Rekapitulácia prvých troch mesiacov v cudzine

Možno že som predsa len nevkročila na ten správny smer. Možno sa mi zatočila hlava v nesprávnej chvíli. Možno sa mi pokazil kompas v rozhodujúcom momente.

Záleží na tom?

Záleží na mojom vnútornom pocite. Záleží na tom, či cítim, že som na správnej strane, že idem práve tam, kam mám ísť.

Je hlúpe veriť, že ťa Boh smeruje, že ti pripravuje cestu, že ťa má rád a že chce, aby si zotrval?

Ja viem, že ľudia sú omylní.

Ja viem, že svet nie je len to, čo vnímam.

Ja viem, že toľkú zložitosť nikdy nebudem schopná pochopiť.

Ale je také príjemné cítiť, že všetko je také ako má byť a že robím všetko pre to, aby som vytrvala.

Nie je to vždy ľahké. Občas to bolí. Častokrát. Bolí keď ideš po ulici a počuješ, ako ťa volajú bielym imigrantom. A bolí, keď vieš, že nikdy nezapadneš, že navždy budeš malý dielik skladačky, ale tej druhej a nie tej, v ktorej sa snažíš zapadnúť. Ale po pravde? Ani to nechceš.

A teraz by si prvý semester zaslúžil malú rekapituláciu...:

Čo som sa naučila?

Lepšie po španielsky(aspoň si to myslím)

Čo-to po arabsky(ale nikdy to nevyužijem)

Čo-to po valencijsky(ale príliš málo)

Že psychológia je naozaj niečo, čo chcem študovať a že sa čvachtám v učení ako prasa v blate (čiže so všetkým potešením aké si viete predstaviť)

Že nie všetci španieli sú takí, ako tí, ktorých som poznala predtým

Že Slovensko je úžasná krajina, kde sú úžasní ľudia, len túto vlastnosť prestali rozvíjať

Že nájsť niekoho, s kým môžeš vytvoriť vzťah, je to najlepšie čo sa ti môže stať, keď si sám

Že láska je viacrozmerná

Že aj keď je tomu ťažké uveriť, človek toho unesie stokrát viac, ako by si kedy bol myslel

Že každý z nás je malý Jozef Mak

Že hrdosť a dôstojnosť nie je prežitok

Že nepotrebujete k prežitiu nikoho, ale pomáha to chcieť žiť...

Že sme naozaj iní

Že niekedy je lepšie byť ďaleko ako blízko tých, ktorých máte radi

Že v „skutočnom svete“ si každý hrabe na svojom piesočku

Že aj z litra sangríe sa dá pripiť

Že keď niečo chcete, treba kašľať na to, čo hovoria ostatní, chcete to VY a nie ONI

Že vyplakať sa nepomáha

Že ľudské objatie je naozaj to najkrajšie, najmäkšie a najupokojujúcejšie čo môžete darovať

Že sa neoplatí povyšovať... kto vstáva povýšený, líha si ponížený...

Že v mierke sveta sú všetky problémy len žabomyšacie vojny

Že stavať si svoj vlastný život má sladkú chuť samozdatnosti a trpkú chuť samoty(aspoň z počiatku)

Naučila som sa, že minulosť je mi jedno, že som stratila záujem sa v nej šťúrať

A že treba byť hrdý na inakosť.

A mnoho iných vecí. Ale to snáď nabudúce.

Posledných deväť dní tohto roku strávených na horúcej, piesočnatej pôde Španielska, Načase vrátiť sa na východ, so rozbitými ružovými okuliarmi, s modrinami a víťazoslávnym úsmevom na tváriJ...

O mesiac opäť návrat....