Ak žijete vo Valencii a máte chuť raz za čas zažiť niečo neobvyklé, máte možnosť. Každú nedeľu sa usporadúva (hoci slovo usporiadať sa hodí skôr na predčítavanie nového románu Michala Hvoreckého a nie na ilegálne aktivity) trh. Trh blší, trochu smradľavý, ale nepochybne uchvacujúci pre všetkých dobrodruhov, ktorí majú radi staré zaujímavé veci.
Ja som si už z trhu priniesla obraz, tašku a hojdacieho koňa, dokopy za 5 eur, a aj to len preto, lebo som sa neodvážila popýtať na nižšiu cenu. Môžete tu nájsť hotové poklady, ale pozor. Tieto nespočetné rady látok, sôch, obrazov, kníh a elektroniky netvoria len ľudia, ktorí sa chcú zbaviť starých vecí, ale aj rôzne, povedzme to takto, nebezpečné živly. Zásada číslo jedna: nikdy si neberte nič cenné, čo by vám mohli ukradnúť. Lebo oni vám to ukradnú, ani nestihnete povedať švec. Peňazí len tak akurát, a to do peňaženky, na ktorej vám nezáleží. Ruku mať stále na taške. Nebáť sa popýtať na nižšiu cenu (Koľko to stojí? 5 eur. Dám ti za to 2 eurá. Dobre). Všetko dôkladne vyčistiť po tom, čo si to priveziete domov.
Trh je očarujúce miesto, ktoré mi atmosférou pripomína marocké uličky centra Casablancy, kde som nikdy nebola, no presne tak si to predstavujem. Ľudia rozkladajú svoje majetky na špinavé látky, absolútne nevedomí toho, že ponúkajú čosi výnimočné a zberateľsky hodnotné (niekedy ich môžete pekne prekabátiť). Výber je obrovský, pri vchode môžete ochutnať raňajší croissant /neodporúčam, zo zásady nedôverujem špinavým malým obchodíkom/ a nabaliť sa za pár šupov vecami, aké ste už dlho zháňali. V prípade, že vám v poslednej dobe ukradli bicykel, nemajte obavy. Stačí prísť okolo tretej-štvrtej ráno, a pravdepodobne si ho budete môcť opäť zakúpiť.
Pre každý prípad ale nechoďte sami a pokiaľ možno nie za tmy - trh trvá až do druhej obeda a dobré úlovky sa nájdu aj okolo jedenástej.
Málokto by očakával v centre vyleštenej Valencie taký rázovitý blší trh. Predpokladám, že 80% predavačov predáva nelegálne a kradnuté veci (alebo nepochopiteľný tovar - prázdne tuby od šampónu), no od všadeprítomných policajtov pomoc nečakajte. Toto je malý ostrov, kde je ilegalita v prevahe. Vstupom vzdávate hold pravidlám tejto minirepubliky a hráte tú istú zábavnú, no niekedy špinavú hru.
streda 13. októbra 2010
streda 6. októbra 2010
Bav sa tak, aby si sa nebavil
Madre mía. To čo je za „srandu“.
Tak to si hovorím celý rok, čo som v Španielsku. Myslíte si, že Slováci sa primitívne (cháp - výlučne pod vplyvom alkoholu) zabávajú? Ha-ha. Dovoľte mi zasmiať sa.
Dobre asi je to mojou neschopnosťou pochopiť medzikultúrne rozdiely alebo som prestarnutá 18 ročná stará dievka bez zmyslu pre humor... ale veď posúdite sami.
Najväčšia sranda pre vysokoškolákov Španielov z môjho intráku je:
1. número uno – prasknúť balónik pri niekom, kto si berie tácku v školskej jedálni (asi aby mu spadla)
2. dos – hlasno trieskať vidličkou a nožíkom do pohárov, vždy keď vojde do jedálne niekto nový alebo v prípade, že daná osoba urobila predchádzajúcu noc niečo „nekalé“
3. tres - každý rok na začiatku školského roka obhadzovať nováčikov sajrajtom, múkou, vajciami, kresliť po nich pohlavné orgány, striekať na nich vodnou pištoľou (dobre to môže byť zábava :D ), rôzne ich strápňovať a zosmiešňovať (to je úplne v poriadku, keď sa bavíme o imatrikulačkách na strednej, ale nie o vysokej škole)
4. cuatro – každý štvrtok sa obliecť do nových, krásnych šiat ako na svadbu, dať si dvadsať centimetrové podpätky, zísť o poschodie nižšie do pivnice a tam sa tváriť akože ste na najväčšom fláme svojho života
5. cinco – po tom čo skončíte s pivnicou nasadnúť na autobus, ktorý vás zavezie na diskotéku, kde netancujete, podotýkam NETANCUJETE, len držíte svoj drink v ruke a balansujete na podpätkoch, potom sa párkrát odfotíte, aby to vyzeralo ako ste sa super bavili a následne to uložíte na nejakú sociálnu sieť, aby vám to mohli kamaráti komentovať a rozplývať sa, ako úžasne ste sa bavili
6. seis – opiť sa z dvoch pohárov sangríe, najlepšie ešte za dňa, rozbiť pár stolov, tanierov a pohárov a potom rozbiť niekomu, kto spí dvere o siedmej hodine ráno (a ak vám otvorí, lebo je hlúpy/hlúpa alebo neznalý/á mravov, zničiť aj vnútro izby a celé to zavŕšiť šľahačkou)
Verím tomu, že tento druh zábavy prežíva len kvôli tomu, že daní študenti boli doma držaní nakrátko a tak si doháňajú, čo za mlada nestihli (pochopiteľné). V opačnom prípade tomu nerozumiem a asi nikdy rozumieť nebudem, pretože nenachádzam nič brilantné na myšlienke „netancovať na diskotéke, aby sa mi nepovytiahli šaty, v ktorých som naprataná“ alebo „idem sa upraviť ako keby som išla na svadbu, len aby som si mohla tie nové šaty poliať svinstvom a ešte sa tak aj odfotiť, lebo je to švanda“.
Našťastie nie sú všetci rovnakí a mimo to sú celkom fajn. To len aby ste si nemysleli, že ich bohapusto kritizujem a zatracujem.
Tak to si hovorím celý rok, čo som v Španielsku. Myslíte si, že Slováci sa primitívne (cháp - výlučne pod vplyvom alkoholu) zabávajú? Ha-ha. Dovoľte mi zasmiať sa.
Dobre asi je to mojou neschopnosťou pochopiť medzikultúrne rozdiely alebo som prestarnutá 18 ročná stará dievka bez zmyslu pre humor... ale veď posúdite sami.
Najväčšia sranda pre vysokoškolákov Španielov z môjho intráku je:
1. número uno – prasknúť balónik pri niekom, kto si berie tácku v školskej jedálni (asi aby mu spadla)
2. dos – hlasno trieskať vidličkou a nožíkom do pohárov, vždy keď vojde do jedálne niekto nový alebo v prípade, že daná osoba urobila predchádzajúcu noc niečo „nekalé“
3. tres - každý rok na začiatku školského roka obhadzovať nováčikov sajrajtom, múkou, vajciami, kresliť po nich pohlavné orgány, striekať na nich vodnou pištoľou (dobre to môže byť zábava :D ), rôzne ich strápňovať a zosmiešňovať (to je úplne v poriadku, keď sa bavíme o imatrikulačkách na strednej, ale nie o vysokej škole)
4. cuatro – každý štvrtok sa obliecť do nových, krásnych šiat ako na svadbu, dať si dvadsať centimetrové podpätky, zísť o poschodie nižšie do pivnice a tam sa tváriť akože ste na najväčšom fláme svojho života
5. cinco – po tom čo skončíte s pivnicou nasadnúť na autobus, ktorý vás zavezie na diskotéku, kde netancujete, podotýkam NETANCUJETE, len držíte svoj drink v ruke a balansujete na podpätkoch, potom sa párkrát odfotíte, aby to vyzeralo ako ste sa super bavili a následne to uložíte na nejakú sociálnu sieť, aby vám to mohli kamaráti komentovať a rozplývať sa, ako úžasne ste sa bavili
6. seis – opiť sa z dvoch pohárov sangríe, najlepšie ešte za dňa, rozbiť pár stolov, tanierov a pohárov a potom rozbiť niekomu, kto spí dvere o siedmej hodine ráno (a ak vám otvorí, lebo je hlúpy/hlúpa alebo neznalý/á mravov, zničiť aj vnútro izby a celé to zavŕšiť šľahačkou)
Verím tomu, že tento druh zábavy prežíva len kvôli tomu, že daní študenti boli doma držaní nakrátko a tak si doháňajú, čo za mlada nestihli (pochopiteľné). V opačnom prípade tomu nerozumiem a asi nikdy rozumieť nebudem, pretože nenachádzam nič brilantné na myšlienke „netancovať na diskotéke, aby sa mi nepovytiahli šaty, v ktorých som naprataná“ alebo „idem sa upraviť ako keby som išla na svadbu, len aby som si mohla tie nové šaty poliať svinstvom a ešte sa tak aj odfotiť, lebo je to švanda“.
Našťastie nie sú všetci rovnakí a mimo to sú celkom fajn. To len aby ste si nemysleli, že ich bohapusto kritizujem a zatracujem.
Úvahy, ktoré vznikajú na kolene
Dennodenne sa stretávam s celou plejádou charakterov. Dnes o človeku povieme „si bezcharakterný“, no v skutočnosti to znamená, že jeho charakter je byť bezcharakterný.
Neviem či mi rozumiete. Ak nie, skúsim to vysvetliť ešte trochu inak.
Nemôžete nemať charakter. To sa skrátka nedá. Môže byť pokrivený, stabilný, tvrdý, ale nemôže byť nijaký – ibaže by ste boli bez duše (verím tomu, že v rôznych psychiatrických klinikách by vedeli rozprávať). Skrátka a dobre každý z nás je nejaký a naša rozdielnosť ma neuveriteľne fascinuje, asi ako keď dieťaťu vysypete do ruky lentilky a necháte ho, aby si jednu vybralo. V zásade v nich až taký rozdiel nie je, no predsa je každá iná. Áno, keď lentilku pridlho cmúľate, nakoniec aj tak všetky zostanú biele. No tento diskurz nemá rasistický podtón, a preto sa dohodnime, že táto skutočnosť je čisto náhodná.
Neviem či vedci už niekedy skúmali dôvod, prečo ma niektoré charaktere s prepáčením serú. A prečo ja seriem niektoré druhy ľudí. Predpokladám, že neexistuje gén, ktorý by mi zvyšoval tlak v okamihu ako stretnem typického XY(doplň debilka, trtka, imbecila). Akosi som si to vypestovala, alebo...alebo taká jednoducho som. A to je čosi čo nám nikto nemôže zobrať, aj keby sa na hlavu postavil. Vám to asi nepripadá také úžasné a čudujete sa ako môžem písať o takej hlúposti ako je fakt, že sme rozdielni (mám aj iné veci na práci), no pre mňa je to známka toho, že život je všemocný a že má milióny cestičiek. Nemôže predsa existovať jeden osud pre takú varietu ľudí, akí existujú. Nemôže byť svet zo zásady zlý ani dobrý, keď ľudia majú toľko odtieňov. To predsa nejde. Nemôžete vyfarbovať farebné obrysy bielou a čiernou farbičkou (tak dobre, môžete, ale ako by to vyzeralo?). A táto istota, že NAOZAJ nemusíte dosahovať výsledky, aké dosahujú ostatní, nemusíte byť takí krásni, múdri a ambiciózni a už vôbec sa neočakáva, že budete rovnako vtipní, zvrhlí, aktívni, vlez-do-prdelskí... nie je to oslobodzujúce? Teraz už máme pečiatku na to, že je v poriadku byť takí akí sme. Občas sme trápni a občas poľutovaniahodní, sem tam sme závistliví, mrzutí a škaredí, ale zároveň môžeme byť vnútorne čistí, dobroprajní, šialení a pokorní. A to nám nikto nezoberie – výhovorku, že máme taký charakter...
Pre všetkých, ktorí celé dni počúvajú:"Prečo sa viac neusmievaš? Prečo nie si taký onaký hentaký? Buď trochu taký alebo menej voľajaký!"
Neviem či mi rozumiete. Ak nie, skúsim to vysvetliť ešte trochu inak.
Nemôžete nemať charakter. To sa skrátka nedá. Môže byť pokrivený, stabilný, tvrdý, ale nemôže byť nijaký – ibaže by ste boli bez duše (verím tomu, že v rôznych psychiatrických klinikách by vedeli rozprávať). Skrátka a dobre každý z nás je nejaký a naša rozdielnosť ma neuveriteľne fascinuje, asi ako keď dieťaťu vysypete do ruky lentilky a necháte ho, aby si jednu vybralo. V zásade v nich až taký rozdiel nie je, no predsa je každá iná. Áno, keď lentilku pridlho cmúľate, nakoniec aj tak všetky zostanú biele. No tento diskurz nemá rasistický podtón, a preto sa dohodnime, že táto skutočnosť je čisto náhodná.
Neviem či vedci už niekedy skúmali dôvod, prečo ma niektoré charaktere s prepáčením serú. A prečo ja seriem niektoré druhy ľudí. Predpokladám, že neexistuje gén, ktorý by mi zvyšoval tlak v okamihu ako stretnem typického XY(doplň debilka, trtka, imbecila). Akosi som si to vypestovala, alebo...alebo taká jednoducho som. A to je čosi čo nám nikto nemôže zobrať, aj keby sa na hlavu postavil. Vám to asi nepripadá také úžasné a čudujete sa ako môžem písať o takej hlúposti ako je fakt, že sme rozdielni (mám aj iné veci na práci), no pre mňa je to známka toho, že život je všemocný a že má milióny cestičiek. Nemôže predsa existovať jeden osud pre takú varietu ľudí, akí existujú. Nemôže byť svet zo zásady zlý ani dobrý, keď ľudia majú toľko odtieňov. To predsa nejde. Nemôžete vyfarbovať farebné obrysy bielou a čiernou farbičkou (tak dobre, môžete, ale ako by to vyzeralo?). A táto istota, že NAOZAJ nemusíte dosahovať výsledky, aké dosahujú ostatní, nemusíte byť takí krásni, múdri a ambiciózni a už vôbec sa neočakáva, že budete rovnako vtipní, zvrhlí, aktívni, vlez-do-prdelskí... nie je to oslobodzujúce? Teraz už máme pečiatku na to, že je v poriadku byť takí akí sme. Občas sme trápni a občas poľutovaniahodní, sem tam sme závistliví, mrzutí a škaredí, ale zároveň môžeme byť vnútorne čistí, dobroprajní, šialení a pokorní. A to nám nikto nezoberie – výhovorku, že máme taký charakter...
Pre všetkých, ktorí celé dni počúvajú:"Prečo sa viac neusmievaš? Prečo nie si taký onaký hentaký? Buď trochu taký alebo menej voľajaký!"
nedeľa 26. septembra 2010
Sedím v protismere jazdy
Keď sedíš v protismere, vidíš čo ti uteká. Vidíš, ako sa mení krajina, ale nevieš čo ťa čaká a vnímaš len tú krásu, krásu toho, čo uniká.
Keď sedíš v smere, vidíš čo prichádza a môžeš sa na to pripraviť. Vidíš, že prichádzajú pekné veci a naučíš sa ich očakávať. Starí ľudia si sadajú v smere jazdy. A slabé žalúdky.
Vždy si môžeš presadnúť.
Keď sedíš v smere, vidíš čo prichádza a môžeš sa na to pripraviť. Vidíš, že prichádzajú pekné veci a naučíš sa ich očakávať. Starí ľudia si sadajú v smere jazdy. A slabé žalúdky.
Vždy si môžeš presadnúť.
sobota 18. septembra 2010
Letím, letíš, letíme
Alias ako lietať s radosťou a nie bolesťou hlavy.
Tie časy kedy sa na dovolenku chodilo trabantom, a maximálne tak do Slovinska, sú už dávno ty-tam. Zostal nám síce zvyk nabaliť si rezeň do chleba (takzvaný lepáčik), avšak spôsoby cestovania sa zmenili, a to brutálne. Vo všeobecnosti sa usudzuje, že lietanie je ten najrýchlejší, najnoblesnejší a mnohokrát najlacnejší spôsob cestovania. Ja vám teda porozprávam, ako sa cestuje mne, s kým letieť a s kým nevliezť ani do pristávacej haly.
Môj prvý let, ktorý si vedome pamätám sa uskutočnil pred dvomi rokmi s aerolíniami Sky Europe. Mali bezkonkurenčné ceny (asi preto krachli), príjemný personál, nikdy ich lietadlami neletelo neznesiteľne veľa ľudí (ďalší dôvod ich krachu) a spájali destinácie, o akých dnes môžeme len snívať (priama linka Bratislava - Amsterdam). Sky Europe bol fajn, letela som s nimi na sever aj na juh, ale nikdy im nezabudnem dve veci. Prvá sa spája s mojim výletom do Barcelony. Meškanie štyri hodiny - nebolo lietadlo. Občerstvenie sme si museli vyslovene vydupať, informácie nulové, stánok na letisku zavretý. Nepríjemná situácia, kvôli ktorej som zmeškala autobus a musela som spať na lavičke pred stanicou vlakov. Ďalší a posledný zážitok so Sky Europe je ten, ako som sa stala svedkom krachu tejto spoločnosti. Dva dni pred odletom nám bez varovania skrachovali a museli sme kupovať letenky z Prahy. Opäť nepekný zážitok.
Ryanair bol kedysi môj favorit number 1. Zbožňovala som ich lacné letenky, rýchle vybavenie,... bohužiaľ dnes sa z Ryanairu stala továreň a let lietadlom mi pripomína promotérske akcie pre starých ľudí (tie, kde vám chcú predať panvice za skvelú výhodnú cenu). Ryanairom som letela aspoň desaťkrát. Počas posledných letov chýbal dokonca aj SÁČOK NA VRACANIE. Neviem či si myslia, že na tom ušetria (neušetria). Letušky v Ryanair mi pripomínajú skôr predavačky a promotérky, a verte či neverte, za 50 minúť z Valencie do Madridu sú vám schopné ponúknuť osem-deväť výrobkov, z toho jeden ešte pred vzlietnutím. Ryanair dokazuje, že sa dá lacno lietať a zostáva mojou voľbou na krátke lety po 5 eur (a možnosťou vypočuť si Mozarta, ktorého asi pre ukľudnenie pasažierov púšťajú pri vystúpe, a hymnu Ryanair pri pristávaní).
Wizzair a Vueling patria do rovnakej kategórie nevýrazných, no priateľských spoločností, s ktorými môžete letieť za príjemnú cenu a dostanete sáčok na vracanie. Wizzair ma občas rozosmeje. Vnútro aj vonkajšok lietadla je purpurový. Letušky sú blonďavé a purpurové. Prisahám, že aj steward bol blonďavý a purpurový. Na Vueling si už veľmi nespomínam, no bola to prijateľná služba za dobrú cenu. Výhodou Vuelingu je možnosť zakúpiť si X batožín, každá za 10 eur, čo je zatiaľ najlepšia cena, o ktorej som doteraz počula.
Smartwings, spoločnosť, ktorá najnovšie lieta aj z Bratislavy, patrí do kategórie tých najkvalitnejších, akými som zatiaľ letela. Pomerne priestorné lietadlo, chlebíček (majú aj vegetariánsky), pitie (napríklad jablkový džús), kufor zahrnutý v cene letenky a skvelá možnosť nabrať si do lietadla čo chcete (ak viete správne baliť, naskytne sa vám možnosť prepašovať množstvo vecí, od kabátu po foťák). Cena je len mierne vyššia od tej Vueling-ovej. A dokonca počas cesty môžete na malej obrazovke sledovať, kade letíte. Táto možnosť poteší každého, kto nemá náramkové hodinky a chce vedieť, kde sa práve nachádza. So Smartwings som mala jednu nepríjemnú skúsenosť, ale bola to vina štrajkujúcich dispečerov, takže sa v zásade zachovali obstojne.
Nech už poletíte čímkoľvek, nezabudnite si pred odchodom prečítať všetky podmienky. Môže sa stať, že sa platí za použitie záchodu na palube(ako to plánuje zaviesť Ryanair) alebo za kabelku (v prípade ak máte ešte jednu príručnú batožinu). Nezabudnite na všetky vychytávky (s určitým typom kreditnej karty môžete v Ryanair letieť o 5 euro lacnejšie) a pred odletom si overte, či sa vám oplatí ponáhľať sa a tlačiť v rade do lietadla alebo či už máte sedadlo označené (Smartwings).
Najdôležitejšie však je letieť bezpečne a pokojne. Prajem príjemný a lacný let!
Tie časy kedy sa na dovolenku chodilo trabantom, a maximálne tak do Slovinska, sú už dávno ty-tam. Zostal nám síce zvyk nabaliť si rezeň do chleba (takzvaný lepáčik), avšak spôsoby cestovania sa zmenili, a to brutálne. Vo všeobecnosti sa usudzuje, že lietanie je ten najrýchlejší, najnoblesnejší a mnohokrát najlacnejší spôsob cestovania. Ja vám teda porozprávam, ako sa cestuje mne, s kým letieť a s kým nevliezť ani do pristávacej haly.
Môj prvý let, ktorý si vedome pamätám sa uskutočnil pred dvomi rokmi s aerolíniami Sky Europe. Mali bezkonkurenčné ceny (asi preto krachli), príjemný personál, nikdy ich lietadlami neletelo neznesiteľne veľa ľudí (ďalší dôvod ich krachu) a spájali destinácie, o akých dnes môžeme len snívať (priama linka Bratislava - Amsterdam). Sky Europe bol fajn, letela som s nimi na sever aj na juh, ale nikdy im nezabudnem dve veci. Prvá sa spája s mojim výletom do Barcelony. Meškanie štyri hodiny - nebolo lietadlo. Občerstvenie sme si museli vyslovene vydupať, informácie nulové, stánok na letisku zavretý. Nepríjemná situácia, kvôli ktorej som zmeškala autobus a musela som spať na lavičke pred stanicou vlakov. Ďalší a posledný zážitok so Sky Europe je ten, ako som sa stala svedkom krachu tejto spoločnosti. Dva dni pred odletom nám bez varovania skrachovali a museli sme kupovať letenky z Prahy. Opäť nepekný zážitok.
Ryanair bol kedysi môj favorit number 1. Zbožňovala som ich lacné letenky, rýchle vybavenie,... bohužiaľ dnes sa z Ryanairu stala továreň a let lietadlom mi pripomína promotérske akcie pre starých ľudí (tie, kde vám chcú predať panvice za skvelú výhodnú cenu). Ryanairom som letela aspoň desaťkrát. Počas posledných letov chýbal dokonca aj SÁČOK NA VRACANIE. Neviem či si myslia, že na tom ušetria (neušetria). Letušky v Ryanair mi pripomínajú skôr predavačky a promotérky, a verte či neverte, za 50 minúť z Valencie do Madridu sú vám schopné ponúknuť osem-deväť výrobkov, z toho jeden ešte pred vzlietnutím. Ryanair dokazuje, že sa dá lacno lietať a zostáva mojou voľbou na krátke lety po 5 eur (a možnosťou vypočuť si Mozarta, ktorého asi pre ukľudnenie pasažierov púšťajú pri vystúpe, a hymnu Ryanair pri pristávaní).
Wizzair a Vueling patria do rovnakej kategórie nevýrazných, no priateľských spoločností, s ktorými môžete letieť za príjemnú cenu a dostanete sáčok na vracanie. Wizzair ma občas rozosmeje. Vnútro aj vonkajšok lietadla je purpurový. Letušky sú blonďavé a purpurové. Prisahám, že aj steward bol blonďavý a purpurový. Na Vueling si už veľmi nespomínam, no bola to prijateľná služba za dobrú cenu. Výhodou Vuelingu je možnosť zakúpiť si X batožín, každá za 10 eur, čo je zatiaľ najlepšia cena, o ktorej som doteraz počula.
Smartwings, spoločnosť, ktorá najnovšie lieta aj z Bratislavy, patrí do kategórie tých najkvalitnejších, akými som zatiaľ letela. Pomerne priestorné lietadlo, chlebíček (majú aj vegetariánsky), pitie (napríklad jablkový džús), kufor zahrnutý v cene letenky a skvelá možnosť nabrať si do lietadla čo chcete (ak viete správne baliť, naskytne sa vám možnosť prepašovať množstvo vecí, od kabátu po foťák). Cena je len mierne vyššia od tej Vueling-ovej. A dokonca počas cesty môžete na malej obrazovke sledovať, kade letíte. Táto možnosť poteší každého, kto nemá náramkové hodinky a chce vedieť, kde sa práve nachádza. So Smartwings som mala jednu nepríjemnú skúsenosť, ale bola to vina štrajkujúcich dispečerov, takže sa v zásade zachovali obstojne.
Nech už poletíte čímkoľvek, nezabudnite si pred odchodom prečítať všetky podmienky. Môže sa stať, že sa platí za použitie záchodu na palube(ako to plánuje zaviesť Ryanair) alebo za kabelku (v prípade ak máte ešte jednu príručnú batožinu). Nezabudnite na všetky vychytávky (s určitým typom kreditnej karty môžete v Ryanair letieť o 5 euro lacnejšie) a pred odletom si overte, či sa vám oplatí ponáhľať sa a tlačiť v rade do lietadla alebo či už máte sedadlo označené (Smartwings).
Najdôležitejšie však je letieť bezpečne a pokojne. Prajem príjemný a lacný let!
pondelok 26. júla 2010
Bez strechy nad hlavou
Oziabajú ho ruky. Zakrúca si ich do starého šálu, ktorý mu Pavol kedysi požičal a už ho nepýtal späť. Možno ani nebol jeho, ukradol ho akejsi bratislavskej mladej paničke, keď na sekundu neustrážila svoje veci.
Drevo praská... a vyludzuje zvuky Tepla. Zdvihne hlavu.
„Čo tu tak sedíš? Nemáš čo robiť? Vianočné trhy sa začali a ľudia majú plné peňaženky. Makaj!“ Hlava sa opäť skloní. „Dnes nie...dnes nevládzem.“ Aké hlúpe, no hanbí sa Paľovi povedať, že už kradnúť nechce. A už vôbec nie, keď sú Vianoce.
Paľo sa sťažka zvalí na matrac, natiahne sa naň a popraví si starú, stokrát prešitú bundu. Okamžite zaspáva, a tak nemôže vidieť závisť svojho spoločníka. Závisť, že dokáže všetok chlad a smútok nechať vymknuté za pevne privretými viečkami.
Aj on sa pokúša zaspať, no akoby mu okolo hlavy bzučal roj včiel. Možno si to nahovára alebo je už skutočne starý – raz ho vyženie prostata do premrznutých kríkov, inokedy sa ozve reuma v nachladených kostiach. Všetko sú to výhovorky jeho tela, aby ešte trochu potrápilo svoju dušu a aby milosrdne zaspal až hodinu pred úsvitom. „Bože, za čo ma to trestáš?“ pýtala sa jeho hlava a unavené, polámané telo sa k nej družne pridalo, raz bolesťou v krížoch, potom drkotaním zubov. A on len ležal a načúval symfónii Paľovho chrápania a svojho sťaženého stareckého dychu.
Na druhý deň ráno opäť absolvoval bezdomovecký rituál. Rozhýbať stvrdnuté svaly, šúchať ruku o ruku, rohlík, treska a plastový štamperlík vodky z trafiky – vrecká boli včera štedré. Umyť si tvár na verejných záchodoch – personál ho už pozná, a tak od neho taktne nič nepýtajú. Napchal si rolku toaletného papiera do vreciek, môže poslúžiť počas dňa. Odkrivkať na námestie, vytiahnuť tabuľku so srdcervúcim nápisom a žobrať. Všetko to bolo také fádne, také stereotypné. Aspoňže mučenícka vianočná nálada priniesla vyššie tržby ako po iné ročné obdobia. Na obed ho chalani pozvali na štamperlík tvrdého. Podozrieval ich, že je to obyčajný lieh zriedený s vodou, akým čistia v nemocniciach použité náradie. No nesmie sa posťažovať. Už sa naučil hierarchii ulice. Nebola o nič iná ako tá v nóbl spoločnosti, tí veľkohubí, drzí a prefíkaní mali moc. Nemohli ho síce vyhodiť z roboty, ani obrať o byt – veľká výhoda toho nič nemať bola, že nebolo ani čo stratiť – ale mohol dostať peknú nakladačku. A tak si s chalanmi s úsmevom pripil na svoju úbohú pečeň, len aby nemal na druhý deň zmaľovaný fialový ksicht.
Večerná fuška mu dávala krátky pocit znovuzrodenia. Akoby bol opäť človekom. Obyčajným pracujúcim mužom, ktorý sa môže sťažovať na svoju robotu, lebo nejakú má, na svoju večne nespokojnú manželku, decká, čo nosia domov samé trojky, na rekonštrukciu kúpeľne, ktorá trvá pridlho. Prekladal ťažké krabice a radšej nemyslel na to, čo je v nich. Sladké marmelády, čerstvé smotanové jogurty,... v tvrdých kartónových škatuliach, aké odhalia svoje sladké tajomstvo len vyvoleným. Zbiehali sa mu slinky, to áno. Myslel teda aspoň na to, ako sa dnes vyspí na ubytovni. Odrazu sa mu zatmelo pred očami a jedna z ľahších krabíc celkom nepochopiteľne dopadla na zem. Tri sekundy po nej aj on.
Koľkokrát už počul tento zvuk! No vždy len v televízii. Kedy to bolo naposledy? Hádam už aj osem rokov dozadu, počas jeho posledných Vianoc. Dávali Pohotovosť a akéhosi muža operovali. Mal nádor na mozgu. Veľmi dobre si tú scénu pamätá, aj to, ako krivka jeho srdca pomaly kreslí oblúčiky a do toho...píp. Píp. Pííp.
Žeby posledných osem rokov bolo len zlým snom a on sa opäť prebudil na gauči so zapnutou telkou? Možno je jeho žena v kuchyni a varí kapustnicu, hoci jej vôňu necítil, len čudný pach, s akým sa ešte nestretol. A viečka má také ťažké – asi spal naozaj tvrdo. Nemôže ich otvoriť, no nemá chuť sa snažiť, cíti mäkkú posteľ a v ruke nepríjemné pichanie. Inštinktívne vie, že pohnúť sa by ho skôr zranilo. „Počujete ma?“ Toto nebola jeho manželka. Nemá taký hlboký hlas... a nevyká mu. Takže to nebol sen. Vyvinie trochu námahy a pootvorí oči, všetko je biele, ale sneh to nebude, veď tohtoročné Vianoce boli upršané. Jeden pár obrovských okuliarnatých očí na neho zíza, z ruky mu vedú hadičky, dofrasa, je v nemocnici.. „Počujem.“ „To je dobre. Nebojte sa, odpadli ste pre nedostatok živín, tak si u nás chvíľu poležíte, kým dokvapká infúzia. Málo železa a vitamínov, ale zato pekné jedno promile. Asi sa nestravujete ktovieako, všakže?“ Neveriacky pozrel ešte raz na tie zväčšené očiská a na ich drzú, zvedavú otvorenosť. Necítil však žiadnu výčitku, a tak jeho posledné zvyšky hrdosti neutrpeli nijakú ujmu. „Čo myslíte? Žijem zo sociálnych dávok.“ Taktne zamlčal svoje väčšie či menšie fušky. „Keby vás živilo sto eur mesačne, tak by ste si sakra rozmysleli, či kúpite kilo banánov alebo jednu poriadnu klobásu.“ Obrovské oči sa len uškrnú, šikovné biele ruky mu popravia posteľnú bielizeň (aká mäkká a voňavá, to sa mu hádam sníva) a skontrolujú blikajúce, pípajúce a rôzne znejúce aparáty po jeho boku. „Pokojne ležte, nenamáhajte sa. O hodinu vás prídem skontrolovať a večer by sme vás mali prepustiť.“ Rád by tú bytosť ešte na chvíľu zadržal, ale nechce byť trápny. Toľko mierumilovnej pozornosti sa mu už hodný čas nedostalo, hlavou mu preblesne myšlienka, že už celkom chápe tých bezdomovcov, ktorí sa nechajú stupídne chytiť pri trestnom čine, len aby sa na zimu mohli schovať do bezpečia väznice. Hoci mu z ruky trčia ihly a izba smrdí gáfrom, cíti sa dokonale bezstarostne. „Možno by som si mohol vykĺbiť ruku alebo predstierať infarkt.“ Usmeje sa nad svojou vynaliezavosťou – keď bol čerstvým tridsiatnikom, s obľubou o sebe hovoril, že vždy dostane, čo chce. Odvtedy však uplynulo raz toľko času. Stihol si overiť, že to je nielenže najväčšia hlúposť pod slnkom, ale že dokonca svojím neúmerným sebavedomím stráca.
„Hej, kolega!“ Tak predsa, nie je tu sám. O posteľ ďalej sa podoprel asi o desať rokov mladší chlap. „No, čau.“ „Tak ako sa ti tu páči? Už som si myslel, že sa ani neprebudíš! Furt ťa len chodili kontrolovať. Po pravde vyzeráš dosť biedne, nechceš horalku? Moja žena mi sem stále nosí sladkosti, aj keď som diabetik. Asi si myslí, že kvôli takej planej starostlivosti zmením závet alebo čo. No mňa neogabe, dobre viem, že už by chcela, aby som pošiel. Ináč ja som Ivan, robím v elektrárni, vieš, v tej čo teraz otvorili v Malých Levároch. Boli toho plné noviny. Spomínaš si?“ „Nesledujem noviny a nepozerám telku. A môžeš ma volať Stano“ „Hej Stano, dobre robíš, vlastne tam ani nič také nedávajú, len samé telenovely, no povedz, ženské pri nich len zabíjajú čas namiesto toho, aby sa starali o nás. A čo ty, más ženu? Prečo ťa sem nepríde pozrieť?“ „Som rozvedený. Odišla aj s deckami do Čiech.“ „O nič neprichádzaš je s nimi len samá robota – nosíš domov prachy a stále ťa len vyciciavajú, nový koberec, nová kúpeľňa, až ťa z toho nakoniec trafí šľak ako mňa! A čo ty Stano kde robíš?“ „Vieš čo, som strašne unavený, asi si na chvíľu pospím....“ „Jasné, jasné, ani sa ti nečudujem, je také počasie, že sa cítim ako mechom uderený, to ten vysoký tlak, vieš... ozaj, nedáš si tú horalku?“ Stano len predstiera, že od samej únavy zaspal, pootvorí ústa a pravidelne dýcha, no v hlave si nadáva. Tak sa tešil, že tu ešte chvíľu zostane. A teraz by si najradšej všetko zbalil a vypadol. Len nie je kam.
Drevo praská... a vyludzuje zvuky Tepla. Zdvihne hlavu.
„Čo tu tak sedíš? Nemáš čo robiť? Vianočné trhy sa začali a ľudia majú plné peňaženky. Makaj!“ Hlava sa opäť skloní. „Dnes nie...dnes nevládzem.“ Aké hlúpe, no hanbí sa Paľovi povedať, že už kradnúť nechce. A už vôbec nie, keď sú Vianoce.
Paľo sa sťažka zvalí na matrac, natiahne sa naň a popraví si starú, stokrát prešitú bundu. Okamžite zaspáva, a tak nemôže vidieť závisť svojho spoločníka. Závisť, že dokáže všetok chlad a smútok nechať vymknuté za pevne privretými viečkami.
Aj on sa pokúša zaspať, no akoby mu okolo hlavy bzučal roj včiel. Možno si to nahovára alebo je už skutočne starý – raz ho vyženie prostata do premrznutých kríkov, inokedy sa ozve reuma v nachladených kostiach. Všetko sú to výhovorky jeho tela, aby ešte trochu potrápilo svoju dušu a aby milosrdne zaspal až hodinu pred úsvitom. „Bože, za čo ma to trestáš?“ pýtala sa jeho hlava a unavené, polámané telo sa k nej družne pridalo, raz bolesťou v krížoch, potom drkotaním zubov. A on len ležal a načúval symfónii Paľovho chrápania a svojho sťaženého stareckého dychu.
Na druhý deň ráno opäť absolvoval bezdomovecký rituál. Rozhýbať stvrdnuté svaly, šúchať ruku o ruku, rohlík, treska a plastový štamperlík vodky z trafiky – vrecká boli včera štedré. Umyť si tvár na verejných záchodoch – personál ho už pozná, a tak od neho taktne nič nepýtajú. Napchal si rolku toaletného papiera do vreciek, môže poslúžiť počas dňa. Odkrivkať na námestie, vytiahnuť tabuľku so srdcervúcim nápisom a žobrať. Všetko to bolo také fádne, také stereotypné. Aspoňže mučenícka vianočná nálada priniesla vyššie tržby ako po iné ročné obdobia. Na obed ho chalani pozvali na štamperlík tvrdého. Podozrieval ich, že je to obyčajný lieh zriedený s vodou, akým čistia v nemocniciach použité náradie. No nesmie sa posťažovať. Už sa naučil hierarchii ulice. Nebola o nič iná ako tá v nóbl spoločnosti, tí veľkohubí, drzí a prefíkaní mali moc. Nemohli ho síce vyhodiť z roboty, ani obrať o byt – veľká výhoda toho nič nemať bola, že nebolo ani čo stratiť – ale mohol dostať peknú nakladačku. A tak si s chalanmi s úsmevom pripil na svoju úbohú pečeň, len aby nemal na druhý deň zmaľovaný fialový ksicht.
Večerná fuška mu dávala krátky pocit znovuzrodenia. Akoby bol opäť človekom. Obyčajným pracujúcim mužom, ktorý sa môže sťažovať na svoju robotu, lebo nejakú má, na svoju večne nespokojnú manželku, decká, čo nosia domov samé trojky, na rekonštrukciu kúpeľne, ktorá trvá pridlho. Prekladal ťažké krabice a radšej nemyslel na to, čo je v nich. Sladké marmelády, čerstvé smotanové jogurty,... v tvrdých kartónových škatuliach, aké odhalia svoje sladké tajomstvo len vyvoleným. Zbiehali sa mu slinky, to áno. Myslel teda aspoň na to, ako sa dnes vyspí na ubytovni. Odrazu sa mu zatmelo pred očami a jedna z ľahších krabíc celkom nepochopiteľne dopadla na zem. Tri sekundy po nej aj on.
Koľkokrát už počul tento zvuk! No vždy len v televízii. Kedy to bolo naposledy? Hádam už aj osem rokov dozadu, počas jeho posledných Vianoc. Dávali Pohotovosť a akéhosi muža operovali. Mal nádor na mozgu. Veľmi dobre si tú scénu pamätá, aj to, ako krivka jeho srdca pomaly kreslí oblúčiky a do toho...píp. Píp. Pííp.
Žeby posledných osem rokov bolo len zlým snom a on sa opäť prebudil na gauči so zapnutou telkou? Možno je jeho žena v kuchyni a varí kapustnicu, hoci jej vôňu necítil, len čudný pach, s akým sa ešte nestretol. A viečka má také ťažké – asi spal naozaj tvrdo. Nemôže ich otvoriť, no nemá chuť sa snažiť, cíti mäkkú posteľ a v ruke nepríjemné pichanie. Inštinktívne vie, že pohnúť sa by ho skôr zranilo. „Počujete ma?“ Toto nebola jeho manželka. Nemá taký hlboký hlas... a nevyká mu. Takže to nebol sen. Vyvinie trochu námahy a pootvorí oči, všetko je biele, ale sneh to nebude, veď tohtoročné Vianoce boli upršané. Jeden pár obrovských okuliarnatých očí na neho zíza, z ruky mu vedú hadičky, dofrasa, je v nemocnici.. „Počujem.“ „To je dobre. Nebojte sa, odpadli ste pre nedostatok živín, tak si u nás chvíľu poležíte, kým dokvapká infúzia. Málo železa a vitamínov, ale zato pekné jedno promile. Asi sa nestravujete ktovieako, všakže?“ Neveriacky pozrel ešte raz na tie zväčšené očiská a na ich drzú, zvedavú otvorenosť. Necítil však žiadnu výčitku, a tak jeho posledné zvyšky hrdosti neutrpeli nijakú ujmu. „Čo myslíte? Žijem zo sociálnych dávok.“ Taktne zamlčal svoje väčšie či menšie fušky. „Keby vás živilo sto eur mesačne, tak by ste si sakra rozmysleli, či kúpite kilo banánov alebo jednu poriadnu klobásu.“ Obrovské oči sa len uškrnú, šikovné biele ruky mu popravia posteľnú bielizeň (aká mäkká a voňavá, to sa mu hádam sníva) a skontrolujú blikajúce, pípajúce a rôzne znejúce aparáty po jeho boku. „Pokojne ležte, nenamáhajte sa. O hodinu vás prídem skontrolovať a večer by sme vás mali prepustiť.“ Rád by tú bytosť ešte na chvíľu zadržal, ale nechce byť trápny. Toľko mierumilovnej pozornosti sa mu už hodný čas nedostalo, hlavou mu preblesne myšlienka, že už celkom chápe tých bezdomovcov, ktorí sa nechajú stupídne chytiť pri trestnom čine, len aby sa na zimu mohli schovať do bezpečia väznice. Hoci mu z ruky trčia ihly a izba smrdí gáfrom, cíti sa dokonale bezstarostne. „Možno by som si mohol vykĺbiť ruku alebo predstierať infarkt.“ Usmeje sa nad svojou vynaliezavosťou – keď bol čerstvým tridsiatnikom, s obľubou o sebe hovoril, že vždy dostane, čo chce. Odvtedy však uplynulo raz toľko času. Stihol si overiť, že to je nielenže najväčšia hlúposť pod slnkom, ale že dokonca svojím neúmerným sebavedomím stráca.
„Hej, kolega!“ Tak predsa, nie je tu sám. O posteľ ďalej sa podoprel asi o desať rokov mladší chlap. „No, čau.“ „Tak ako sa ti tu páči? Už som si myslel, že sa ani neprebudíš! Furt ťa len chodili kontrolovať. Po pravde vyzeráš dosť biedne, nechceš horalku? Moja žena mi sem stále nosí sladkosti, aj keď som diabetik. Asi si myslí, že kvôli takej planej starostlivosti zmením závet alebo čo. No mňa neogabe, dobre viem, že už by chcela, aby som pošiel. Ináč ja som Ivan, robím v elektrárni, vieš, v tej čo teraz otvorili v Malých Levároch. Boli toho plné noviny. Spomínaš si?“ „Nesledujem noviny a nepozerám telku. A môžeš ma volať Stano“ „Hej Stano, dobre robíš, vlastne tam ani nič také nedávajú, len samé telenovely, no povedz, ženské pri nich len zabíjajú čas namiesto toho, aby sa starali o nás. A čo ty, más ženu? Prečo ťa sem nepríde pozrieť?“ „Som rozvedený. Odišla aj s deckami do Čiech.“ „O nič neprichádzaš je s nimi len samá robota – nosíš domov prachy a stále ťa len vyciciavajú, nový koberec, nová kúpeľňa, až ťa z toho nakoniec trafí šľak ako mňa! A čo ty Stano kde robíš?“ „Vieš čo, som strašne unavený, asi si na chvíľu pospím....“ „Jasné, jasné, ani sa ti nečudujem, je také počasie, že sa cítim ako mechom uderený, to ten vysoký tlak, vieš... ozaj, nedáš si tú horalku?“ Stano len predstiera, že od samej únavy zaspal, pootvorí ústa a pravidelne dýcha, no v hlave si nadáva. Tak sa tešil, že tu ešte chvíľu zostane. A teraz by si najradšej všetko zbalil a vypadol. Len nie je kam.
pondelok 28. júna 2010
Námraza
V škole sme brali, že sú tri druhy detí. Sú deti "ľahké", ktoré sa rýchlo skamarátia, málo plačú a celkovo sú to takí malí budúci optimisti. Potom sú deti "ťažké", čiže uplakané, problémové, takí malí pesimisti. No a posledný druh detičiek sú tie "ktorým trvá dostať sa do tepla". Čiže deti, ktoré sú uzavreté voči novým ľuďom, tiché, ale vo svojej podstate bezproblémové, ak dostanú dostatok času sa adaptovať.
Asi by sa teórie o deťoch nemali aplikovať na dospelých, aj keď ja si občas pripadám, akoby som nestíhala "otepľovať sa".
Vlastne ani netuším, prečo mi to pri niektorých ľuďoch toľko trvá, a podľa čoho usudzuje moje vnútro, že je čas sa otvoriť a roztopiť.
To, že neukazujem svoje pocity, neznamená, že ich nemám.
To, že sa ti prvá nehodím okolo krku, neznamená, že nie som tá, ktorej najviac chýbaš.
To, že vám stále dookola neopakujem, že vás mám rada, neznamená, že by som za vás nevložila ruku do ohňa.
To, že sa neusmievam, neznamená, že nie som šťastná.
Možno vyzerám ako keby som bola spoly zamrznutá, ale vo vnútri žijem aj desať rôznych životov, píšem romány a spúšťam ohňostroje.
Len mi trvá dostať sa do tepla.
Asi by sa teórie o deťoch nemali aplikovať na dospelých, aj keď ja si občas pripadám, akoby som nestíhala "otepľovať sa".
Vlastne ani netuším, prečo mi to pri niektorých ľuďoch toľko trvá, a podľa čoho usudzuje moje vnútro, že je čas sa otvoriť a roztopiť.
To, že neukazujem svoje pocity, neznamená, že ich nemám.
To, že sa ti prvá nehodím okolo krku, neznamená, že nie som tá, ktorej najviac chýbaš.
To, že vám stále dookola neopakujem, že vás mám rada, neznamená, že by som za vás nevložila ruku do ohňa.
To, že sa neusmievam, neznamená, že nie som šťastná.
Možno vyzerám ako keby som bola spoly zamrznutá, ale vo vnútri žijem aj desať rôznych životov, píšem romány a spúšťam ohňostroje.
Len mi trvá dostať sa do tepla.
sobota 26. júna 2010
Toľko radosti!
Prečo žiť na intráku a prečo nie?
(Keď máte samozrejme na výber)
Môj diskurz sa bude viazať len na ten môj, neviem ako to vyzerá na ostatných intrákoch a ani to nechcem vedieť (ak je to lepšie, bude mi to ľúto a ak je to horšie, tak to bude ozaj nechutné).
Všetko má svoje pozitíva aj negatíva, svoje FUJ body a svoje včeličky. Čo je FUJ?
Šváby na záchodoch. Potkany v sprchách. Veľké hnusné osy s čudnými zadočkami a dlhými nohami. Všetky rôzne chrobáky, pavúky, komáre a iná háveď. Nerozumejte ma zle, ja nemám nič proti mierumilovným mravčekom niekde vonku na stromoch. Ale keď musíte svoje fyziologické potreby obmedzovať kvôli tomu, lebo drahej švábej rodinke sa zachcelo sa usadiť na jedinom uzamykateľnom záchode v celom intráku (to všetky šváby vedia lietať alebo len tento druh?)...tak to nie je úplne v poriadku.
Ďalej potkany. Našťastie som ešte nemala tú česť, len som ich videla z diaľky na terase. Uf. No už sa aj také stalo, že sa potkan usídlil na sprchách a záchodoch. Privolaná pomoc (ujo vrátnik) zachovala chladnú hlavu – čiže nič neurobil, len nalepil na dvere papierik, aby nikto nevstupoval. V poriadku, ale nepíš to tam menšinovým jazykom, ktorému nerozumie 80% intráku. Čo keby som si myslela, že je to výzva vstúpiť a zožral by ma tam potkan???(taká hlúpa nie som, ale verím tomu, že aj takí sa nájdu)
Ďalšia výzva: opravte žalúzie! Toto nie sú také, aké máme doma, ktoré sú z ľahučkého plastu. Toto sú dvadsať kilové tvrdé žalúzie z materiálu podobného drevu, ktoré padajú kedy sa im zachce, buď štýlom gilotína alebo na nižšie poschodia (beda tomu, kto sa tam práve slní). Pravidlo prežitia – nikdy sa nevykláňaj z okna. Už len kvôli tým žalúziám keď už pre nič iné. Veď tu neštudujeme toľko, aby nám potom hlavy odsekli naše vlastné okná.
Tretie FUJ sa vzťahuje na dvere. Neviem ako funguje celá tá dverová logika, ale predpokladám, že v bezpečných dverách by nikdy nemal nastať stav, že sa nedajú zvnútra otvoriť. Aspoň nie vo chvíli, keď máš plný močový mechúr.
Štvrté a stručné FUJ – v stenách by NEMALI byť diery a nemalo by byť vidieť o dve poschodia nižšie.
Piate FUJ – nemali by padať kachličky keď sa práve sprchuješ...alebo keď sedíš na záchode. Odhliadnuc od toho, že zomrieť úderom do hlavy práve vo chvíli keď tlačíš je asi tá najzahanbujúcejšia smrť,.....
Skrátka nemali by padať samé od seba, to fakt nie.
Šieste FUJ – v cestovinách by sa nemali objavovať kamene, v šaláte červík a celkovo, tá diskriminácia v kuchyni je hrozná. U nás totiž vyznávačom islamu varia špeciálne bezmäsité jedlo, čo je skvelé, avšak keď si ho chceš dať tiež, kuchárky ťa odpinknú tým, že predsa nie si moslim, tak čo si to dovoľuješ pýtať si špeciálne jedlo? Pozor pozor, fakt, že si vegetarián alebo žid (takú výhovorku som ešte neskúšala) ťa nezachráni. Musíš si vybrať medzi prasačou nôžkou alebo kalamármi vo vlastnej šťave. Mňam.
Posledné FUJ sú ocikané steny, spermie na záchodoch, a podobné záležitosti, ale tomu sa asi nevyhnete, ak žijete v spoločnosti rozbujarených mladých mužov (a dievčat).
Uf, tak som sa rozohnila, že tie pozitíva radšej nechám na budúce.
Zatiaľ príjemné počítaníčko.
(Keď máte samozrejme na výber)
Môj diskurz sa bude viazať len na ten môj, neviem ako to vyzerá na ostatných intrákoch a ani to nechcem vedieť (ak je to lepšie, bude mi to ľúto a ak je to horšie, tak to bude ozaj nechutné).
Všetko má svoje pozitíva aj negatíva, svoje FUJ body a svoje včeličky. Čo je FUJ?
Šváby na záchodoch. Potkany v sprchách. Veľké hnusné osy s čudnými zadočkami a dlhými nohami. Všetky rôzne chrobáky, pavúky, komáre a iná háveď. Nerozumejte ma zle, ja nemám nič proti mierumilovným mravčekom niekde vonku na stromoch. Ale keď musíte svoje fyziologické potreby obmedzovať kvôli tomu, lebo drahej švábej rodinke sa zachcelo sa usadiť na jedinom uzamykateľnom záchode v celom intráku (to všetky šváby vedia lietať alebo len tento druh?)...tak to nie je úplne v poriadku.
Ďalej potkany. Našťastie som ešte nemala tú česť, len som ich videla z diaľky na terase. Uf. No už sa aj také stalo, že sa potkan usídlil na sprchách a záchodoch. Privolaná pomoc (ujo vrátnik) zachovala chladnú hlavu – čiže nič neurobil, len nalepil na dvere papierik, aby nikto nevstupoval. V poriadku, ale nepíš to tam menšinovým jazykom, ktorému nerozumie 80% intráku. Čo keby som si myslela, že je to výzva vstúpiť a zožral by ma tam potkan???(taká hlúpa nie som, ale verím tomu, že aj takí sa nájdu)
Ďalšia výzva: opravte žalúzie! Toto nie sú také, aké máme doma, ktoré sú z ľahučkého plastu. Toto sú dvadsať kilové tvrdé žalúzie z materiálu podobného drevu, ktoré padajú kedy sa im zachce, buď štýlom gilotína alebo na nižšie poschodia (beda tomu, kto sa tam práve slní). Pravidlo prežitia – nikdy sa nevykláňaj z okna. Už len kvôli tým žalúziám keď už pre nič iné. Veď tu neštudujeme toľko, aby nám potom hlavy odsekli naše vlastné okná.
Tretie FUJ sa vzťahuje na dvere. Neviem ako funguje celá tá dverová logika, ale predpokladám, že v bezpečných dverách by nikdy nemal nastať stav, že sa nedajú zvnútra otvoriť. Aspoň nie vo chvíli, keď máš plný močový mechúr.
Štvrté a stručné FUJ – v stenách by NEMALI byť diery a nemalo by byť vidieť o dve poschodia nižšie.
Piate FUJ – nemali by padať kachličky keď sa práve sprchuješ...alebo keď sedíš na záchode. Odhliadnuc od toho, že zomrieť úderom do hlavy práve vo chvíli keď tlačíš je asi tá najzahanbujúcejšia smrť,.....
Skrátka nemali by padať samé od seba, to fakt nie.
Šieste FUJ – v cestovinách by sa nemali objavovať kamene, v šaláte červík a celkovo, tá diskriminácia v kuchyni je hrozná. U nás totiž vyznávačom islamu varia špeciálne bezmäsité jedlo, čo je skvelé, avšak keď si ho chceš dať tiež, kuchárky ťa odpinknú tým, že predsa nie si moslim, tak čo si to dovoľuješ pýtať si špeciálne jedlo? Pozor pozor, fakt, že si vegetarián alebo žid (takú výhovorku som ešte neskúšala) ťa nezachráni. Musíš si vybrať medzi prasačou nôžkou alebo kalamármi vo vlastnej šťave. Mňam.
Posledné FUJ sú ocikané steny, spermie na záchodoch, a podobné záležitosti, ale tomu sa asi nevyhnete, ak žijete v spoločnosti rozbujarených mladých mužov (a dievčat).
Uf, tak som sa rozohnila, že tie pozitíva radšej nechám na budúce.
Zatiaľ príjemné počítaníčko.
nedeľa 6. júna 2010
Hádajte sa, prosím!/
Medziľudská komunikácia je kameňom. Tým základným a stavebným, na ktorom sa stavia pochopenie, názory, postoje a nové poznatky. Bez komunikácie by naši predkovia nevedeli, ktoré bobuľky sú tie nezrelé, už ako malé opice by ich zjedli, a tým pádom by sme sa z nich nezrodili my.
Komunikácia je dobrá. Je ťažké klasifikovať niečo do tej nebeskej škatuľky dobroty, no ak by tam niečo patrilo, je to práve vymieňanie si informácií, ktoré nás tak často zachraňuje od samoty, od hlúpeho počínania a od následnej smrti. Okrem toho nám dáva pocit spolupatričnosti, či už v chvíľach keď sa hrá hokej, alebo aj vo chvíľach existenciálneho spytovania sa prečo, ako a načo sakra sme na tomto svete.
Ešte kedysi sa predpokladalo (nielen podľa Chamurapiho, ale aj podľa vtedajšej logiky), že každý konflikt, ktorý na základe medziľudskej komunikácie vzniká, sa riadi podľa jednoduchého zákona. Máme tu jedného zlého a jedného chudáčika. Ten zlý je agresívny a vinný a ten druhý je morálny a vzdelaný a určite mal pravdu, chudáčik náš. A je tu ešte jeden pán, ktorý vyrieši ich problém, zlého potrestá a dobrý sa dočká satisfakcie.
Tak to bolo predtým. A verím tomu, že je ešte veľa ľudí, ktorí sa na základe tohto postupu riadia. Avšak starý model teórie konfliktu pri tejto informácii nekončí, a dodáva, že každá nezhoda je len systémovou chybou, ktorá vznikla náhode, a ktorú treba ihneď eliminovať, lebo inak naruší optimálny chod spoločnosti.
To všetko je fajn. Táto teória obstála už mnohé a svet sa pri nej ani nezrútil, ani ho neroztrhali na kúsky atómové bomby, takže.... asi na tom niečo bude.
Teraz tu však máme model nový, moderný, a veľmi veľmi neobľúbený. Nedovoľuje totiž ľuďom byť obeťami, a to my máme tak strašne radi. Hovorí o špirále. Polopatisticky povedané, konflikt si vyžaduje dvoch ľudí, ktorí sú zodpovední za svoj prídel. Účel roztržky má byť zmena. Ak vznikol konflikt, asi nevznikol len tak, lebo tí dvaja sa radi hádajú (prípadne mlátia, strieľajú, vyhadzujú do vzduchu). Vzniká preto, lebo je tu súťaživosť – o kontrolu nad materiálnymi statkami (peniaze napríklad) alebo o sociálnu odmenu (mňa majú radšej! Nie, mňa!). Nie je tu žiadny ujo, ktorý tento problém vyrieši. Máme len dva rozhnevané objekty, ktoré vedia, že ten druhý je prekážkou v dosiahnutiu pokoja, lásky, peňazí, letnej dovolenky, skrátka, niečoho na čom veľmi záleží.
Čo vyplýva z tohto všetkého? Len toľko, že hoci technológia ide dopredu, máme umelé zuby, implantované vlasy, prsia, zmenila sa kvalita vody, zeme, zmenilo sa školstvo, skrátka všetko, ľudský hnev zostáva stále rovnaký, nezmenený a naturálny. Postupom času sme však pochopili (my = spoločnosť), že aj nepríjemné situácie môžu viesť k niečomu, čo je v konečnom dôsledku "dobré". A ja si myslím, že nie nukleárne zbrane, ale práve hlboké pochopenie tejto reality, môže niečo zmeniť na tom, ako funguje náš svet. K lepšiemu.
(použitý zdroj – Modely konfliktu od pánov Torrego a Gubbins)
štvrtok 29. apríla 2010
Zamilovaní muži
Neviem prečo, ale spoznáte ich. Skôr ako zamilované ženy.
Keď je muž skutočne zaľúbený, niekomu to môže pripadať patetické a niekomu roztomilé...
mne to pripadá "nie-práve-typické", akoby city boli výhradne ženskou záležitosťou.
Z mojich doterajších skúseností, zaľúbenie robí z ľudí bláznov, nič viac, rýchlo sa vzplanie, rýchlo vyprchá a často sa krivka pocitov vráti hlboko pod pôvodnú hodnotu, do mínusu.
Ale vážne. Nepoznám žiadneho muža, ktorému by zamilovanie svedčalo. Ani, že by mu prinieslo šťastie. Alebo aspoň to šťastie nie je viditeľné skeptikom, asi ako cisárove šaty...deťom.
Keď sedím v škole alebo si niečo čítam alebo idem po ulici alebo nech už robím čokoľvek, všade počúvam, že zamilovanie je niečo nádherné a úžasné, skvelé, dokonalé, povznášajúce. Asi žijem v inom svete. V bubline, od ktorej sa všetky pocity odrážajú...zanechávajú len nepríjemný pocit, že čosi nie je v poriadku.
Ak niektorí ľudia pokazia všetko, čoho sa chytia.... ja sa nemusím ani dotknúť pocitov, aby sa pokazili....
Ale ako vždy vravím, každý má niečo. Niečo, čo mu nejde. Ja nie som dobrá v medziľudských vzťahoch. Buď mám ľudí priveľmi rada alebo ich nenávidím, jediné čo viem, je že nechcem, aby boli nešťastní. Ale to si neprajem ani pre seba. Tak prečo neviem urobiť šťastnou jedinú osobu, ktorú na svete skutočne mám - seba?
A zaľúbiť sa do nejakého zaľúbeného muža?
Pretože moje bublina je šialená. Nenechá vpustiť ľudí, ktorí si ju chcú otvoriť. A praská od samého blaha pri nevšímavých tvárach okolo seba.
Keď je muž skutočne zaľúbený, niekomu to môže pripadať patetické a niekomu roztomilé...
mne to pripadá "nie-práve-typické", akoby city boli výhradne ženskou záležitosťou.
Z mojich doterajších skúseností, zaľúbenie robí z ľudí bláznov, nič viac, rýchlo sa vzplanie, rýchlo vyprchá a často sa krivka pocitov vráti hlboko pod pôvodnú hodnotu, do mínusu.
Ale vážne. Nepoznám žiadneho muža, ktorému by zamilovanie svedčalo. Ani, že by mu prinieslo šťastie. Alebo aspoň to šťastie nie je viditeľné skeptikom, asi ako cisárove šaty...deťom.
Keď sedím v škole alebo si niečo čítam alebo idem po ulici alebo nech už robím čokoľvek, všade počúvam, že zamilovanie je niečo nádherné a úžasné, skvelé, dokonalé, povznášajúce. Asi žijem v inom svete. V bubline, od ktorej sa všetky pocity odrážajú...zanechávajú len nepríjemný pocit, že čosi nie je v poriadku.
Ak niektorí ľudia pokazia všetko, čoho sa chytia.... ja sa nemusím ani dotknúť pocitov, aby sa pokazili....
Ale ako vždy vravím, každý má niečo. Niečo, čo mu nejde. Ja nie som dobrá v medziľudských vzťahoch. Buď mám ľudí priveľmi rada alebo ich nenávidím, jediné čo viem, je že nechcem, aby boli nešťastní. Ale to si neprajem ani pre seba. Tak prečo neviem urobiť šťastnou jedinú osobu, ktorú na svete skutočne mám - seba?
A zaľúbiť sa do nejakého zaľúbeného muža?
Pretože moje bublina je šialená. Nenechá vpustiť ľudí, ktorí si ju chcú otvoriť. A praská od samého blaha pri nevšímavých tvárach okolo seba.
utorok 20. apríla 2010
Pán profesor, zhypnotizujte nás pred skúškou!
Z profesorov na výške by sme nemali mať strach, ani by sme ich nemali uznávať ako Bohov. No dnes som mala na hodine zvláštny zážitok, ktorý sa nachádza niekde medzi ohromnou profesionalitou a snahou ohromiť študentov.
Hodina Psychológia Učenia, čo je inak nuda, lebo jediné čo robíte je ako podmieniť holuba, aby stláčal tlačítko. Čiže žiadne veľké haló. Dnes nám učiteľ rozprával o tom, ako môžeme prostredníctvom sugescie a prirodzeného učenia dosiahnuť rôzne modifikácie správania - napríklad, keď chronicky nespavý človek dokáže zaspať len na základe mentálneho cvičenia.
Pohodlne sa usaďte, pokojne dýchajte, zavrite oči a vystrite pred seba ruky. No nebola som veľmi dôverčivá. Pozrela som sa okolo na svojich spolužiakov a vyzerali sme ako členovia pochybnej sekty, ktorá víta svojho guru. Predstav si, že más v dlani pravej ruky guličku z vosku. Zostaň pokojný. Gulička je ťažká. Pokojne dýchaj. Gulička je veľmi ťažká...
Tri minúty, ani to nie. Po otvorení očí mala celá trieda pravú ruku položenú na lavici, zatiaľčo ľavú držali pevne vo vzduchu.
Kto z vás nemôže večer zaspať? Prihlásila sa jedna moja spolužiačka, asi štyridsiatnička, ktorá sa veľmi podobá na moju mamu. Zaviedol ju ku stoličke na okraji triedy, pohodlne sa usadila. Neviem či to bolo tým, ako sledovala jeho ruky až kým jej nedopadli na čelo, či to bolo tým, čo jej šepkal, alebo jednoducho vplyvom situácie... za tri minúty padla ako podťatá. Učiteľ sa na nás víťazoslavne otočil. Nebudem preháňať keď poviem, že sme zostali s otvorenými ústami. Všetci. A to sa teraz nezobudí? A čo teraz??
Učiteľ nám len naznačil, aby sme zachovali ticho a vysvetlil nám situáciu. Len pokojne spí a postupne prejde všetkými fázami spánku. Slabo nás vníma, ale je príliš uvoľnená, aby nám venovala pozornosť. Čosi jej zašepkal a dvakrát luskol prstami, aby sa prebudila. Neviem či to bolo prebudenie alebo len vytrhnutie z najhlbšieho spánku. Spi - povedal jej učiteľ, kráčal k nej a nahlas tlieskal. Zaspala. Aj napriek hluku, ktorý smeroval rovno k nej.
Keď sa prebudíš, bude ti Mária José pripadať strašne vtipná. Lusk-lusk. Opäť vytrhnutie zo spánku, prehliadala si nás rozospatými očami, akoby netušila, kde sa to nachádza. Zrak jej padol na Máriu José. Nedokázala zadržať smiech....
Auto-Sugesciou dokážeme nájsť v našej mysli silu na to prestať fajčiť alebo sústrediť sa na učebnú látku. No nemala by sa stať predmetom zneužitia.
Ešte šťastie, že nám to má kto povedať. Je to ako s tým druhom rodičov, ktorí ponúknu prvý alkohol svojim deťom. "Je lepšie keď to vyskúšaš v bezpečí so mnou, ako by si to skúšal v nebezpečí s kamarátmi...."
Hodina Psychológia Učenia, čo je inak nuda, lebo jediné čo robíte je ako podmieniť holuba, aby stláčal tlačítko. Čiže žiadne veľké haló. Dnes nám učiteľ rozprával o tom, ako môžeme prostredníctvom sugescie a prirodzeného učenia dosiahnuť rôzne modifikácie správania - napríklad, keď chronicky nespavý človek dokáže zaspať len na základe mentálneho cvičenia.
Pohodlne sa usaďte, pokojne dýchajte, zavrite oči a vystrite pred seba ruky. No nebola som veľmi dôverčivá. Pozrela som sa okolo na svojich spolužiakov a vyzerali sme ako členovia pochybnej sekty, ktorá víta svojho guru. Predstav si, že más v dlani pravej ruky guličku z vosku. Zostaň pokojný. Gulička je ťažká. Pokojne dýchaj. Gulička je veľmi ťažká...
Tri minúty, ani to nie. Po otvorení očí mala celá trieda pravú ruku položenú na lavici, zatiaľčo ľavú držali pevne vo vzduchu.
Kto z vás nemôže večer zaspať? Prihlásila sa jedna moja spolužiačka, asi štyridsiatnička, ktorá sa veľmi podobá na moju mamu. Zaviedol ju ku stoličke na okraji triedy, pohodlne sa usadila. Neviem či to bolo tým, ako sledovala jeho ruky až kým jej nedopadli na čelo, či to bolo tým, čo jej šepkal, alebo jednoducho vplyvom situácie... za tri minúty padla ako podťatá. Učiteľ sa na nás víťazoslavne otočil. Nebudem preháňať keď poviem, že sme zostali s otvorenými ústami. Všetci. A to sa teraz nezobudí? A čo teraz??
Učiteľ nám len naznačil, aby sme zachovali ticho a vysvetlil nám situáciu. Len pokojne spí a postupne prejde všetkými fázami spánku. Slabo nás vníma, ale je príliš uvoľnená, aby nám venovala pozornosť. Čosi jej zašepkal a dvakrát luskol prstami, aby sa prebudila. Neviem či to bolo prebudenie alebo len vytrhnutie z najhlbšieho spánku. Spi - povedal jej učiteľ, kráčal k nej a nahlas tlieskal. Zaspala. Aj napriek hluku, ktorý smeroval rovno k nej.
Keď sa prebudíš, bude ti Mária José pripadať strašne vtipná. Lusk-lusk. Opäť vytrhnutie zo spánku, prehliadala si nás rozospatými očami, akoby netušila, kde sa to nachádza. Zrak jej padol na Máriu José. Nedokázala zadržať smiech....
Auto-Sugesciou dokážeme nájsť v našej mysli silu na to prestať fajčiť alebo sústrediť sa na učebnú látku. No nemala by sa stať predmetom zneužitia.
Ešte šťastie, že nám to má kto povedať. Je to ako s tým druhom rodičov, ktorí ponúknu prvý alkohol svojim deťom. "Je lepšie keď to vyskúšaš v bezpečí so mnou, ako by si to skúšal v nebezpečí s kamarátmi...."
streda 14. apríla 2010
Chodenie do kostola
Každý ho má. Niektorí doslovne a iní, ako ja, tak hypoteticky.
Neviem prečo chodia do kostola ostatní a ani to nemôžem vedieť, lebo netuším čo sa im odohráva v hlave keď tam sú. Ale asi ich to utvrdzuje vo viere, pomáha im stetnúť sa s ľuďmi rovnakých názorov a rovnakej viery, aby potom vedeli ľahšie čeliť okolitému svetu a jeho zložitostiam. Malo by reprezentovať stretnutie s niekým, koho nevidia, len cítia, a kto im dáva pocítiť, že sú jedineční, dobre chránení a milovaní po každú sekundu svojho života.
Ja do Kostola nechodím, ale chodím do kostola. Vždy keď sa vraciam na Slovensko, je to pre mňa ako nedeľná omša, alebo aspoň spĺňa všetky atribúty - stretnem sa s ľuďmi, ktorí majú podobné presvedčenie, tieto stretnutia ma posilňujú, dávajú mi nádej, pocit, že som milovaná, dobre chránená.... a jedinečná.
Ale ani tá nedeľná omša netrvá 7 dní v týždni 24 hodín. A za ňou nasleduje realita, ktorá si vyžaduje od človeka neoblomné presvedčenie, že ju dokáže skrotiť (aj keď to nedokáže).
Ak je tento článok priveľmi náboženský (nemá takým byť), tak je to najmä preto, lebo práve viera (nie v Boha, ale v lepšiu budúcnosť) ma doviedla do tej reality, v ktorej žijem, a v ktorej potrebujem, aspoň z času na čas, zájsť do môjho malého, päťmiliónového kostola...
Neviem prečo chodia do kostola ostatní a ani to nemôžem vedieť, lebo netuším čo sa im odohráva v hlave keď tam sú. Ale asi ich to utvrdzuje vo viere, pomáha im stetnúť sa s ľuďmi rovnakých názorov a rovnakej viery, aby potom vedeli ľahšie čeliť okolitému svetu a jeho zložitostiam. Malo by reprezentovať stretnutie s niekým, koho nevidia, len cítia, a kto im dáva pocítiť, že sú jedineční, dobre chránení a milovaní po každú sekundu svojho života.
Ja do Kostola nechodím, ale chodím do kostola. Vždy keď sa vraciam na Slovensko, je to pre mňa ako nedeľná omša, alebo aspoň spĺňa všetky atribúty - stretnem sa s ľuďmi, ktorí majú podobné presvedčenie, tieto stretnutia ma posilňujú, dávajú mi nádej, pocit, že som milovaná, dobre chránená.... a jedinečná.
Ale ani tá nedeľná omša netrvá 7 dní v týždni 24 hodín. A za ňou nasleduje realita, ktorá si vyžaduje od človeka neoblomné presvedčenie, že ju dokáže skrotiť (aj keď to nedokáže).
Ak je tento článok priveľmi náboženský (nemá takým byť), tak je to najmä preto, lebo práve viera (nie v Boha, ale v lepšiu budúcnosť) ma doviedla do tej reality, v ktorej žijem, a v ktorej potrebujem, aspoň z času na čas, zájsť do môjho malého, päťmiliónového kostola...
piatok 2. apríla 2010
Majetok
...to je smutné. Že nám na svete nič nepatrí. Nemôže nám patriť milovaný človek, nikdy nemôžeme úplne zabrať myseľ kohosi, nech už je ten človek do nás zaľúbený alebo nás nenávidí, jednoducho pre nikoho nie sme celý svet. Nie sme nenahraditeľní. Nevlastníme ani ten vzduch, ktorý dýchame, lebo keby sme ho chceli v sebe uväzniť, umrieme. Domy, byty a záhrady sú "naše" len preto, lebo tak spoločnosť rozhodla. Ak sa zmení režim, môžu nám všetko, čo nám predtým patrilo, vziať. Nemáme ani vlasy lebo kedykoľvek mimovoľne vypadnú bez toho, aby sa nás pýtali na názor. Nemáme ani vlastné telo, len schránku, ktorá od momentu počatia chradne a stráca, blíži sa ku koncu a vypovedá službu. Aj naše spomienky su odobrateľné...stačí úder do hlavy alebo predstavivosť a pretvoríme všetko čo sme mali predtým na čosi iné.
...charakter a osobnosť sú vytvorené len okolnosťami, ktoré sa menia. Nerozhodujeme o tom, akí budeme. Svet nás mení a modeluje ako plastelínu, nedáva nám kontrolu, nepýta si náš podpis pod rozhodnutia, ktoré sám vyberá.
...keď vieme, že nič nemáme, nemusíme sa báť čosi stratiť. Pre ostatných neznamenáme nič, len prechodné postavičky na ceste životom, a svet by sa zaobišiel aj bez nás. Nepotrebujeme robiť dojem, presviedčať o svojej pravde, nemusíme túžiť po tom, byť milovaní...
Nezáleží na tom. Stačí sa preplaviť životom, pretože tak či tak sa na nás zabudne.
Prijmutie pominuteľnosti oslobodzuje, aspoň sa tak hovorí. No myslím, že v ľudských silách nie je úplne sa odbremeniť od svojej túžby po láske, šťastí, naplnení, úspechu a nezabudnuteľnosti. Sme asi už raz takí.
...charakter a osobnosť sú vytvorené len okolnosťami, ktoré sa menia. Nerozhodujeme o tom, akí budeme. Svet nás mení a modeluje ako plastelínu, nedáva nám kontrolu, nepýta si náš podpis pod rozhodnutia, ktoré sám vyberá.
...keď vieme, že nič nemáme, nemusíme sa báť čosi stratiť. Pre ostatných neznamenáme nič, len prechodné postavičky na ceste životom, a svet by sa zaobišiel aj bez nás. Nepotrebujeme robiť dojem, presviedčať o svojej pravde, nemusíme túžiť po tom, byť milovaní...
Nezáleží na tom. Stačí sa preplaviť životom, pretože tak či tak sa na nás zabudne.
Prijmutie pominuteľnosti oslobodzuje, aspoň sa tak hovorí. No myslím, že v ľudských silách nie je úplne sa odbremeniť od svojej túžby po láske, šťastí, naplnení, úspechu a nezabudnuteľnosti. Sme asi už raz takí.
pondelok 29. marca 2010
Barcelona, krajina zázrakov
Tak nadišiel čas na historku zo života. Je asi jedna hodina v noci. Lokalizácia (..teraz vám dám šancu hádať. Mám záľubu v tom tráviť svoj čas na opustených miestach, zväčša na takých, kde sa prestupuje z jedného dopravného prostriedku do druhého. Tak? Nejaký nápad?) - áno, letisko! Tentokrát, a prvýkrát, sama.
Fajn, Barcelonské letisko plné pofidérnych ľudí. Najmä osoby, ktoré trpia samomluvou, nevedia odtrhnúť zrak alebo tí, čo si na vozíky pre batožinu ukladajú rozličné igelitky plné čohosi. Moji noví kamaráti! Aj keď tí ma skôr vidia ako sokyňu, ktorá si zaberá fajné miesto za nejakým kioskom. Rozložená na zimnom kabáte, s baťohom pod hlavou ako správnmy bohém, píšem tento článok, ktorý, ak toto všetko prežijem, sa dostane až k vám.
Nehľadiac na to, že cestou sem sa ma snažil ošklbať taxikár, a že môj sused v autobuse na mňa uprene vyvíjal očný kontakt pri každom náznaku pohybu.... sa dá povedať, že táto cesta je zatiaľ viac-menej (asi to menej) príjemná. Ťuk-ťuk. O drevo.
Tu je vážne zima. A celé je to nanič. Nechcem aby mi nejakí unudení pasažieri
ohrozovali telesnú integritu...
Hlásim sa opäť, päť hodín ráno, letisko. Môžem oprávnene povedať, že je to "the same shit". Pár častí môjho tela (napríklad celkom nepochopiteľne pravá ruka), napuchli, očerveneli a vyzerajú ako po poštípaní veľmi čudným komárom. Bezdomovci ešte stále okupujú, smrdia. A čuduj sa svete, môj kamarát za rohom už asi štyri hodiny bez prestávky rozpráva. Dúfam, že s niekým.
Inak je to sranda, lebo ak vám treba cikať. tak si musíte zbaliť celú tu pakáž, odniesť si ju na záchod a následne späť. Cítim sa ako slimák. Tiež si nosím domček so sebou a po tejto noci budem rovnako odporná (zabudla som si hrebeň).
Vďaka Bohu, že sa posúva čas (high five!). Inak mám úplne červené oči. Nejao celá očervenievam. Snáď mi nič neodumrie. Už len pár hodín!
Bože, ak toto prežijem bez ujmy, budem ti nesmierne vďačná. Je takmer osem hodín a už len čakám kedy dôjde u mňa k takej spánkovej deprivácii, ako u toho uja čo pri lete balónom dostal z toho halucinácie a chcel z neho vyskočiť.
Pomaly sa trúsia ľudia a o 40 minút sa nalodíme do lietadla. Predpokladaný priebeh letu: spať ako zabitá.
Dúfam, že mi pripadne nejaké miestečko, kde budem môcť zložiť tú svoju nešťastnú gebuľku.
Ohó, poletím so samými Maďarmi, tak dúfam, že všetko prejde Ok.
Valkovičová! Čo to robíš? Prestaň sa sústrediť na rasovú neznášanlivosť a radšej šetri rezervy! A choď na záchod, lebo ako ťa poznám...
Už sedím v lietadle. Samozrejme, že nespím, ale čumím z okna na Alpy alebo Pyreneje alebo akékoľvek iné pohorie, ktoré sa teoreticky rozprestiera medzi Barcelonou a Budapešťou/ťom. Je to krásne, ale aj tak bez okuliarov nič nevidím. Vedľa mňa sedí španielska dvojica čo sa stále len mojká. Toľko spravodajstvo zo vzduchu.
Inak, je to celkom zaujimávé ako tématicky je zladený Wizzair. Okrem vybavenia lietadla aj všetci stewardi, dokonca aj moja spolusediaca, nosia purpurovoružovú.
(Článok neprešiel žiadnou cenzúrou ani do neho nič nebolo pridané).
Fajn, Barcelonské letisko plné pofidérnych ľudí. Najmä osoby, ktoré trpia samomluvou, nevedia odtrhnúť zrak alebo tí, čo si na vozíky pre batožinu ukladajú rozličné igelitky plné čohosi. Moji noví kamaráti! Aj keď tí ma skôr vidia ako sokyňu, ktorá si zaberá fajné miesto za nejakým kioskom. Rozložená na zimnom kabáte, s baťohom pod hlavou ako správnmy bohém, píšem tento článok, ktorý, ak toto všetko prežijem, sa dostane až k vám.
Nehľadiac na to, že cestou sem sa ma snažil ošklbať taxikár, a že môj sused v autobuse na mňa uprene vyvíjal očný kontakt pri každom náznaku pohybu.... sa dá povedať, že táto cesta je zatiaľ viac-menej (asi to menej) príjemná. Ťuk-ťuk. O drevo.
Tu je vážne zima. A celé je to nanič. Nechcem aby mi nejakí unudení pasažieri
ohrozovali telesnú integritu...
Hlásim sa opäť, päť hodín ráno, letisko. Môžem oprávnene povedať, že je to "the same shit". Pár častí môjho tela (napríklad celkom nepochopiteľne pravá ruka), napuchli, očerveneli a vyzerajú ako po poštípaní veľmi čudným komárom. Bezdomovci ešte stále okupujú, smrdia. A čuduj sa svete, môj kamarát za rohom už asi štyri hodiny bez prestávky rozpráva. Dúfam, že s niekým.
Inak je to sranda, lebo ak vám treba cikať. tak si musíte zbaliť celú tu pakáž, odniesť si ju na záchod a následne späť. Cítim sa ako slimák. Tiež si nosím domček so sebou a po tejto noci budem rovnako odporná (zabudla som si hrebeň).
Vďaka Bohu, že sa posúva čas (high five!). Inak mám úplne červené oči. Nejao celá očervenievam. Snáď mi nič neodumrie. Už len pár hodín!
Bože, ak toto prežijem bez ujmy, budem ti nesmierne vďačná. Je takmer osem hodín a už len čakám kedy dôjde u mňa k takej spánkovej deprivácii, ako u toho uja čo pri lete balónom dostal z toho halucinácie a chcel z neho vyskočiť.
Pomaly sa trúsia ľudia a o 40 minút sa nalodíme do lietadla. Predpokladaný priebeh letu: spať ako zabitá.
Dúfam, že mi pripadne nejaké miestečko, kde budem môcť zložiť tú svoju nešťastnú gebuľku.
Ohó, poletím so samými Maďarmi, tak dúfam, že všetko prejde Ok.
Valkovičová! Čo to robíš? Prestaň sa sústrediť na rasovú neznášanlivosť a radšej šetri rezervy! A choď na záchod, lebo ako ťa poznám...
Už sedím v lietadle. Samozrejme, že nespím, ale čumím z okna na Alpy alebo Pyreneje alebo akékoľvek iné pohorie, ktoré sa teoreticky rozprestiera medzi Barcelonou a Budapešťou/ťom. Je to krásne, ale aj tak bez okuliarov nič nevidím. Vedľa mňa sedí španielska dvojica čo sa stále len mojká. Toľko spravodajstvo zo vzduchu.
Inak, je to celkom zaujimávé ako tématicky je zladený Wizzair. Okrem vybavenia lietadla aj všetci stewardi, dokonca aj moja spolusediaca, nosia purpurovoružovú.
(Článok neprešiel žiadnou cenzúrou ani do neho nič nebolo pridané).
nedeľa 21. marca 2010
Prajem si
Prajem si,
aby sa slnko točilo tak ako to chcem ja. A aby som mohla letieť zadarmo, najlepšie s mojimi vlastnými krídlami. Aby som bola šťastná. Aby boli šťastní ľudia, ktorých mám rada. Aby som samej sebe rozumela viac a viac, a nie menej a menej. Aby ma tak nezaujímalo utrpenie ľudí a veci, ktoré nemôžem zmeniť. Aby som ten pocit šťastia zo zajtrajšku mala aj z dnešku. Aby som sa radšej rozhnevala ako rozplakala, aby bolo pre mna všade pripravené instantné objatie na počkanie. Aby mi niekto povedal, aká som a aká nie. Aby mi prestalo záležať na tom, či ma majú ľudia radi. Aby mi prestalo záležať na tom, aby som ostatných neranila. Aby mi prestalo záležať na tom, aby si boli ľudia rovní. Aby som bola bezcitnejšia, ľahostajnejšia, odolnejšia, aby som ľahko znenávidela ľudí, aby pre mňa bolo ľahké hovoriť Nie.
Prajem si, aby som toľko nemyslela. Aby som veciam nedávala milióny otáčok predtým než ich spracujem. Aby som sa jedným slovom nezaoberala roky. Aby som bola sebavedomejšia, namyslenejšia, aby som nezvažovala obidve strany, aby som sa neľutovala, aby som niekedy nerozmýšľala, aby som občas len klipkala očami a tvárila sa hlúpo.
....občas sa mi sníva, že si to Prajem. Ale viem, že iná nebudem, a že som rada, že mi na veciach ZÁLEŽÍ....
aby sa slnko točilo tak ako to chcem ja. A aby som mohla letieť zadarmo, najlepšie s mojimi vlastnými krídlami. Aby som bola šťastná. Aby boli šťastní ľudia, ktorých mám rada. Aby som samej sebe rozumela viac a viac, a nie menej a menej. Aby ma tak nezaujímalo utrpenie ľudí a veci, ktoré nemôžem zmeniť. Aby som ten pocit šťastia zo zajtrajšku mala aj z dnešku. Aby som sa radšej rozhnevala ako rozplakala, aby bolo pre mna všade pripravené instantné objatie na počkanie. Aby mi niekto povedal, aká som a aká nie. Aby mi prestalo záležať na tom, či ma majú ľudia radi. Aby mi prestalo záležať na tom, aby som ostatných neranila. Aby mi prestalo záležať na tom, aby si boli ľudia rovní. Aby som bola bezcitnejšia, ľahostajnejšia, odolnejšia, aby som ľahko znenávidela ľudí, aby pre mňa bolo ľahké hovoriť Nie.
Prajem si, aby som toľko nemyslela. Aby som veciam nedávala milióny otáčok predtým než ich spracujem. Aby som sa jedným slovom nezaoberala roky. Aby som bola sebavedomejšia, namyslenejšia, aby som nezvažovala obidve strany, aby som sa neľutovala, aby som niekedy nerozmýšľala, aby som občas len klipkala očami a tvárila sa hlúpo.
....občas sa mi sníva, že si to Prajem. Ale viem, že iná nebudem, a že som rada, že mi na veciach ZÁLEŽÍ....
Marwan
Rada by som vám predstavila Marwana. Je to môj najnovší objav na hudobnej scéne, nie je to však ani rocková hviezda, ani skladateľ vážnej hudby.
Tí z vás, ktorí hovoria po španielsky, porozumejú, čo znamená, ak je niekto Cantautor. Pre tých ostatných - cantautorom sa nazýva osoba, ktorá si sama skladá piesne a následne si ich aj sama odspieva. To je Marwan. Bez väčšej pomoci ostatných hudobníkov alebo ozvučovania, vytvára kvalitnú hudbu, ktorá má hlavu, pätu a zanecháva príjemný pocit na duši.
Napoly palestínec a napoly španiel komponuje tóny originálnym spôsobom a neopakuje melódie, spieva o veciach, pri ktorých máte pocit, že ste ich určite niekedy prežili. Cez metafory, ktoré text neťažia, ale skôr odľahčujú, dokáže preniesť dojmy a pocity priamo do ľudského srdca, a to sa v dnešnej presýtenej hudobnej scéne cení. Každá pieseň si nesie svoju vlastnú anekdotu, históriu, sem-tam zábavnú a občas na zamyslenie, no vždy plnú ľudského tepla, chybovania a lásky.
Za povšimnutie stoja aj ostatní cantautori, ktorí spolupracujú a spolumuzikujú s Marwanom. Lucás, Luis Ramiro, postavičky, ktoré nezarábajú milióny ani nežiaria v hitparádach (hoci vo svojom žánri/druhu patria ku najznámejším a najoceňovanejším). Ich hudba je osobná a ľahko sa počúva. A robí radosť.
http://www.myspace.com/marwanmusica
http://www.myspace.com/lucasfree (napr. Amigo)
http://www.myspace.com/luisramiro (napr. Romper)
Tí z vás, ktorí hovoria po španielsky, porozumejú, čo znamená, ak je niekto Cantautor. Pre tých ostatných - cantautorom sa nazýva osoba, ktorá si sama skladá piesne a následne si ich aj sama odspieva. To je Marwan. Bez väčšej pomoci ostatných hudobníkov alebo ozvučovania, vytvára kvalitnú hudbu, ktorá má hlavu, pätu a zanecháva príjemný pocit na duši.
Napoly palestínec a napoly španiel komponuje tóny originálnym spôsobom a neopakuje melódie, spieva o veciach, pri ktorých máte pocit, že ste ich určite niekedy prežili. Cez metafory, ktoré text neťažia, ale skôr odľahčujú, dokáže preniesť dojmy a pocity priamo do ľudského srdca, a to sa v dnešnej presýtenej hudobnej scéne cení. Každá pieseň si nesie svoju vlastnú anekdotu, históriu, sem-tam zábavnú a občas na zamyslenie, no vždy plnú ľudského tepla, chybovania a lásky.
Za povšimnutie stoja aj ostatní cantautori, ktorí spolupracujú a spolumuzikujú s Marwanom. Lucás, Luis Ramiro, postavičky, ktoré nezarábajú milióny ani nežiaria v hitparádach (hoci vo svojom žánri/druhu patria ku najznámejším a najoceňovanejším). Ich hudba je osobná a ľahko sa počúva. A robí radosť.
http://www.myspace.com/marwanmusica
http://www.myspace.com/lucasfree (napr. Amigo)
http://www.myspace.com/luisramiro (napr. Romper)
piatok 19. marca 2010
Moja esej zo začiatku roku 2009
Téma: Násilie a nacionalizmus vo futbale
Pamätám sa ešte, keď bol šport zábavou. Radosťou z pohybu, z tímovej hry, z víťazstva. Každú sobotu sme brávali loptu a hrávali sme sa. Futbal, basketbal alebo len obyčajná vybíjaná, o počet bodov nikdy nešlo. Ja, moji kamaráti a kamarátky, súrodenci, deti zo sídliska a naša stará, spoly vyfučaná, no milovaná lopta.
Po rokoch sme sa rozutekali po svete, no jeden z nás sa ešte stále venuje futbalu. Venuje. Nosí okolo krku slovanistický šál a tvrdí, že Trnavčania sú vidláci. Spočiatku sme sa jeho výrokom smiali a dúfali sme, že je to len spôsob, ako chce zapôsobiť. Holú hlavu sme brali ako praktický účes a tetovanie s nápisom Ultras ako módny výstrelok. Až pokým sme sa nestali nepriateľmi aj my, Rómovia z našej štvrte, ľudia, ktorí s ním jednoducho nesúhlasili, aj ja a moje nálepky STOP RASIZMU na zošite. Názor sa stal rozkolom a v soboty už nikto z nás futbal nehráva. Aspoň nie taký futbal, aký ľudí spája.
Keď sa v starovekom Grécku narodili prvé Olympijské hry, vznikla aj myšlienka, ktorú dodnes stojí za to rozvíjať. Zrodila sa idea zdravého súťaženia pre dobrý pocit, pre pocit zadosťučinenia. Idea, ktorá podčiarkuje, že dôležité je zúčastniť sa, nie vyhrať. Klišé, však? Je smutné, že v súčasnosti sa všetky frázy, ktoré mali kedysi zmysel, stali len otrepanou pesničkou, ktorá je rovnako Utopistická ako naivná. A predsa ju použijem v tejto súvislosti. Ako inak by som sa mohla spýtať, ako je možné, že sa v Číne konali minulý rok Olympijské hry? Táto skutočnosť iba potvrdila fakt, že šport už nie je LEN športom. Je aj prostriedkom pre nepriame vyjadrenie postojov, názorov, emócií, hodnôt. Škoda, že to sú väčšinou názory, ktoré majú ďaleko od tých mojich.
Keď som si začala bližšie všímať svet okolo seba, častejšie som cestovala do mesta a z mesta, okrem iného sa mi zapísali do pamäte aj situácie a ľudia, ktorým je lepšie sa vyhnúť. Pud sebazáchovy má každý z nás a ja som sa aj preto snažila zostať čo najďalej od ľudí, ktorí boli podgurážení, od ľudí, ktorí nahlas v autobuse vykrikovali, od ľudí, ktorí obťažovali ostatných….a od futbalových fanúšikov. Pragmatické skúsenosti mojich kamarátov a bratov s touto skupinkou sa mi na trvalo zahniezdili v hlave a vždy, keď som videla, že pri štadióne nastupuje nezvyčajné veľká, hlučná masa cestujúcich, radšej som vystúpila a čakala na ďalší spoj. Dnes už to nerobím, no pýtam sa, prečo som to robila predtým? Mala som nejaké skutočné dôvody na to báť sa čo len cestovať s futbalovými fanúšikmi v jednom dopravnom prostriedku?
Bála som sa, že by si ma vybrali za obeť a musela by som trpieť ich urážky, prípadne útoky? Asi to tak bolo, pretože iný dôvod nevidím. Je však zaujímavé, že čosi také – navonok sa zdá – jednoduché a nevinné, ako je láska ku konkrétnemu futbalovému klubu, môže naháňať strach. Postupne však zisťujem, že futbal je tu druhoradý. Nejde o šport. Osobne nemám nijakú averziu voči športovcom. Ani voči fanúšikom športovcov. Ide skôr o to, že my, obyčajní smrteľníci cestujúci z práce, či zo školy, vnímame futbalových fanúšikov ako nebezpečnú a veľmi citlivú výbušninu. Niekedy stačí nesprávny pohyb, pohľad alebo oblečenie a veľmi ľahko sa im môžeme znepáčiť. A keď raz výbušnina vybuchne, vzniká to, čomu sa chcem v tejto eseji venovať – zbytočné násilie….
No aby som sa vyhla tomu, čo rozhodne nechcem – hádzať všetkých do jedného vreca, radšej sa opýtam – Aký je to správny fanúšik? Bezmedzne a nezištne obdivuje svoj tým, fandí mu, chodí na jeho zápasy, nosí tričká s jeho logom? Neváha sa preň pobiť? Uraziť fanúšika iného týmu? Mnohokrát sa mi totiž zdá, že skutočný boj o víťazstvo neprebieha na poli, ale na tribúnach. Fanúšikovi nezáleží na formálnom víťazstve, ale skôr na tom, či je uznané aj druhou stranou. O skutočne porazenom, a o hrdinovi, ktorý vyhrá, sa často rozhoduje až po zápase. Alebo aj počas neho.
V takzvanom kotli, kedy jedinec, ukrytý v dave, chránený kolektívnom silou, maskou anonymity, bez akýchkoľvek zásad či škrupúľ, robí presne to, čo mu káže jeho animálna, primitívna časť. Čo mu káže dav. Možno by tento stav vystihla frazéma „davová psychóza”. No nebuďme zbytočne alibistickí. Pôsobením skupiny človek nestráca možnosť samostatne sa rozhodnúť. Nikto mu neprikazuje demonštrovať svoje názory na iných. Človek, ktorý sa podvolí skupinovému „siláctvu”, je často v skutočnosti osobou, ktorá by sa tak normálne nezachovala. Veď aj podľa výskumov sú tieto druhy fanúšikov ľuďmi, ktorí nie sú v bežnom živote ničím iní. Aspoň navonok. Osobne si myslím, že každý človek má nejaký komplex, ktorý ho vo vnútri trápi, aj keď to nedáva nutne najavo. Je teda možné, že aj takýto fanúšik nerieši to, či skupina vyhrala alebo prehrala, ale to, či dokáže pomyselne demonštrovať silu on sám.
Nepopieram, kolektívne presadzovať svoje názory môže byť lákavé. Ale na koľko musí byť taký fanúšik vo svojej podstate nevyspelý, aby svoj názor demonštroval fyzicky? Nepatrí ku vlastnostiam inteligentného človeka, že sa dokáže správať asertívne?
Hoci všetci vieme, že problém tu je, asi nikto z nás netuší, prečo konkrétne vznikol. Prečo práve fanúšikovia iného športu, napríklad vodného póla, nebojujú proti druhému týmu? A čo má spoločné futbal a nacionalizmus? Skúšam hľadať nejaké spoločné odtienky, ktoré by mi pomohli vytvoriť množinu, spájajúcu šport a extrémizmus. A musím sa priznať, že tomu naozaj nerozumiem.
Dúfala som, že existuje nejaký skrytý zmysel, ktorý by vysvetlil existenciu futbalového násilia. A možno aj jestvuje, no mne sa nepodarilo objaviť ho. Tak som skúšala hľadať ďalej. Všímala som si sankcie, ktoré sú za násilie na zápasoch udeľované, prevenciu. Sankcie sa trochu zvýšili, aspoň čo sa zahraničných štátov týka. V oblasti prevencie to je však podľa mňa veľmi slabé. Zatiaľ čo iné problémy, ktoré sa aspoň čiastočne týkajú ľudských práv, boli riešené aj v rámci prevencie – plagáty, letáky, zvýšená pozornosť médií,… – problém propagácie nacionalizmu a násilia na futbalových zápasoch zostáva zapadnutý prachom.
Ako obyčajne, problém sa rieši až vtedy, keď sú médiá zaskočené masovými bitkami, pochodmi, či prevozom hlučných fanúšikov do miest, kde sa koná zápas. V takýchto prípadoch je podľa mňa už neskoro. Aj malé deti učíme, že ak sa objaví problém, treba ho riešiť od jeho počiatku, riešiť dôvody jeho vzniku, podstatu. No v tomto prípade nechávame konflikt vrieť, až kým úplne nezovrie a, obrazne povedané, neobarí celú spoločnosť.
Myslím si, že máme prostriedky na to, aby sa chodenie na futbalové zápasy stalo činnosťou, ktorá sa nespája s atribútmi násilia a neznášanlivosti. Aby sme futbalových fanúšikov mohli bez problémov vnímať ako milovníkov istého druhu športu. A aby sme k nim nemuseli spájať aj obavu o vlastné bezpečie. Máme možnosť obmedziť pitie alkoholu na zápasoch, ktorý je často spúšťačom útokov. Takisto zabrániť užívaniu drog, ktoré tvoria problém predovšetkým v krajinách západného sveta, kde niekoľko fanúšikov kvôli tomu zomrelo. Ďalej je dôležitý prístup štátu.
Ak sa jednoznačne postaví proti nešportovému správaniu sa, nebude možné zákony obísť. Aj ten najrozhorčenejší fanúšik si dvakrát rozmyslí, či sa bude správať útočne, keď vie, že na štadióne sa na neho dozerá a bez akýchkoľvek okolkov bude musieť prebrať za svoje správanie zodpovednosť. A nakoniec, podľa môjho názoru je za všetkým týmto správaním sa aj…hrdinstvo. Prinajmenšom túžba vyznieť hrdinsky, chlapsky ( v prípade fanúšičiek v prenesenom význame), jednoducho tak, že „sme im dali na frak”. No ak nebude nikto z nás udržiavať tento dojem, dúfam a verím, že aj tento čiastkový dôvod stratí opodstatnenie. A že zbytočné potýčky úplne zaniknú.
A napokon, téma konfliktov na futbalovom poli sa nezaobíde bez toho, aby som spomenula odveké škrípanie medzi Slovanom Bratislava a Spartakom Trnava. Tu násilie prerástlo aj medzi hráčov, aj medzi fanúšikov. Zaujímalo ma, čo mohlo spôsobiť taký dlhosiahly konflikt, ktorý často končí bitkou. Spýtala som sa preto jedného môjho známeho, ktorý patrí medzi fanúšikov Slovanu. Bolo zvláštne, že odpoveď nepoznal. A možno odpoveď ani neexistuje. Opäť zaúradovala ľudská súťaživosť a túžba po reputácii v negatívnom slova zmysle.
Veď Bratislava a Trnava sú dve krásne, historické mestá, ktoré majú k sebe blízko aj vzdialenosťou, aj historickým vývojom. Delí ich od seba hlúpa a hlavne nezmyselná snaha zvíťaziť. Delia ich farby. Belasá, červená a čierna. Delí ich názov Bílí andělé, meno klubu Trnavských fanúšikov. A pritom nejde o problém farieb ani názvov. Alebo futbalistov, či športu. Dokonca ani pravidlá správania sa na štadióne nie sú chybné. Sme to my, ľudia, skrátka spoločnosť, ktorá nevie vyjadriť nesúhlas bez toho, aby sa bála, že krehká výbušnina buchne. Bojíme sa povedať hlasné nie a konečne sankcionovať násilníkov. A to nielen formálne, ale predovšetkým morálne. Verejným odsúdením.
Myslíte, že záleží na tom, či práve ten „náš”, či „váš” futbalový tým vyhrá? Ja si myslím, že na tom vôbec nezáleží. Ak vyhrá ten „náš”, musíme si to potvrdiť – stručne, ručne. Ak vyhrá „váš”, musíme sa predsa pomstiť. A ak je nebodaj nerozhodne, nemôžeme predsa nechať náš tým zahanbený. Aspoň takto podľa mňa môže rozmýšľať futbalový fanúšik. Delenie na naše a vaše je síce jednoduché, no podľa mňa tak trochu hlúpe. Zvláštnou výnimkou je aj futbalista menom Halenár. Narodil sa v Trnave a momentálne hrá v klube Slovan. Tak čí je teda?
Nesprávna otázka. Všetci predsa hráme futbal, rovnako sa snažíme vyhrať. Chceme, aby úroveň futbalu stúpala. A nie len v Bratislave, či v Trnave. A toto je práve myšlienka, ktorú by sme mali nosiť v hlave na mieste, kde niektorí futbaloví fanúšikovia nosia myšlienky na útoky, násilie, bitky…..
Myšlienka, že všetci sme predsa NAŠI.
Pamätám sa ešte, keď bol šport zábavou. Radosťou z pohybu, z tímovej hry, z víťazstva. Každú sobotu sme brávali loptu a hrávali sme sa. Futbal, basketbal alebo len obyčajná vybíjaná, o počet bodov nikdy nešlo. Ja, moji kamaráti a kamarátky, súrodenci, deti zo sídliska a naša stará, spoly vyfučaná, no milovaná lopta.
Po rokoch sme sa rozutekali po svete, no jeden z nás sa ešte stále venuje futbalu. Venuje. Nosí okolo krku slovanistický šál a tvrdí, že Trnavčania sú vidláci. Spočiatku sme sa jeho výrokom smiali a dúfali sme, že je to len spôsob, ako chce zapôsobiť. Holú hlavu sme brali ako praktický účes a tetovanie s nápisom Ultras ako módny výstrelok. Až pokým sme sa nestali nepriateľmi aj my, Rómovia z našej štvrte, ľudia, ktorí s ním jednoducho nesúhlasili, aj ja a moje nálepky STOP RASIZMU na zošite. Názor sa stal rozkolom a v soboty už nikto z nás futbal nehráva. Aspoň nie taký futbal, aký ľudí spája.
Keď sa v starovekom Grécku narodili prvé Olympijské hry, vznikla aj myšlienka, ktorú dodnes stojí za to rozvíjať. Zrodila sa idea zdravého súťaženia pre dobrý pocit, pre pocit zadosťučinenia. Idea, ktorá podčiarkuje, že dôležité je zúčastniť sa, nie vyhrať. Klišé, však? Je smutné, že v súčasnosti sa všetky frázy, ktoré mali kedysi zmysel, stali len otrepanou pesničkou, ktorá je rovnako Utopistická ako naivná. A predsa ju použijem v tejto súvislosti. Ako inak by som sa mohla spýtať, ako je možné, že sa v Číne konali minulý rok Olympijské hry? Táto skutočnosť iba potvrdila fakt, že šport už nie je LEN športom. Je aj prostriedkom pre nepriame vyjadrenie postojov, názorov, emócií, hodnôt. Škoda, že to sú väčšinou názory, ktoré majú ďaleko od tých mojich.
Keď som si začala bližšie všímať svet okolo seba, častejšie som cestovala do mesta a z mesta, okrem iného sa mi zapísali do pamäte aj situácie a ľudia, ktorým je lepšie sa vyhnúť. Pud sebazáchovy má každý z nás a ja som sa aj preto snažila zostať čo najďalej od ľudí, ktorí boli podgurážení, od ľudí, ktorí nahlas v autobuse vykrikovali, od ľudí, ktorí obťažovali ostatných….a od futbalových fanúšikov. Pragmatické skúsenosti mojich kamarátov a bratov s touto skupinkou sa mi na trvalo zahniezdili v hlave a vždy, keď som videla, že pri štadióne nastupuje nezvyčajné veľká, hlučná masa cestujúcich, radšej som vystúpila a čakala na ďalší spoj. Dnes už to nerobím, no pýtam sa, prečo som to robila predtým? Mala som nejaké skutočné dôvody na to báť sa čo len cestovať s futbalovými fanúšikmi v jednom dopravnom prostriedku?
Bála som sa, že by si ma vybrali za obeť a musela by som trpieť ich urážky, prípadne útoky? Asi to tak bolo, pretože iný dôvod nevidím. Je však zaujímavé, že čosi také – navonok sa zdá – jednoduché a nevinné, ako je láska ku konkrétnemu futbalovému klubu, môže naháňať strach. Postupne však zisťujem, že futbal je tu druhoradý. Nejde o šport. Osobne nemám nijakú averziu voči športovcom. Ani voči fanúšikom športovcov. Ide skôr o to, že my, obyčajní smrteľníci cestujúci z práce, či zo školy, vnímame futbalových fanúšikov ako nebezpečnú a veľmi citlivú výbušninu. Niekedy stačí nesprávny pohyb, pohľad alebo oblečenie a veľmi ľahko sa im môžeme znepáčiť. A keď raz výbušnina vybuchne, vzniká to, čomu sa chcem v tejto eseji venovať – zbytočné násilie….
No aby som sa vyhla tomu, čo rozhodne nechcem – hádzať všetkých do jedného vreca, radšej sa opýtam – Aký je to správny fanúšik? Bezmedzne a nezištne obdivuje svoj tým, fandí mu, chodí na jeho zápasy, nosí tričká s jeho logom? Neváha sa preň pobiť? Uraziť fanúšika iného týmu? Mnohokrát sa mi totiž zdá, že skutočný boj o víťazstvo neprebieha na poli, ale na tribúnach. Fanúšikovi nezáleží na formálnom víťazstve, ale skôr na tom, či je uznané aj druhou stranou. O skutočne porazenom, a o hrdinovi, ktorý vyhrá, sa často rozhoduje až po zápase. Alebo aj počas neho.
V takzvanom kotli, kedy jedinec, ukrytý v dave, chránený kolektívnom silou, maskou anonymity, bez akýchkoľvek zásad či škrupúľ, robí presne to, čo mu káže jeho animálna, primitívna časť. Čo mu káže dav. Možno by tento stav vystihla frazéma „davová psychóza”. No nebuďme zbytočne alibistickí. Pôsobením skupiny človek nestráca možnosť samostatne sa rozhodnúť. Nikto mu neprikazuje demonštrovať svoje názory na iných. Človek, ktorý sa podvolí skupinovému „siláctvu”, je často v skutočnosti osobou, ktorá by sa tak normálne nezachovala. Veď aj podľa výskumov sú tieto druhy fanúšikov ľuďmi, ktorí nie sú v bežnom živote ničím iní. Aspoň navonok. Osobne si myslím, že každý človek má nejaký komplex, ktorý ho vo vnútri trápi, aj keď to nedáva nutne najavo. Je teda možné, že aj takýto fanúšik nerieši to, či skupina vyhrala alebo prehrala, ale to, či dokáže pomyselne demonštrovať silu on sám.
Nepopieram, kolektívne presadzovať svoje názory môže byť lákavé. Ale na koľko musí byť taký fanúšik vo svojej podstate nevyspelý, aby svoj názor demonštroval fyzicky? Nepatrí ku vlastnostiam inteligentného človeka, že sa dokáže správať asertívne?
Hoci všetci vieme, že problém tu je, asi nikto z nás netuší, prečo konkrétne vznikol. Prečo práve fanúšikovia iného športu, napríklad vodného póla, nebojujú proti druhému týmu? A čo má spoločné futbal a nacionalizmus? Skúšam hľadať nejaké spoločné odtienky, ktoré by mi pomohli vytvoriť množinu, spájajúcu šport a extrémizmus. A musím sa priznať, že tomu naozaj nerozumiem.
Dúfala som, že existuje nejaký skrytý zmysel, ktorý by vysvetlil existenciu futbalového násilia. A možno aj jestvuje, no mne sa nepodarilo objaviť ho. Tak som skúšala hľadať ďalej. Všímala som si sankcie, ktoré sú za násilie na zápasoch udeľované, prevenciu. Sankcie sa trochu zvýšili, aspoň čo sa zahraničných štátov týka. V oblasti prevencie to je však podľa mňa veľmi slabé. Zatiaľ čo iné problémy, ktoré sa aspoň čiastočne týkajú ľudských práv, boli riešené aj v rámci prevencie – plagáty, letáky, zvýšená pozornosť médií,… – problém propagácie nacionalizmu a násilia na futbalových zápasoch zostáva zapadnutý prachom.
Ako obyčajne, problém sa rieši až vtedy, keď sú médiá zaskočené masovými bitkami, pochodmi, či prevozom hlučných fanúšikov do miest, kde sa koná zápas. V takýchto prípadoch je podľa mňa už neskoro. Aj malé deti učíme, že ak sa objaví problém, treba ho riešiť od jeho počiatku, riešiť dôvody jeho vzniku, podstatu. No v tomto prípade nechávame konflikt vrieť, až kým úplne nezovrie a, obrazne povedané, neobarí celú spoločnosť.
Myslím si, že máme prostriedky na to, aby sa chodenie na futbalové zápasy stalo činnosťou, ktorá sa nespája s atribútmi násilia a neznášanlivosti. Aby sme futbalových fanúšikov mohli bez problémov vnímať ako milovníkov istého druhu športu. A aby sme k nim nemuseli spájať aj obavu o vlastné bezpečie. Máme možnosť obmedziť pitie alkoholu na zápasoch, ktorý je často spúšťačom útokov. Takisto zabrániť užívaniu drog, ktoré tvoria problém predovšetkým v krajinách západného sveta, kde niekoľko fanúšikov kvôli tomu zomrelo. Ďalej je dôležitý prístup štátu.
Ak sa jednoznačne postaví proti nešportovému správaniu sa, nebude možné zákony obísť. Aj ten najrozhorčenejší fanúšik si dvakrát rozmyslí, či sa bude správať útočne, keď vie, že na štadióne sa na neho dozerá a bez akýchkoľvek okolkov bude musieť prebrať za svoje správanie zodpovednosť. A nakoniec, podľa môjho názoru je za všetkým týmto správaním sa aj…hrdinstvo. Prinajmenšom túžba vyznieť hrdinsky, chlapsky ( v prípade fanúšičiek v prenesenom význame), jednoducho tak, že „sme im dali na frak”. No ak nebude nikto z nás udržiavať tento dojem, dúfam a verím, že aj tento čiastkový dôvod stratí opodstatnenie. A že zbytočné potýčky úplne zaniknú.
A napokon, téma konfliktov na futbalovom poli sa nezaobíde bez toho, aby som spomenula odveké škrípanie medzi Slovanom Bratislava a Spartakom Trnava. Tu násilie prerástlo aj medzi hráčov, aj medzi fanúšikov. Zaujímalo ma, čo mohlo spôsobiť taký dlhosiahly konflikt, ktorý často končí bitkou. Spýtala som sa preto jedného môjho známeho, ktorý patrí medzi fanúšikov Slovanu. Bolo zvláštne, že odpoveď nepoznal. A možno odpoveď ani neexistuje. Opäť zaúradovala ľudská súťaživosť a túžba po reputácii v negatívnom slova zmysle.
Veď Bratislava a Trnava sú dve krásne, historické mestá, ktoré majú k sebe blízko aj vzdialenosťou, aj historickým vývojom. Delí ich od seba hlúpa a hlavne nezmyselná snaha zvíťaziť. Delia ich farby. Belasá, červená a čierna. Delí ich názov Bílí andělé, meno klubu Trnavských fanúšikov. A pritom nejde o problém farieb ani názvov. Alebo futbalistov, či športu. Dokonca ani pravidlá správania sa na štadióne nie sú chybné. Sme to my, ľudia, skrátka spoločnosť, ktorá nevie vyjadriť nesúhlas bez toho, aby sa bála, že krehká výbušnina buchne. Bojíme sa povedať hlasné nie a konečne sankcionovať násilníkov. A to nielen formálne, ale predovšetkým morálne. Verejným odsúdením.
Myslíte, že záleží na tom, či práve ten „náš”, či „váš” futbalový tým vyhrá? Ja si myslím, že na tom vôbec nezáleží. Ak vyhrá ten „náš”, musíme si to potvrdiť – stručne, ručne. Ak vyhrá „váš”, musíme sa predsa pomstiť. A ak je nebodaj nerozhodne, nemôžeme predsa nechať náš tým zahanbený. Aspoň takto podľa mňa môže rozmýšľať futbalový fanúšik. Delenie na naše a vaše je síce jednoduché, no podľa mňa tak trochu hlúpe. Zvláštnou výnimkou je aj futbalista menom Halenár. Narodil sa v Trnave a momentálne hrá v klube Slovan. Tak čí je teda?
Nesprávna otázka. Všetci predsa hráme futbal, rovnako sa snažíme vyhrať. Chceme, aby úroveň futbalu stúpala. A nie len v Bratislave, či v Trnave. A toto je práve myšlienka, ktorú by sme mali nosiť v hlave na mieste, kde niektorí futbaloví fanúšikovia nosia myšlienky na útoky, násilie, bitky…..
Myšlienka, že všetci sme predsa NAŠI.
utorok 2. marca 2010
Stvrtkova scena
Stvrtok.
Zdalo sa jej, ze vykrocila spravnou nohou. Prva kvapka potu jej stekala celom a vytrvalo si hladala svoju cesticku. Tak ako aj ona. Chodnik trochu skripal, kamienky sa presuvali hore dolu pod jej nohami, vytvarali prijemny zvuk pohybu.
Cesta domov bola vzdy lahsia ako cesta spat. Ocami ich hladala v dave ludi, zname tvaricky, mali tam stat s usmevmi, kyticami kvetov, kde vsak su? Aha. Ziadna kytica ani usmev, suche podanie batoziny, kamienky este stale skripu, tentokrat vsak v synchronii s dalsim parom topanok. Podanie ruk sa konalo, objatie nie. Slecne C to vsak nevadi, odvykla si cudziemu dotyku, akykolvek pokus o bozk by vyznel neprirodzene. Teraz vsak sedia v aute, nalozeni aj s kuframi, on vpredu ona vzadu, ako taxikar a zakaznicka. To, ze ich spaja pokrvne puto a sedemnast rokov rodicovstvo-dcerovstva, jej pripada ako fraska, ci generalka pre skutocny vztah. Mal by zacat teraz, no akosi sa nekona, predstavenie odvolali kvoli nedostatku hercov. Hrozne prsi.... prchky pokus o nadviazanie konverzacie, on prikyvuje, ona zmoli stary kabat, co este vonia cudzinou (alebo pachne?), opat sa medzi nimi ako plachta rozhodi Ticho. Slecna C sleduje ako sa za oknom predbiehaju domy, ulice, kandelabre, ludia so psami, aj psy s ludmi, aj bez ludi, oblaky, a ine ludske a neludske reality, ktore zahrnal jej stary svet. Akoby mesto cakalo, kym sa vrati, udrzalo si staru tvar ako pri nadychu, a teraz moze spokojne vydychnut, ked uz je slecna doma. Lenze ona sa ako doma neciti. Cudzi clovek, udajne pan F, pokrvny pribuzny slecny C, ticho zahmka, elegantnym oblukom zaparkuje staru fiatku a s nedbalym pokynom naznaci, ze uz je cas a vystupuje sa. Slecne C to netreba hovorit, svoje rodisko spozna aj sama, aj ked za posledny rok nevenovala ani jednu myslienku, ani jeden pocit tomuto miestu, ktore skutocne, ale naozaj pachne domovinou.
Z radia hra Edith Piaf, taka velkolepa hudba nepasuje k vsednemu miestu ako je rodisko slecny C. Stary obrus ma na sebe este stale skvrnu od kavy z dna, ked odchadzala. Kvety v kvetinacoch su o niekolko centimetrov dlhsie, zaclony nevyrastli, ale zozltli, maly brat slecny C vyrastol, nezozltol, ale naopak, zozelenel, ked ju uvidel vo dverach. Opat ten trapny ritual s podanim ruk, ona vsak moze len prevratit oci a ist si tie ruky umyt, buracajuca Edith Piaf v nej prebudza velkolepeho rebela. Ked vsak hudba dohra, ocita sa v tichej bubline. Ona, stol, skvrna od kavy, nevybaleny kufor plny vone, ktory sa obava otvorit. Je to ako vypustit dzina. Avsak tento jej ziadne zelanie nesplni.
Napusti si plny pohar vody, zopar kvapiek sa jej strati na ruke, kvapnu do odtoku a utecu nevedno kam. Na mikrosekundu si praje byt vodou, byt tak tvarna, tak poddajna, nechat sa ludmi tvarovat a uskladnovat do peknych aj nepeknych nadob, nefrflat, necitit, nelubit, nechat sa napospas niecim rukam a barovym poharom. Moze si nad sebou len povzdychnut.
Zdalo sa jej, ze vykrocila spravnou nohou. Prva kvapka potu jej stekala celom a vytrvalo si hladala svoju cesticku. Tak ako aj ona. Chodnik trochu skripal, kamienky sa presuvali hore dolu pod jej nohami, vytvarali prijemny zvuk pohybu.
Cesta domov bola vzdy lahsia ako cesta spat. Ocami ich hladala v dave ludi, zname tvaricky, mali tam stat s usmevmi, kyticami kvetov, kde vsak su? Aha. Ziadna kytica ani usmev, suche podanie batoziny, kamienky este stale skripu, tentokrat vsak v synchronii s dalsim parom topanok. Podanie ruk sa konalo, objatie nie. Slecne C to vsak nevadi, odvykla si cudziemu dotyku, akykolvek pokus o bozk by vyznel neprirodzene. Teraz vsak sedia v aute, nalozeni aj s kuframi, on vpredu ona vzadu, ako taxikar a zakaznicka. To, ze ich spaja pokrvne puto a sedemnast rokov rodicovstvo-dcerovstva, jej pripada ako fraska, ci generalka pre skutocny vztah. Mal by zacat teraz, no akosi sa nekona, predstavenie odvolali kvoli nedostatku hercov. Hrozne prsi.... prchky pokus o nadviazanie konverzacie, on prikyvuje, ona zmoli stary kabat, co este vonia cudzinou (alebo pachne?), opat sa medzi nimi ako plachta rozhodi Ticho. Slecna C sleduje ako sa za oknom predbiehaju domy, ulice, kandelabre, ludia so psami, aj psy s ludmi, aj bez ludi, oblaky, a ine ludske a neludske reality, ktore zahrnal jej stary svet. Akoby mesto cakalo, kym sa vrati, udrzalo si staru tvar ako pri nadychu, a teraz moze spokojne vydychnut, ked uz je slecna doma. Lenze ona sa ako doma neciti. Cudzi clovek, udajne pan F, pokrvny pribuzny slecny C, ticho zahmka, elegantnym oblukom zaparkuje staru fiatku a s nedbalym pokynom naznaci, ze uz je cas a vystupuje sa. Slecne C to netreba hovorit, svoje rodisko spozna aj sama, aj ked za posledny rok nevenovala ani jednu myslienku, ani jeden pocit tomuto miestu, ktore skutocne, ale naozaj pachne domovinou.
Z radia hra Edith Piaf, taka velkolepa hudba nepasuje k vsednemu miestu ako je rodisko slecny C. Stary obrus ma na sebe este stale skvrnu od kavy z dna, ked odchadzala. Kvety v kvetinacoch su o niekolko centimetrov dlhsie, zaclony nevyrastli, ale zozltli, maly brat slecny C vyrastol, nezozltol, ale naopak, zozelenel, ked ju uvidel vo dverach. Opat ten trapny ritual s podanim ruk, ona vsak moze len prevratit oci a ist si tie ruky umyt, buracajuca Edith Piaf v nej prebudza velkolepeho rebela. Ked vsak hudba dohra, ocita sa v tichej bubline. Ona, stol, skvrna od kavy, nevybaleny kufor plny vone, ktory sa obava otvorit. Je to ako vypustit dzina. Avsak tento jej ziadne zelanie nesplni.
Napusti si plny pohar vody, zopar kvapiek sa jej strati na ruke, kvapnu do odtoku a utecu nevedno kam. Na mikrosekundu si praje byt vodou, byt tak tvarna, tak poddajna, nechat sa ludmi tvarovat a uskladnovat do peknych aj nepeknych nadob, nefrflat, necitit, nelubit, nechat sa napospas niecim rukam a barovym poharom. Moze si nad sebou len povzdychnut.
pondelok 1. marca 2010
Aj najesť sa je umenie
Sobotný príjemný večer, skupinka mladých ľudí sa ide navečerať, rezervácia v pizzérii, žiaden problém.
Ha-ha.
Krátka anekdota.
Prišli sme teda do tej pizzérie. Problém sa odrazu objavil a totiž, nebol voľný stôl! Nevadí, tak si počkáme chvíľu. Postáli sme si tak desať minúť, následne nás usadili k ešte stále špinavému stolu so zvyškami jedla. Fajn. Prišli čašníci, na etapy nám vymenili stôl. Potom prišiel ujo čašník s menu, zatiaľ všetko OK. Nebola by to výnimočná história, keby sme najprv nedostali prvé tri taniere, potom ďalšie tri taniere, servítky len pre polovicu stola, potom vodu bez pohárov, potom špinavé poháre, potom prišli traja rôzni čašníci s opäť špinavými pohármi, potom nám doniesli pizzu, ktorá nebola naša, a aj to bez noža, potom nám priniesli tri vidličky, potom ďalších šesť vidličiek(a stále žiadne nože), potom konečne naše vytúžené nožíky,....
...hlavne, že sme sa najedli:)
(alias 10 dôvodov PREČO si radšej variť doma)
Ha-ha.
Krátka anekdota.
Prišli sme teda do tej pizzérie. Problém sa odrazu objavil a totiž, nebol voľný stôl! Nevadí, tak si počkáme chvíľu. Postáli sme si tak desať minúť, následne nás usadili k ešte stále špinavému stolu so zvyškami jedla. Fajn. Prišli čašníci, na etapy nám vymenili stôl. Potom prišiel ujo čašník s menu, zatiaľ všetko OK. Nebola by to výnimočná história, keby sme najprv nedostali prvé tri taniere, potom ďalšie tri taniere, servítky len pre polovicu stola, potom vodu bez pohárov, potom špinavé poháre, potom prišli traja rôzni čašníci s opäť špinavými pohármi, potom nám doniesli pizzu, ktorá nebola naša, a aj to bez noža, potom nám priniesli tri vidličky, potom ďalších šesť vidličiek(a stále žiadne nože), potom konečne naše vytúžené nožíky,....
...hlavne, že sme sa najedli:)
(alias 10 dôvodov PREČO si radšej variť doma)
streda 24. februára 2010
Miluj toho druheho, ako seba sameho
To je heslo, ktorym by sme sa mali teoreticky riadit vsetci. Ale pre mna by malo skor zniet: Miluj seba sameho, ako toho druheho:)
Je tazke rozlisit medzi sebelaskou, zdravym sebavedomim a nizkym sebavedomim. Faktom je, ze clovek so zdravou sebadoverou vidi negativne veci, ktore sa mu stanu(aspon vacsinu), ako prichadzajuce z vonkajsku. Clovek, ktory trpi depresiou, tieto negativne veci vnima ako svoje stabilne vlastnosti, nie ako vonkajsie faktory. A tak je to aj s pozitivami. Nevieme, ktory z tychto dvoch pohladov je ten spravny, ale vieme, ktory je prijemnejsi, uspesnejsi a ktory z tychto dvoch pohladov prinasa viac uspokojenia.
Mozem sa len pytat, co sposobuje, ci vonkajsie alebo vnutorne faktory (genetika, vychova, nahoda..?), ze niektori ludia nemaju zdravy pud sebazachovy a akosi postradaju reflex "zachranim vas vsetkych, ale najprv seba sameho".
A tak to ma byt, pretoze nech uz si altruisti hovoria co chcu, clovek, ktory nema doveru a istotu v sebe samom, nemoze najst istotu a doveru v tych druhych..
Je tazke rozlisit medzi sebelaskou, zdravym sebavedomim a nizkym sebavedomim. Faktom je, ze clovek so zdravou sebadoverou vidi negativne veci, ktore sa mu stanu(aspon vacsinu), ako prichadzajuce z vonkajsku. Clovek, ktory trpi depresiou, tieto negativne veci vnima ako svoje stabilne vlastnosti, nie ako vonkajsie faktory. A tak je to aj s pozitivami. Nevieme, ktory z tychto dvoch pohladov je ten spravny, ale vieme, ktory je prijemnejsi, uspesnejsi a ktory z tychto dvoch pohladov prinasa viac uspokojenia.
Mozem sa len pytat, co sposobuje, ci vonkajsie alebo vnutorne faktory (genetika, vychova, nahoda..?), ze niektori ludia nemaju zdravy pud sebazachovy a akosi postradaju reflex "zachranim vas vsetkych, ale najprv seba sameho".
A tak to ma byt, pretoze nech uz si altruisti hovoria co chcu, clovek, ktory nema doveru a istotu v sebe samom, nemoze najst istotu a doveru v tych druhych..
streda 10. februára 2010
Nové situácie
V podaktorých situáciách sa cítim ako dvakrát korunovaný DEBIL. A keď si za tie situácie môžem sama, je to ešte lepšie.
Keďže sa neviem zdôverovať, tak sa zdôverím aspoň môjmu neverejnému blogu.
Situácia: hodina vývojovej psychológie, téma - dospelosť. Otázka hodená do pléna: koľkí z vás si myslia, že sú dospelí. Zdvihnuté ruky, pridávam sa, hoci som si ešte donedávna myslela, že som dobre pečený adolescent, musela som sa prehodnotiť. Prakticky žijem sama, žijem z toho, čo sama vyprodukujem - štipendium. Preberám za seba plnú zodpovednosť, sú chvíle kedy po mne ani pes neštekne, nieto ešte rodinní príslušníci. Aj keď viem, že sa o nich môžem v krízových situáciách oprieť, nespolieham sa na to. Mám víziu svojej budúcnosti (nie, ten idealizovaný príspevok pred týmto, nie je myslený na sto percent vážne, aj keď, musím uznať, že mám svoje sny). Považujem sa za človeka, ktorý je samostatný, momentálne, vďaka bohu aj samozdatný.
Prečo som teda jediná pod 25 zdvihla ruku?
Takto to neznie hlúpo, ale poviem vám, riadny trapas.
Pozreli na mňa ako na debila, chi chi chi, cha cha cha. Zase sa tá erazmáčka tvári ako najmúdrejšia na svete. Nadvihnuté obočie spredu, zozadu, okolo mňa. Ostatní sa považujú za "adolescentov" alebo za "ani to, ani to".
Teraz keď nad tým uvažujem z novej perspektívy, asi by som sa za dospelú neoznačila, lebo mi chýba dosiahnutie úplnej identity v osobnom zmysle slova, nie v tom spoločenskom.
Ale tá stigma "všetko vie, všade bola", mi asi zostane.
Tak to vieš aspoň ty, milý blog a náhodný čitateľ, dokážu ma vyviesť z rovnováhy aj takéto hlúposti. Koniec koncov, nie je to "big deal". Ale je to čriepok toho, čo vytvára môj pohľad na to, aká som, aké je moje okolie, a ako sa môže zrážka dvoch svetov obrátiť na trochu zahanbujúcu a nie vždy úplne príjemnú situáciu. Beztak som už exot v našej triede a nepotrebujem na seba pútať zbytočnú pozornosť....
Inak je to fajn, keď si môžem takto napísano-nahlas zanadávať a nemusím tým nikoho otravovať. Ani seba:).
Keďže sa neviem zdôverovať, tak sa zdôverím aspoň môjmu neverejnému blogu.
Situácia: hodina vývojovej psychológie, téma - dospelosť. Otázka hodená do pléna: koľkí z vás si myslia, že sú dospelí. Zdvihnuté ruky, pridávam sa, hoci som si ešte donedávna myslela, že som dobre pečený adolescent, musela som sa prehodnotiť. Prakticky žijem sama, žijem z toho, čo sama vyprodukujem - štipendium. Preberám za seba plnú zodpovednosť, sú chvíle kedy po mne ani pes neštekne, nieto ešte rodinní príslušníci. Aj keď viem, že sa o nich môžem v krízových situáciách oprieť, nespolieham sa na to. Mám víziu svojej budúcnosti (nie, ten idealizovaný príspevok pred týmto, nie je myslený na sto percent vážne, aj keď, musím uznať, že mám svoje sny). Považujem sa za človeka, ktorý je samostatný, momentálne, vďaka bohu aj samozdatný.
Prečo som teda jediná pod 25 zdvihla ruku?
Takto to neznie hlúpo, ale poviem vám, riadny trapas.
Pozreli na mňa ako na debila, chi chi chi, cha cha cha. Zase sa tá erazmáčka tvári ako najmúdrejšia na svete. Nadvihnuté obočie spredu, zozadu, okolo mňa. Ostatní sa považujú za "adolescentov" alebo za "ani to, ani to".
Teraz keď nad tým uvažujem z novej perspektívy, asi by som sa za dospelú neoznačila, lebo mi chýba dosiahnutie úplnej identity v osobnom zmysle slova, nie v tom spoločenskom.
Ale tá stigma "všetko vie, všade bola", mi asi zostane.
Tak to vieš aspoň ty, milý blog a náhodný čitateľ, dokážu ma vyviesť z rovnováhy aj takéto hlúposti. Koniec koncov, nie je to "big deal". Ale je to čriepok toho, čo vytvára môj pohľad na to, aká som, aké je moje okolie, a ako sa môže zrážka dvoch svetov obrátiť na trochu zahanbujúcu a nie vždy úplne príjemnú situáciu. Beztak som už exot v našej triede a nepotrebujem na seba pútať zbytočnú pozornosť....
Inak je to fajn, keď si môžem takto napísano-nahlas zanadávať a nemusím tým nikoho otravovať. Ani seba:).
pondelok 8. februára 2010
Keď budem veľká
Keď vyrastiem budem mať:
koňa
ekologický dom, taký ten čo sa poháňa sám
veľkú chladničku, samozrejme na ekologický pohon
celú sadu bicyklov, aby som si každý deň mohla vybrať podľa nálady a aby sa mi hodil k šatám
šťastnú rodinu, mužíka a tri detváky, ktoré si budú myslieť, že som tá najlepšia mama na svete
hamak(neviete čo je hamak? v marquézových knihách má každý hamak http://republika.pl/blog_yg_638616/1189544/tr/hamak.jpg )
záhradu kde bude len tráva žiadne otravné kvetiny
prácu mojich snov, ktorá neexistuje, ale dovtedy ju vymyslia
vlastných lekárov, ktorí prídu ku mne domov, aby som už nikdy nemusela ísť do nemocnice
jednu izbu kde bude len supermäkký koberec, strašne veľa kníh a hamak
psa
klavír
a samozrejme na tom klavíri budem vedieť aj hrať
no a ešte k tomu mužíkovi, bude to úžasne charizmatický chlapík, ktorý má rád zvieratá a deti a z ničoho si nerobí ťažkú hlavu. a je pekný, ale nie príliš.
No schválne či si o desať rokov budem môcť odškrtnúť aspoň ten hamak. Alebo psa:)
koňa
ekologický dom, taký ten čo sa poháňa sám
veľkú chladničku, samozrejme na ekologický pohon
celú sadu bicyklov, aby som si každý deň mohla vybrať podľa nálady a aby sa mi hodil k šatám
šťastnú rodinu, mužíka a tri detváky, ktoré si budú myslieť, že som tá najlepšia mama na svete
hamak(neviete čo je hamak? v marquézových knihách má každý hamak http://republika.pl/blog_yg_638616/1189544/tr/hamak.jpg )
záhradu kde bude len tráva žiadne otravné kvetiny
prácu mojich snov, ktorá neexistuje, ale dovtedy ju vymyslia
vlastných lekárov, ktorí prídu ku mne domov, aby som už nikdy nemusela ísť do nemocnice
jednu izbu kde bude len supermäkký koberec, strašne veľa kníh a hamak
psa
klavír
a samozrejme na tom klavíri budem vedieť aj hrať
no a ešte k tomu mužíkovi, bude to úžasne charizmatický chlapík, ktorý má rád zvieratá a deti a z ničoho si nerobí ťažkú hlavu. a je pekný, ale nie príliš.
No schválne či si o desať rokov budem môcť odškrtnúť aspoň ten hamak. Alebo psa:)
nedeľa 7. februára 2010
Čo teraz?
Ak si bola niekedy na životnej križovatke, vieš, aké to je, spýtať sa samej seba: Čo teraz? Skúšaš odhadnúť čo by chceli ostatní, aby si urobila a zároveň hľadáš niečo, čo tak dokonale vystihne, čo chceš ty.
Dnes mi odchádza slovenská návšteva a je to zase ten istý scénár. Keby som sa odvážila hodnotiť to, ako sa cítim,.. som smutná. Ale nie preto, že neuvidím nikoho z mojej rodiny najbližšie dva mesiace(aj pre to, nie som z kameňa). Ale preto, lebo moja sestra je živým dôkazom toho, ako by vyzeral môj život, keby som zostala doma. Nemôžem to povedať so stopercentnou istotou, ale aspoň pred pár mesiacmi som smerovala k čomusi, čo bolo preveľmi podobné jej životu. A ten život je fajn. Je pekný. Je to taký ten jozefomakovský život človeka, ktorý má svoju prácu, svojho manžela, svoje záľuby, kamarátov a všetko v jeho živote má svoj poriadok a miesto, ako puzzle.
Poskladané puzzle.
Keby som tak mohla vidieť do budúcnosti (ale nejakou mierumilovnou metódou, žiadne čítanie z vnútorností mŕtvych holubov), chcela by som to vedieť. No, vieš, to, ako by vyzeral môj život tam a nie tu. Asi by sa zrodil taký istý článok, len smerovaný na Španielsko. Určite by som sa sťažovala, akáže som to ja ťapa, čo nevie chytiť šancu za rohy a poriadne ňou potriasť. Takže v konečnom dôsledku môžem ísť pokojne spať spánkom bezbranných. Nemala by som sa o nič lepšie ani horšie, lebo by som beztak musela strpieť v mojom živote jednu nesmierne otravnú, sem tam priam neznesiteľnú, ale hlavne nepostrádateľnú vec - seba. A so mnou by to určite nejako dopadlo. Na to sa môžem spoľahnúť...
Dnes mi odchádza slovenská návšteva a je to zase ten istý scénár. Keby som sa odvážila hodnotiť to, ako sa cítim,.. som smutná. Ale nie preto, že neuvidím nikoho z mojej rodiny najbližšie dva mesiace(aj pre to, nie som z kameňa). Ale preto, lebo moja sestra je živým dôkazom toho, ako by vyzeral môj život, keby som zostala doma. Nemôžem to povedať so stopercentnou istotou, ale aspoň pred pár mesiacmi som smerovala k čomusi, čo bolo preveľmi podobné jej životu. A ten život je fajn. Je pekný. Je to taký ten jozefomakovský život človeka, ktorý má svoju prácu, svojho manžela, svoje záľuby, kamarátov a všetko v jeho živote má svoj poriadok a miesto, ako puzzle.
Poskladané puzzle.
Keby som tak mohla vidieť do budúcnosti (ale nejakou mierumilovnou metódou, žiadne čítanie z vnútorností mŕtvych holubov), chcela by som to vedieť. No, vieš, to, ako by vyzeral môj život tam a nie tu. Asi by sa zrodil taký istý článok, len smerovaný na Španielsko. Určite by som sa sťažovala, akáže som to ja ťapa, čo nevie chytiť šancu za rohy a poriadne ňou potriasť. Takže v konečnom dôsledku môžem ísť pokojne spať spánkom bezbranných. Nemala by som sa o nič lepšie ani horšie, lebo by som beztak musela strpieť v mojom živote jednu nesmierne otravnú, sem tam priam neznesiteľnú, ale hlavne nepostrádateľnú vec - seba. A so mnou by to určite nejako dopadlo. Na to sa môžem spoľahnúť...
štvrtok 14. januára 2010
Adolescent
Asi som uz skutocny adolescent. Nielenze splnam vekovy predpoklad celych 18 rokov (a dva mesiace), dokonca si pisem aj blog.
Dnes sme to brali v skole. Citujem: "pensamiento formal abstracto del adolescente se caracteriza por el pensamiento abstracto, complejo, el adolescente se libera de lo concreto, su pensamiento es hipotetico-deductivo, hace predicciones, suele discutir, ser indeciso, COMPARTIR SU MUNDO INTERNO MEDIANTE UN BLOG O DIARIO,...blablabla."
Aj ti co nerozumiete po spanielsky urcite chapete, ze medzi charakteristiky ktorymi sa vyznacuje spravny adolescent patri aj zdielanie jeho vnutorneho sveta prostrednictvom blogu alebo dennicka.
Je pravda, ze moj blog je niekedy viac dennickom ako blogom. Jediny rozdiel je ten, ze ho nezacinam vetou: "Mily blog, hadaj co sa mi dnes stalo?". Ale asi by som s tym mala zacat. Mozno to vo mne vytvori pocit spolupatricnosti a zdielania. S pocitacom, A samozrejme aj s citatelom.
Mam par dni pred skuskami a namiesto ucenia pisem tento blog, ale myslim, ze aj tym sa ucim. Upevnujem si poznatok o adolescentovi(mimochodom klucova tema, cislo 11). A v ramci terapie, ktoru som si sama naordinovala, sa ucim hovorit co si myslim, formulovat svoje myslienky peknym a prijatelnym sposobom, nic v zmysle: "Vylez mi na hrb. Nemam vas rada. Nechcem toto nechcem hento." Mozno aj to z nas robi ludi, ta schopnost vyjadrit sa tak, aby to neskor nikoho nemrzelo.
Mila reflexia na zaver dna, mily citatel(uz sa vyjadrujem ako Jana Eyrova, kto to necital, mozem odporucit, najma ked je clovek chory, specialne by som vyzdvihla choroby chripkoviteho typu, kedy je clovek priviazany k lozku). Kym sa vratim ku zdielaniu, co bude asi az v case februarovom, ked na spanielskom nebi bude svietit slnko,....
Pia.
Dnes sme to brali v skole. Citujem: "pensamiento formal abstracto del adolescente se caracteriza por el pensamiento abstracto, complejo, el adolescente se libera de lo concreto, su pensamiento es hipotetico-deductivo, hace predicciones, suele discutir, ser indeciso, COMPARTIR SU MUNDO INTERNO MEDIANTE UN BLOG O DIARIO,...blablabla."
Aj ti co nerozumiete po spanielsky urcite chapete, ze medzi charakteristiky ktorymi sa vyznacuje spravny adolescent patri aj zdielanie jeho vnutorneho sveta prostrednictvom blogu alebo dennicka.
Je pravda, ze moj blog je niekedy viac dennickom ako blogom. Jediny rozdiel je ten, ze ho nezacinam vetou: "Mily blog, hadaj co sa mi dnes stalo?". Ale asi by som s tym mala zacat. Mozno to vo mne vytvori pocit spolupatricnosti a zdielania. S pocitacom, A samozrejme aj s citatelom.
Mam par dni pred skuskami a namiesto ucenia pisem tento blog, ale myslim, ze aj tym sa ucim. Upevnujem si poznatok o adolescentovi(mimochodom klucova tema, cislo 11). A v ramci terapie, ktoru som si sama naordinovala, sa ucim hovorit co si myslim, formulovat svoje myslienky peknym a prijatelnym sposobom, nic v zmysle: "Vylez mi na hrb. Nemam vas rada. Nechcem toto nechcem hento." Mozno aj to z nas robi ludi, ta schopnost vyjadrit sa tak, aby to neskor nikoho nemrzelo.
Mila reflexia na zaver dna, mily citatel(uz sa vyjadrujem ako Jana Eyrova, kto to necital, mozem odporucit, najma ked je clovek chory, specialne by som vyzdvihla choroby chripkoviteho typu, kedy je clovek priviazany k lozku). Kym sa vratim ku zdielaniu, co bude asi az v case februarovom, ked na spanielskom nebi bude svietit slnko,....
Pia.
sobota 2. januára 2010
Vojna
Dnes nepisem o tom, o com by som rada pisala.
Dnes nepisem o tom, ako je na svete dobre, ako je fajn, ze na Slovensku mame relativne stastne obdobie, viac menej demokraciu, vacsina ludi ma pracu, sme zdravi, nemame vojnu, a tak...
Rozhodla som sa pisat o predpovediach do roku 2O1O.
Dnes som si brazdila po internete a nasla som toto, citujem:
"Už Nostradamus hovoril vo svojich zašifrovaných správach o tretej svetovej vojne, spomýnala ju ajtrebárs slepá bulharská jasnovidka Vanga a niektorý analytici sa prikláňajú k myšlienke, že kríza ktorá nastala môže s veľkou pravdepodobnosťou priniesť vojnu, práve pre akési trhové ,,vyčistenie". podľa Nostradama by to malo byť okolo roku 2010 - 2012, mala by trvať štyri, päť rokov a mali by byť v nej použité chemické zbrane. európa by mala byť tiež zasiahnutá, slovensko by malo niesť pravdepodobne iba určité negatívne dôsledky...z krajín ktoré by nemali byť výrazne ohrozené by mala byť napríklad austrália..."
a este: Einstein: "Neviem akymi zbranami sa bude bojovat v tretej svetovej vojne, ale vo stvrtej to budu kamene a palice."
Vsetci sa tak velmi bojime tej tretej svetovej. A ja nehovorim, ze sa nie je coho bat (ved sa pozrite len na tu prvu svetovu, ta bola dost hrozna, o druhej ani nehovorim, medzitym technologie presli ohromnym pokrokom, moze to byt este horsie). Ale, mam len jednu otazku a prosim, skuste mi na nu odpovedat: KED SME SI NAOZAJ TAKY ISTY, ZE TRETIA SVETOVA PRIDE, (kazdy o tom hovori ako o jasnej veci, ze skor ci neskor pride, dokonca tu mame predpovede kedy a ako bude prebiehat) PRECO NIECO NEZACNEME PROTI TOMU ROBIT?
Ja neviem co sa da robit proti vojne na medzinarodnej alebo nadnarodnej urovni, ale viem co sa da robit na medziludskej urovni. Co myslite preco chcem studovat ludske prava a mier? Lebo ma uz, s prepacenim, serie ludska pasivita a hlupy nezaujem. Za to, ze my na Slovensku alebo my v Spanielsku nemame vojnu a nepadaju nam kazdy den na hlavu bomby, za to ze nase rodiny nepostavili vcera k muru a nevystrielali im hlavy, za to ze mozeme v uplnom pokoji planovat svoje studia, lasky, strasti a nadeje.... este neznamena, ze sa to nemoze stat nasou realitou, aj zajtra, ale nie kvoli nam, ale kvoli tomu, ze sa tak niekto iny rozhodne. Ale vazne: komu sa paci vojna? Alebo komu sa paci ludske utrpenie? Skusme sa spytat len tak nahodne po svete, pravdepodobne nam drviva vacsina odpovie, ze sa im to nepaci.
Preco sa na svete deju veci, ktore sa skoro nikomu nepacia (a to podotykam, nie su to veci, ktore by boli mimo nasho dosahu ako napriklad prirodne katastrofy apod.)???
Ja viem ze nikto si nechce kazit den rozmyslanim o nestastiach ake sa deju po svete.
Nie je to zrovna prijemna tema, vsak?
Kazdy ma dost starosti s vlastnym prezitim, ale no tak, my mozeme nieco zmenit.
Mne na tu zmenu uplne postaci ak si aspon raz denne poviem, ako mi je dobre. A ze toto dobro nechcem stratit. A ze obcianska a ludska pasivita, nezaujem, obmedzenost, prekombinovanost, vecna nespokojnost a ufrflanost nie su veci, ktore nam su vrodene, su to veci, ktore si vyberame, lebo su lahke.
Poznam ludi, ktori hovoria: Vies ja sa o politiku nezaujimam nie je mi to blizke a okrem toho nechcem si kazit den.
Ja to chapem, ani ja sa do politiky velmi nemontujem, respektive, nerozumiem jej natolko, aby som sa montovala. A nie je to ani najzabavnejsia tema. To mi je jasne.
Ale vravim si, kto sa iny ma o tu politiku zaujimat, ked nie ja, obcan, lebo ta politika je tu na to, aby sluzila mne, tie politicke strany su tu na to, aby vyjadrovali moje nazory a potreby?
A ja mam sakra potrebu lepsieho sveta!!!!
Ked si to tak po sebe citam zistujem aka som idealisticka a naivna, a chcem vlastne veci, ktore tazko aj sama splnam. Ale na druhej strane som rada, ze sa kvoli tomu dokazem nahnevat, lebo to, ze sme nahnevani, velakrat znamena, ze nam na tom naozaj zalezi. A mne zalezi na tom, aby sme to zobrali do vlastnych ruk (a ani rukavy si nemusime vyhrnat...)
(PS: vsetci ktori si robite nenavist tam kde nie je, ZOBUDTE SA. Vsetci slovanisti, ktori ma uz stvete s tym, ako behate s napismi : Trnavaci su vidlaci, zobudte sa, ved trnavaci maju jediny rozdiel ako vy a to je ten ze sa nahodou zobudili o par kilometrov dalej. Co je to nejaky komplex alebo co? Neznasat sa na baze futbalu? Robi vam to lepsie alebo preco to robite? A Trnavaci preco im to vraciate? Preboha ludia budte radi ze mate tolko priestoru aby ste si este artificialne nejaku nenavist mohli vymyslat.
A to iste plati na vsetkych ktori od dobroty nevedia co so sebou a preto sa realizuju cez predsudky. Ale umenie nie je ich nemat-kto ich nema- umenie je si ich priznat a nieco s nimi urobit.
A vsetci protiromski aktivisti, uvedomujete si, ze romovia so vsetkymi svojimi chybami aj dobrymi vlastnostami su taki nie preto, ze su romovia, ale preto, ze su to jednoducho ludia? ak vas niekto okradol v samoobsluhe a bol to rom, tak vas neokradol preto, ze je rom, ale preto, lebo je to skratka "zly" clovek? napadlo vam to niekedy vlastne? ze to v akej situacii su teraz na Slovensku, vobec nemusia byt v nej preto, ze su to Romovia, ale preto, ze socialna politika a kontext nasej krajiny im vystavala taku cestu, ze je pre nich najjednoduchsie takou cestou ist? A uprimne - keby vam cely zivot vtlkali do hlavy ze ste spodina spolocnosti, stanete sa spodinou spolocnosti.
A vsetci co si hovorite ja nie som rasista len nemam rad romov tak aj to je rasizmus! Lebo nerasizmus nie je o tom uprednostnovat ich, ale je o tom, nediferencovat ich preto, lebo su romovia! Nehovorim, ze clovek, ktory nie je rasista, nemoze neznasat urciteho roma. Ale nemoze ho neznasat apriori lebo je rom. Moze ho neznasat len preto, lebo je to clovek, ktoreho nema rad a bodka.)
A uz nemam k tomu viac co povedat. Je mi luto ak som vas tymto prispevkom nepotesila alebo ak som sa nevyjadrila spravne. Ale tiez som len clovek a kazdy jeden den s touto pliagou bojujem:)
Pia.
Dnes nepisem o tom, ako je na svete dobre, ako je fajn, ze na Slovensku mame relativne stastne obdobie, viac menej demokraciu, vacsina ludi ma pracu, sme zdravi, nemame vojnu, a tak...
Rozhodla som sa pisat o predpovediach do roku 2O1O.
Dnes som si brazdila po internete a nasla som toto, citujem:
"Už Nostradamus hovoril vo svojich zašifrovaných správach o tretej svetovej vojne, spomýnala ju ajtrebárs slepá bulharská jasnovidka Vanga a niektorý analytici sa prikláňajú k myšlienke, že kríza ktorá nastala môže s veľkou pravdepodobnosťou priniesť vojnu, práve pre akési trhové ,,vyčistenie". podľa Nostradama by to malo byť okolo roku 2010 - 2012, mala by trvať štyri, päť rokov a mali by byť v nej použité chemické zbrane. európa by mala byť tiež zasiahnutá, slovensko by malo niesť pravdepodobne iba určité negatívne dôsledky...z krajín ktoré by nemali byť výrazne ohrozené by mala byť napríklad austrália..."
a este: Einstein: "Neviem akymi zbranami sa bude bojovat v tretej svetovej vojne, ale vo stvrtej to budu kamene a palice."
Vsetci sa tak velmi bojime tej tretej svetovej. A ja nehovorim, ze sa nie je coho bat (ved sa pozrite len na tu prvu svetovu, ta bola dost hrozna, o druhej ani nehovorim, medzitym technologie presli ohromnym pokrokom, moze to byt este horsie). Ale, mam len jednu otazku a prosim, skuste mi na nu odpovedat: KED SME SI NAOZAJ TAKY ISTY, ZE TRETIA SVETOVA PRIDE, (kazdy o tom hovori ako o jasnej veci, ze skor ci neskor pride, dokonca tu mame predpovede kedy a ako bude prebiehat) PRECO NIECO NEZACNEME PROTI TOMU ROBIT?
Ja neviem co sa da robit proti vojne na medzinarodnej alebo nadnarodnej urovni, ale viem co sa da robit na medziludskej urovni. Co myslite preco chcem studovat ludske prava a mier? Lebo ma uz, s prepacenim, serie ludska pasivita a hlupy nezaujem. Za to, ze my na Slovensku alebo my v Spanielsku nemame vojnu a nepadaju nam kazdy den na hlavu bomby, za to ze nase rodiny nepostavili vcera k muru a nevystrielali im hlavy, za to ze mozeme v uplnom pokoji planovat svoje studia, lasky, strasti a nadeje.... este neznamena, ze sa to nemoze stat nasou realitou, aj zajtra, ale nie kvoli nam, ale kvoli tomu, ze sa tak niekto iny rozhodne. Ale vazne: komu sa paci vojna? Alebo komu sa paci ludske utrpenie? Skusme sa spytat len tak nahodne po svete, pravdepodobne nam drviva vacsina odpovie, ze sa im to nepaci.
Preco sa na svete deju veci, ktore sa skoro nikomu nepacia (a to podotykam, nie su to veci, ktore by boli mimo nasho dosahu ako napriklad prirodne katastrofy apod.)???
Ja viem ze nikto si nechce kazit den rozmyslanim o nestastiach ake sa deju po svete.
Nie je to zrovna prijemna tema, vsak?
Kazdy ma dost starosti s vlastnym prezitim, ale no tak, my mozeme nieco zmenit.
Mne na tu zmenu uplne postaci ak si aspon raz denne poviem, ako mi je dobre. A ze toto dobro nechcem stratit. A ze obcianska a ludska pasivita, nezaujem, obmedzenost, prekombinovanost, vecna nespokojnost a ufrflanost nie su veci, ktore nam su vrodene, su to veci, ktore si vyberame, lebo su lahke.
Poznam ludi, ktori hovoria: Vies ja sa o politiku nezaujimam nie je mi to blizke a okrem toho nechcem si kazit den.
Ja to chapem, ani ja sa do politiky velmi nemontujem, respektive, nerozumiem jej natolko, aby som sa montovala. A nie je to ani najzabavnejsia tema. To mi je jasne.
Ale vravim si, kto sa iny ma o tu politiku zaujimat, ked nie ja, obcan, lebo ta politika je tu na to, aby sluzila mne, tie politicke strany su tu na to, aby vyjadrovali moje nazory a potreby?
A ja mam sakra potrebu lepsieho sveta!!!!
Ked si to tak po sebe citam zistujem aka som idealisticka a naivna, a chcem vlastne veci, ktore tazko aj sama splnam. Ale na druhej strane som rada, ze sa kvoli tomu dokazem nahnevat, lebo to, ze sme nahnevani, velakrat znamena, ze nam na tom naozaj zalezi. A mne zalezi na tom, aby sme to zobrali do vlastnych ruk (a ani rukavy si nemusime vyhrnat...)
(PS: vsetci ktori si robite nenavist tam kde nie je, ZOBUDTE SA. Vsetci slovanisti, ktori ma uz stvete s tym, ako behate s napismi : Trnavaci su vidlaci, zobudte sa, ved trnavaci maju jediny rozdiel ako vy a to je ten ze sa nahodou zobudili o par kilometrov dalej. Co je to nejaky komplex alebo co? Neznasat sa na baze futbalu? Robi vam to lepsie alebo preco to robite? A Trnavaci preco im to vraciate? Preboha ludia budte radi ze mate tolko priestoru aby ste si este artificialne nejaku nenavist mohli vymyslat.
A to iste plati na vsetkych ktori od dobroty nevedia co so sebou a preto sa realizuju cez predsudky. Ale umenie nie je ich nemat-kto ich nema- umenie je si ich priznat a nieco s nimi urobit.
A vsetci protiromski aktivisti, uvedomujete si, ze romovia so vsetkymi svojimi chybami aj dobrymi vlastnostami su taki nie preto, ze su romovia, ale preto, ze su to jednoducho ludia? ak vas niekto okradol v samoobsluhe a bol to rom, tak vas neokradol preto, ze je rom, ale preto, lebo je to skratka "zly" clovek? napadlo vam to niekedy vlastne? ze to v akej situacii su teraz na Slovensku, vobec nemusia byt v nej preto, ze su to Romovia, ale preto, ze socialna politika a kontext nasej krajiny im vystavala taku cestu, ze je pre nich najjednoduchsie takou cestou ist? A uprimne - keby vam cely zivot vtlkali do hlavy ze ste spodina spolocnosti, stanete sa spodinou spolocnosti.
A vsetci co si hovorite ja nie som rasista len nemam rad romov tak aj to je rasizmus! Lebo nerasizmus nie je o tom uprednostnovat ich, ale je o tom, nediferencovat ich preto, lebo su romovia! Nehovorim, ze clovek, ktory nie je rasista, nemoze neznasat urciteho roma. Ale nemoze ho neznasat apriori lebo je rom. Moze ho neznasat len preto, lebo je to clovek, ktoreho nema rad a bodka.)
A uz nemam k tomu viac co povedat. Je mi luto ak som vas tymto prispevkom nepotesila alebo ak som sa nevyjadrila spravne. Ale tiez som len clovek a kazdy jeden den s touto pliagou bojujem:)
Pia.
Prihlásiť na odber:
Komentáre (Atom)