickeho vojaka, ktory mi donesie mapu a vysvetluje, ze sa cudzinecka prestahovala inam. Vravim si, pohoda, aspon sa prejdem. Ta nebudem minat 1,25 za jednu cestu busom, nee? Vydam sa peso na cudzinecku a asi o 3/4 hodinku pohodovej chodze som tam. Prejdem cez detektor kovov, obdrzim papier do ruky a ujo za prepazkou mi zakresluje do mapy dalsi ciel najblizsej cesty. Vraj mam zobrat papier, vyplnit, ofotit, zobrat pas, ofotit a to vsetko odniest na slavneho San Isidora. Ziadneho San Isidora nepoznam, ale viem ze je na uplnom konci mapy, tam niekde dole. No nevadi. Tak idem na San Isidora. Vystupim z metra, rozhliadnem sa. Asi skutocne dbaju, aby mali cudzinci co najlepsi pocit z Valencie, hm.... pole, odpadky, pole, cintorin, pole, odpadky...aha, domy. Po hladani tej spravnej cesty zajdem za domy a prechadzam opustenou cestickou az do cielovej destinacie. Cudzinecka, huraa. Neodradi ma ani pofiderne vyzerajuci rad latinoamerikancov a afroamericanov, dostanem dalsiu peciatku a ujo ma posiela prec. Ze az o 15 dni, a nieze dojdem bez toho, aby som to zaplatila!

Teraz sa musim pytat, preco tieto tri miesta nemozu dat na jedno, preco to nemozete zaplatit osobne na policii, a preco musite cakat dva tyzdne pre hlupy kus papiera?
Asi sa naivne pytam, vsak? Vasa Pia.

Ako sme neleteli

Vcera som rozbila zrkadlo. Sedem rokov nestastia, vraj. Musim vsak skonstatovat, ze tych povestnych sedem rokov sa rozhodlo usetrit ma a zhmotnit sa do jedneho dna. Ostavaju len dva dni kym sme mali letiet s momentalne uz neexistujucou leteckou spolocnostou Sky Europe, dva dni, kym stovky dovolenkarov aj inych cestujucich uviazlo v krajinach, kde rozhodne zostat nechceli. Ani nechcem pomysliet na to, ake by to bolo, zamrznut na letisku s tym, ze este pred piatimi minutami sme mali letiet...
Ale nie, takto je to lepsie, mame dva dni k dobru a aj vdaka tomu, ze mame kapitalizmus, cize mame viac cestoviek ako len jednu, sa zajtra prepravim do Prahy a budem dufat, ze uz neexistuje dalsi Sky Europe, a ze vsetko uz bude dobre.
Je mi luto, ze tento prispevok nema zabavny ton, ale musim povedat, ze uz som skutocne unavena z toho, stale sa triast ci poletime alebo nepoletime. Nabuduce si zahovorim sukromnu helikopteru, a bude:)

Prasac(č)ia chrípka?

Tik tak..tik tak.. uz len kratkych pat dni a Pia sa vyda na zapad. Pred tym ako sa vrhnem do nekonecneho viru fiesta-siesta, sa vsak treba zachovat zodpovedne a rozriesit vzrastajucu hrozbu tamtadaraa prasacej chripky. Okolie hystericky chce, aby som sa dala zaockovat, no samozrejme, Slovaci este vakcinu nemaju (aj tak by som to neurobila, par ludi na to uz zomrelo. Tym "na to" myslim vakcinu, nie chripku..) Cize zostava este zaockovat sa proti klasickemu druhu chripku. Vraj to znizuje moznost, ze sa virus zmutuje, alebo co. Vzrusujuci svet virusov ma nikdy nefascinoval, ale, podstatu chapeme. Nie je vsak hlupost zaockovat sa pat dni pred odchodom(a potom znasat vedlajsie ucinky vakciny)? Nebolo by najjednoduchsie sa na to skratka vykaslat a dufat, ze ma to obide? Viem co poviete, sila pozitivneho myslenia zmoze zazraky...
A tak sa namiesto toho, aby som utekala do najblizsej lekarne, sa asi len nadopujem vitaminom C a budem dufat, ze prasacia chripka si prida makcen a pojde otravovat iny druh zivych organizmov.

http://primar.sme.sk/c/4840138/pocet-nakazenych-prasacou-chripkou-stupol-v-spanielsku-na-sto.html

XOXO, Vasa Pia:D

22hy august

Je august cislo 22 a okrem toho, ze je to den po vyroci prichodu okupacnych vojsk, den po vydani noty voci madarskeho prezidentovi, je to aj den, kedy zacina festival Devin, je oldies party v Elame a v Medickej maju stretnutie vitariani... a je to aj 12ty den pred mojim odchodom. Nic vyrazne sa nezmenilo, iba kufor zmenil svoj obsah. Ano, pribudli do neho dalsie zbytocnosti, ktore nakoniec z neho aj tak vylozim, ale celkom ma ukludnuje, ked sa balim. Aspon nemam pocit, ze moj zivot sa zmenil na jednu velku cakaren, na ktorej konci sice necaka zubarova vrtacka, ale nieco ine,..
Aha a este cosi, hladam poriadny zamok, taky old-schoolovy na klucik, najlepsie velky zelezny, aby z neho bolo dobre vidno "odkial som prisla"(Je to v Europe?). S modernymi zamkami a la vytvor si kod nemam dobre skusenosti. Po tom, co som sa trikrat nevedela dostat do kufra v Holandsku, lebo som si omylom zmenila kod, zostavam verna starej dobrej klasike nasich rodicov a starych rodicov.
A posledny poznatok, poznatok cislo tri-slovenske periodika. Mozem sa rozlucit s citanim .Tyzdna, pretoze predplatne na pol roka vyjde okolo 7000,-(SK, slovom slovenskych korun). Ale raz ked budem velka a bohata, necham si ho posielam expresnym kurierom kazdy pondelok priamo ku ranajkam:)
Tot spravodajstvo zo soboty, 22.8.2009. Den, kedy sa mala Pia vyberie do sveta sa neodkladne blizi. A poviem vam, je to pocit ako tri dni pred maturitou.

Uz len 22 dni...

tak to spieva Meky Zbirka, ale bohuzial ani tolko mi nezostalo. uz len 14 dni a odidem od vsetkeho co poznam na miesto, kde som este nikdy nebola, ktore je viac ako 1500 km vzdialene..
Ale napodiv nemam ani strach ani obavy, len ten prazvlastny pocit v zaludku, tremu alebo ako by som to mohla nazvat... radostne nadsenie miesane s tremou, ano, to bude ono.
Pomaly balim kufre, ale jedine co v nich zatial je, su nepotrebne blbosti ako menovky, zosity, obaly, karisbloky a lepiaca paska, dokonca aj kalkulacka, to keby v Spanielsku nahodou vsetci pocitali spamati.
No a snazim si zabalit aj osobnu odvahu, samostatnost a hrdost.
PS: Uz len dve hodiny a bude to 13 dni...