Chodenie do kostola

Každý ho má. Niektorí doslovne a iní, ako ja, tak hypoteticky.
Neviem prečo chodia do kostola ostatní a ani to nemôžem vedieť, lebo netuším čo sa im odohráva v hlave keď tam sú. Ale asi ich to utvrdzuje vo viere, pomáha im stetnúť sa s ľuďmi rovnakých názorov a rovnakej viery, aby potom vedeli ľahšie čeliť okolitému svetu a jeho zložitostiam. Malo by reprezentovať stretnutie s niekým, koho nevidia, len cítia, a kto im dáva pocítiť, že sú jedineční, dobre chránení a milovaní po každú sekundu svojho života.
Ja do Kostola nechodím, ale chodím do kostola. Vždy keď sa vraciam na Slovensko, je to pre mňa ako nedeľná omša, alebo aspoň spĺňa všetky atribúty - stretnem sa s ľuďmi, ktorí majú podobné presvedčenie, tieto stretnutia ma posilňujú, dávajú mi nádej, pocit, že som milovaná, dobre chránená.... a jedinečná.
Ale ani tá nedeľná omša netrvá 7 dní v týždni 24 hodín. A za ňou nasleduje realita, ktorá si vyžaduje od človeka neoblomné presvedčenie, že ju dokáže skrotiť (aj keď to nedokáže).

Ak je tento článok priveľmi náboženský (nemá takým byť), tak je to najmä preto, lebo práve viera (nie v Boha, ale v lepšiu budúcnosť) ma doviedla do tej reality, v ktorej žijem, a v ktorej potrebujem, aspoň z času na čas, zájsť do môjho malého, päťmiliónového kostola...