Tak nadišiel čas na historku zo života. Je asi jedna hodina v noci. Lokalizácia (..teraz vám dám šancu hádať. Mám záľubu v tom tráviť svoj čas na opustených miestach, zväčša na takých, kde sa prestupuje z jedného dopravného prostriedku do druhého. Tak? Nejaký nápad?) - áno, letisko! Tentokrát, a prvýkrát, sama.
Fajn, Barcelonské letisko plné pofidérnych ľudí. Najmä osoby, ktoré trpia samomluvou, nevedia odtrhnúť zrak alebo tí, čo si na vozíky pre batožinu ukladajú rozličné igelitky plné čohosi. Moji noví kamaráti! Aj keď tí ma skôr vidia ako sokyňu, ktorá si zaberá fajné miesto za nejakým kioskom. Rozložená na zimnom kabáte, s baťohom pod hlavou ako správnmy bohém, píšem tento článok, ktorý, ak toto všetko prežijem, sa dostane až k vám.
Nehľadiac na to, že cestou sem sa ma snažil ošklbať taxikár, a že môj sused v autobuse na mňa uprene vyvíjal očný kontakt pri každom náznaku pohybu.... sa dá povedať, že táto cesta je zatiaľ viac-menej (asi to menej) príjemná. Ťuk-ťuk. O drevo.
Tu je vážne zima. A celé je to nanič. Nechcem aby mi nejakí unudení pasažieri
ohrozovali telesnú integritu...
Hlásim sa opäť, päť hodín ráno, letisko. Môžem oprávnene povedať, že je to "the same shit". Pár častí môjho tela (napríklad celkom nepochopiteľne pravá ruka), napuchli, očerveneli a vyzerajú ako po poštípaní veľmi čudným komárom. Bezdomovci ešte stále okupujú, smrdia. A čuduj sa svete, môj kamarát za rohom už asi štyri hodiny bez prestávky rozpráva. Dúfam, že s niekým.
Inak je to sranda, lebo ak vám treba cikať. tak si musíte zbaliť celú tu pakáž, odniesť si ju na záchod a následne späť. Cítim sa ako slimák. Tiež si nosím domček so sebou a po tejto noci budem rovnako odporná (zabudla som si hrebeň).
Vďaka Bohu, že sa posúva čas (high five!). Inak mám úplne červené oči. Nejao celá očervenievam. Snáď mi nič neodumrie. Už len pár hodín!
Bože, ak toto prežijem bez ujmy, budem ti nesmierne vďačná. Je takmer osem hodín a už len čakám kedy dôjde u mňa k takej spánkovej deprivácii, ako u toho uja čo pri lete balónom dostal z toho halucinácie a chcel z neho vyskočiť.
Pomaly sa trúsia ľudia a o 40 minút sa nalodíme do lietadla. Predpokladaný priebeh letu: spať ako zabitá.
Dúfam, že mi pripadne nejaké miestečko, kde budem môcť zložiť tú svoju nešťastnú gebuľku.
Ohó, poletím so samými Maďarmi, tak dúfam, že všetko prejde Ok.
Valkovičová! Čo to robíš? Prestaň sa sústrediť na rasovú neznášanlivosť a radšej šetri rezervy! A choď na záchod, lebo ako ťa poznám...
Už sedím v lietadle. Samozrejme, že nespím, ale čumím z okna na Alpy alebo Pyreneje alebo akékoľvek iné pohorie, ktoré sa teoreticky rozprestiera medzi Barcelonou a Budapešťou/ťom. Je to krásne, ale aj tak bez okuliarov nič nevidím. Vedľa mňa sedí španielska dvojica čo sa stále len mojká. Toľko spravodajstvo zo vzduchu.
Inak, je to celkom zaujimávé ako tématicky je zladený Wizzair. Okrem vybavenia lietadla aj všetci stewardi, dokonca aj moja spolusediaca, nosia purpurovoružovú.
(Článok neprešiel žiadnou cenzúrou ani do neho nič nebolo pridané).
pondelok 29. marca 2010
nedeľa 21. marca 2010
Prajem si
Prajem si,
aby sa slnko točilo tak ako to chcem ja. A aby som mohla letieť zadarmo, najlepšie s mojimi vlastnými krídlami. Aby som bola šťastná. Aby boli šťastní ľudia, ktorých mám rada. Aby som samej sebe rozumela viac a viac, a nie menej a menej. Aby ma tak nezaujímalo utrpenie ľudí a veci, ktoré nemôžem zmeniť. Aby som ten pocit šťastia zo zajtrajšku mala aj z dnešku. Aby som sa radšej rozhnevala ako rozplakala, aby bolo pre mna všade pripravené instantné objatie na počkanie. Aby mi niekto povedal, aká som a aká nie. Aby mi prestalo záležať na tom, či ma majú ľudia radi. Aby mi prestalo záležať na tom, aby som ostatných neranila. Aby mi prestalo záležať na tom, aby si boli ľudia rovní. Aby som bola bezcitnejšia, ľahostajnejšia, odolnejšia, aby som ľahko znenávidela ľudí, aby pre mňa bolo ľahké hovoriť Nie.
Prajem si, aby som toľko nemyslela. Aby som veciam nedávala milióny otáčok predtým než ich spracujem. Aby som sa jedným slovom nezaoberala roky. Aby som bola sebavedomejšia, namyslenejšia, aby som nezvažovala obidve strany, aby som sa neľutovala, aby som niekedy nerozmýšľala, aby som občas len klipkala očami a tvárila sa hlúpo.
....občas sa mi sníva, že si to Prajem. Ale viem, že iná nebudem, a že som rada, že mi na veciach ZÁLEŽÍ....
aby sa slnko točilo tak ako to chcem ja. A aby som mohla letieť zadarmo, najlepšie s mojimi vlastnými krídlami. Aby som bola šťastná. Aby boli šťastní ľudia, ktorých mám rada. Aby som samej sebe rozumela viac a viac, a nie menej a menej. Aby ma tak nezaujímalo utrpenie ľudí a veci, ktoré nemôžem zmeniť. Aby som ten pocit šťastia zo zajtrajšku mala aj z dnešku. Aby som sa radšej rozhnevala ako rozplakala, aby bolo pre mna všade pripravené instantné objatie na počkanie. Aby mi niekto povedal, aká som a aká nie. Aby mi prestalo záležať na tom, či ma majú ľudia radi. Aby mi prestalo záležať na tom, aby som ostatných neranila. Aby mi prestalo záležať na tom, aby si boli ľudia rovní. Aby som bola bezcitnejšia, ľahostajnejšia, odolnejšia, aby som ľahko znenávidela ľudí, aby pre mňa bolo ľahké hovoriť Nie.
Prajem si, aby som toľko nemyslela. Aby som veciam nedávala milióny otáčok predtým než ich spracujem. Aby som sa jedným slovom nezaoberala roky. Aby som bola sebavedomejšia, namyslenejšia, aby som nezvažovala obidve strany, aby som sa neľutovala, aby som niekedy nerozmýšľala, aby som občas len klipkala očami a tvárila sa hlúpo.
....občas sa mi sníva, že si to Prajem. Ale viem, že iná nebudem, a že som rada, že mi na veciach ZÁLEŽÍ....
Marwan
Rada by som vám predstavila Marwana. Je to môj najnovší objav na hudobnej scéne, nie je to však ani rocková hviezda, ani skladateľ vážnej hudby.
Tí z vás, ktorí hovoria po španielsky, porozumejú, čo znamená, ak je niekto Cantautor. Pre tých ostatných - cantautorom sa nazýva osoba, ktorá si sama skladá piesne a následne si ich aj sama odspieva. To je Marwan. Bez väčšej pomoci ostatných hudobníkov alebo ozvučovania, vytvára kvalitnú hudbu, ktorá má hlavu, pätu a zanecháva príjemný pocit na duši.
Napoly palestínec a napoly španiel komponuje tóny originálnym spôsobom a neopakuje melódie, spieva o veciach, pri ktorých máte pocit, že ste ich určite niekedy prežili. Cez metafory, ktoré text neťažia, ale skôr odľahčujú, dokáže preniesť dojmy a pocity priamo do ľudského srdca, a to sa v dnešnej presýtenej hudobnej scéne cení. Každá pieseň si nesie svoju vlastnú anekdotu, históriu, sem-tam zábavnú a občas na zamyslenie, no vždy plnú ľudského tepla, chybovania a lásky.
Za povšimnutie stoja aj ostatní cantautori, ktorí spolupracujú a spolumuzikujú s Marwanom. Lucás, Luis Ramiro, postavičky, ktoré nezarábajú milióny ani nežiaria v hitparádach (hoci vo svojom žánri/druhu patria ku najznámejším a najoceňovanejším). Ich hudba je osobná a ľahko sa počúva. A robí radosť.
http://www.myspace.com/marwanmusica
http://www.myspace.com/lucasfree (napr. Amigo)
http://www.myspace.com/luisramiro (napr. Romper)
Tí z vás, ktorí hovoria po španielsky, porozumejú, čo znamená, ak je niekto Cantautor. Pre tých ostatných - cantautorom sa nazýva osoba, ktorá si sama skladá piesne a následne si ich aj sama odspieva. To je Marwan. Bez väčšej pomoci ostatných hudobníkov alebo ozvučovania, vytvára kvalitnú hudbu, ktorá má hlavu, pätu a zanecháva príjemný pocit na duši.
Napoly palestínec a napoly španiel komponuje tóny originálnym spôsobom a neopakuje melódie, spieva o veciach, pri ktorých máte pocit, že ste ich určite niekedy prežili. Cez metafory, ktoré text neťažia, ale skôr odľahčujú, dokáže preniesť dojmy a pocity priamo do ľudského srdca, a to sa v dnešnej presýtenej hudobnej scéne cení. Každá pieseň si nesie svoju vlastnú anekdotu, históriu, sem-tam zábavnú a občas na zamyslenie, no vždy plnú ľudského tepla, chybovania a lásky.
Za povšimnutie stoja aj ostatní cantautori, ktorí spolupracujú a spolumuzikujú s Marwanom. Lucás, Luis Ramiro, postavičky, ktoré nezarábajú milióny ani nežiaria v hitparádach (hoci vo svojom žánri/druhu patria ku najznámejším a najoceňovanejším). Ich hudba je osobná a ľahko sa počúva. A robí radosť.
http://www.myspace.com/marwanmusica
http://www.myspace.com/lucasfree (napr. Amigo)
http://www.myspace.com/luisramiro (napr. Romper)
piatok 19. marca 2010
Moja esej zo začiatku roku 2009
Téma: Násilie a nacionalizmus vo futbale
Pamätám sa ešte, keď bol šport zábavou. Radosťou z pohybu, z tímovej hry, z víťazstva. Každú sobotu sme brávali loptu a hrávali sme sa. Futbal, basketbal alebo len obyčajná vybíjaná, o počet bodov nikdy nešlo. Ja, moji kamaráti a kamarátky, súrodenci, deti zo sídliska a naša stará, spoly vyfučaná, no milovaná lopta.
Po rokoch sme sa rozutekali po svete, no jeden z nás sa ešte stále venuje futbalu. Venuje. Nosí okolo krku slovanistický šál a tvrdí, že Trnavčania sú vidláci. Spočiatku sme sa jeho výrokom smiali a dúfali sme, že je to len spôsob, ako chce zapôsobiť. Holú hlavu sme brali ako praktický účes a tetovanie s nápisom Ultras ako módny výstrelok. Až pokým sme sa nestali nepriateľmi aj my, Rómovia z našej štvrte, ľudia, ktorí s ním jednoducho nesúhlasili, aj ja a moje nálepky STOP RASIZMU na zošite. Názor sa stal rozkolom a v soboty už nikto z nás futbal nehráva. Aspoň nie taký futbal, aký ľudí spája.
Keď sa v starovekom Grécku narodili prvé Olympijské hry, vznikla aj myšlienka, ktorú dodnes stojí za to rozvíjať. Zrodila sa idea zdravého súťaženia pre dobrý pocit, pre pocit zadosťučinenia. Idea, ktorá podčiarkuje, že dôležité je zúčastniť sa, nie vyhrať. Klišé, však? Je smutné, že v súčasnosti sa všetky frázy, ktoré mali kedysi zmysel, stali len otrepanou pesničkou, ktorá je rovnako Utopistická ako naivná. A predsa ju použijem v tejto súvislosti. Ako inak by som sa mohla spýtať, ako je možné, že sa v Číne konali minulý rok Olympijské hry? Táto skutočnosť iba potvrdila fakt, že šport už nie je LEN športom. Je aj prostriedkom pre nepriame vyjadrenie postojov, názorov, emócií, hodnôt. Škoda, že to sú väčšinou názory, ktoré majú ďaleko od tých mojich.
Keď som si začala bližšie všímať svet okolo seba, častejšie som cestovala do mesta a z mesta, okrem iného sa mi zapísali do pamäte aj situácie a ľudia, ktorým je lepšie sa vyhnúť. Pud sebazáchovy má každý z nás a ja som sa aj preto snažila zostať čo najďalej od ľudí, ktorí boli podgurážení, od ľudí, ktorí nahlas v autobuse vykrikovali, od ľudí, ktorí obťažovali ostatných….a od futbalových fanúšikov. Pragmatické skúsenosti mojich kamarátov a bratov s touto skupinkou sa mi na trvalo zahniezdili v hlave a vždy, keď som videla, že pri štadióne nastupuje nezvyčajné veľká, hlučná masa cestujúcich, radšej som vystúpila a čakala na ďalší spoj. Dnes už to nerobím, no pýtam sa, prečo som to robila predtým? Mala som nejaké skutočné dôvody na to báť sa čo len cestovať s futbalovými fanúšikmi v jednom dopravnom prostriedku?
Bála som sa, že by si ma vybrali za obeť a musela by som trpieť ich urážky, prípadne útoky? Asi to tak bolo, pretože iný dôvod nevidím. Je však zaujímavé, že čosi také – navonok sa zdá – jednoduché a nevinné, ako je láska ku konkrétnemu futbalovému klubu, môže naháňať strach. Postupne však zisťujem, že futbal je tu druhoradý. Nejde o šport. Osobne nemám nijakú averziu voči športovcom. Ani voči fanúšikom športovcov. Ide skôr o to, že my, obyčajní smrteľníci cestujúci z práce, či zo školy, vnímame futbalových fanúšikov ako nebezpečnú a veľmi citlivú výbušninu. Niekedy stačí nesprávny pohyb, pohľad alebo oblečenie a veľmi ľahko sa im môžeme znepáčiť. A keď raz výbušnina vybuchne, vzniká to, čomu sa chcem v tejto eseji venovať – zbytočné násilie….
No aby som sa vyhla tomu, čo rozhodne nechcem – hádzať všetkých do jedného vreca, radšej sa opýtam – Aký je to správny fanúšik? Bezmedzne a nezištne obdivuje svoj tým, fandí mu, chodí na jeho zápasy, nosí tričká s jeho logom? Neváha sa preň pobiť? Uraziť fanúšika iného týmu? Mnohokrát sa mi totiž zdá, že skutočný boj o víťazstvo neprebieha na poli, ale na tribúnach. Fanúšikovi nezáleží na formálnom víťazstve, ale skôr na tom, či je uznané aj druhou stranou. O skutočne porazenom, a o hrdinovi, ktorý vyhrá, sa často rozhoduje až po zápase. Alebo aj počas neho.
V takzvanom kotli, kedy jedinec, ukrytý v dave, chránený kolektívnom silou, maskou anonymity, bez akýchkoľvek zásad či škrupúľ, robí presne to, čo mu káže jeho animálna, primitívna časť. Čo mu káže dav. Možno by tento stav vystihla frazéma „davová psychóza”. No nebuďme zbytočne alibistickí. Pôsobením skupiny človek nestráca možnosť samostatne sa rozhodnúť. Nikto mu neprikazuje demonštrovať svoje názory na iných. Človek, ktorý sa podvolí skupinovému „siláctvu”, je často v skutočnosti osobou, ktorá by sa tak normálne nezachovala. Veď aj podľa výskumov sú tieto druhy fanúšikov ľuďmi, ktorí nie sú v bežnom živote ničím iní. Aspoň navonok. Osobne si myslím, že každý človek má nejaký komplex, ktorý ho vo vnútri trápi, aj keď to nedáva nutne najavo. Je teda možné, že aj takýto fanúšik nerieši to, či skupina vyhrala alebo prehrala, ale to, či dokáže pomyselne demonštrovať silu on sám.
Nepopieram, kolektívne presadzovať svoje názory môže byť lákavé. Ale na koľko musí byť taký fanúšik vo svojej podstate nevyspelý, aby svoj názor demonštroval fyzicky? Nepatrí ku vlastnostiam inteligentného človeka, že sa dokáže správať asertívne?
Hoci všetci vieme, že problém tu je, asi nikto z nás netuší, prečo konkrétne vznikol. Prečo práve fanúšikovia iného športu, napríklad vodného póla, nebojujú proti druhému týmu? A čo má spoločné futbal a nacionalizmus? Skúšam hľadať nejaké spoločné odtienky, ktoré by mi pomohli vytvoriť množinu, spájajúcu šport a extrémizmus. A musím sa priznať, že tomu naozaj nerozumiem.
Dúfala som, že existuje nejaký skrytý zmysel, ktorý by vysvetlil existenciu futbalového násilia. A možno aj jestvuje, no mne sa nepodarilo objaviť ho. Tak som skúšala hľadať ďalej. Všímala som si sankcie, ktoré sú za násilie na zápasoch udeľované, prevenciu. Sankcie sa trochu zvýšili, aspoň čo sa zahraničných štátov týka. V oblasti prevencie to je však podľa mňa veľmi slabé. Zatiaľ čo iné problémy, ktoré sa aspoň čiastočne týkajú ľudských práv, boli riešené aj v rámci prevencie – plagáty, letáky, zvýšená pozornosť médií,… – problém propagácie nacionalizmu a násilia na futbalových zápasoch zostáva zapadnutý prachom.
Ako obyčajne, problém sa rieši až vtedy, keď sú médiá zaskočené masovými bitkami, pochodmi, či prevozom hlučných fanúšikov do miest, kde sa koná zápas. V takýchto prípadoch je podľa mňa už neskoro. Aj malé deti učíme, že ak sa objaví problém, treba ho riešiť od jeho počiatku, riešiť dôvody jeho vzniku, podstatu. No v tomto prípade nechávame konflikt vrieť, až kým úplne nezovrie a, obrazne povedané, neobarí celú spoločnosť.
Myslím si, že máme prostriedky na to, aby sa chodenie na futbalové zápasy stalo činnosťou, ktorá sa nespája s atribútmi násilia a neznášanlivosti. Aby sme futbalových fanúšikov mohli bez problémov vnímať ako milovníkov istého druhu športu. A aby sme k nim nemuseli spájať aj obavu o vlastné bezpečie. Máme možnosť obmedziť pitie alkoholu na zápasoch, ktorý je často spúšťačom útokov. Takisto zabrániť užívaniu drog, ktoré tvoria problém predovšetkým v krajinách západného sveta, kde niekoľko fanúšikov kvôli tomu zomrelo. Ďalej je dôležitý prístup štátu.
Ak sa jednoznačne postaví proti nešportovému správaniu sa, nebude možné zákony obísť. Aj ten najrozhorčenejší fanúšik si dvakrát rozmyslí, či sa bude správať útočne, keď vie, že na štadióne sa na neho dozerá a bez akýchkoľvek okolkov bude musieť prebrať za svoje správanie zodpovednosť. A nakoniec, podľa môjho názoru je za všetkým týmto správaním sa aj…hrdinstvo. Prinajmenšom túžba vyznieť hrdinsky, chlapsky ( v prípade fanúšičiek v prenesenom význame), jednoducho tak, že „sme im dali na frak”. No ak nebude nikto z nás udržiavať tento dojem, dúfam a verím, že aj tento čiastkový dôvod stratí opodstatnenie. A že zbytočné potýčky úplne zaniknú.
A napokon, téma konfliktov na futbalovom poli sa nezaobíde bez toho, aby som spomenula odveké škrípanie medzi Slovanom Bratislava a Spartakom Trnava. Tu násilie prerástlo aj medzi hráčov, aj medzi fanúšikov. Zaujímalo ma, čo mohlo spôsobiť taký dlhosiahly konflikt, ktorý často končí bitkou. Spýtala som sa preto jedného môjho známeho, ktorý patrí medzi fanúšikov Slovanu. Bolo zvláštne, že odpoveď nepoznal. A možno odpoveď ani neexistuje. Opäť zaúradovala ľudská súťaživosť a túžba po reputácii v negatívnom slova zmysle.
Veď Bratislava a Trnava sú dve krásne, historické mestá, ktoré majú k sebe blízko aj vzdialenosťou, aj historickým vývojom. Delí ich od seba hlúpa a hlavne nezmyselná snaha zvíťaziť. Delia ich farby. Belasá, červená a čierna. Delí ich názov Bílí andělé, meno klubu Trnavských fanúšikov. A pritom nejde o problém farieb ani názvov. Alebo futbalistov, či športu. Dokonca ani pravidlá správania sa na štadióne nie sú chybné. Sme to my, ľudia, skrátka spoločnosť, ktorá nevie vyjadriť nesúhlas bez toho, aby sa bála, že krehká výbušnina buchne. Bojíme sa povedať hlasné nie a konečne sankcionovať násilníkov. A to nielen formálne, ale predovšetkým morálne. Verejným odsúdením.
Myslíte, že záleží na tom, či práve ten „náš”, či „váš” futbalový tým vyhrá? Ja si myslím, že na tom vôbec nezáleží. Ak vyhrá ten „náš”, musíme si to potvrdiť – stručne, ručne. Ak vyhrá „váš”, musíme sa predsa pomstiť. A ak je nebodaj nerozhodne, nemôžeme predsa nechať náš tým zahanbený. Aspoň takto podľa mňa môže rozmýšľať futbalový fanúšik. Delenie na naše a vaše je síce jednoduché, no podľa mňa tak trochu hlúpe. Zvláštnou výnimkou je aj futbalista menom Halenár. Narodil sa v Trnave a momentálne hrá v klube Slovan. Tak čí je teda?
Nesprávna otázka. Všetci predsa hráme futbal, rovnako sa snažíme vyhrať. Chceme, aby úroveň futbalu stúpala. A nie len v Bratislave, či v Trnave. A toto je práve myšlienka, ktorú by sme mali nosiť v hlave na mieste, kde niektorí futbaloví fanúšikovia nosia myšlienky na útoky, násilie, bitky…..
Myšlienka, že všetci sme predsa NAŠI.
Pamätám sa ešte, keď bol šport zábavou. Radosťou z pohybu, z tímovej hry, z víťazstva. Každú sobotu sme brávali loptu a hrávali sme sa. Futbal, basketbal alebo len obyčajná vybíjaná, o počet bodov nikdy nešlo. Ja, moji kamaráti a kamarátky, súrodenci, deti zo sídliska a naša stará, spoly vyfučaná, no milovaná lopta.
Po rokoch sme sa rozutekali po svete, no jeden z nás sa ešte stále venuje futbalu. Venuje. Nosí okolo krku slovanistický šál a tvrdí, že Trnavčania sú vidláci. Spočiatku sme sa jeho výrokom smiali a dúfali sme, že je to len spôsob, ako chce zapôsobiť. Holú hlavu sme brali ako praktický účes a tetovanie s nápisom Ultras ako módny výstrelok. Až pokým sme sa nestali nepriateľmi aj my, Rómovia z našej štvrte, ľudia, ktorí s ním jednoducho nesúhlasili, aj ja a moje nálepky STOP RASIZMU na zošite. Názor sa stal rozkolom a v soboty už nikto z nás futbal nehráva. Aspoň nie taký futbal, aký ľudí spája.
Keď sa v starovekom Grécku narodili prvé Olympijské hry, vznikla aj myšlienka, ktorú dodnes stojí za to rozvíjať. Zrodila sa idea zdravého súťaženia pre dobrý pocit, pre pocit zadosťučinenia. Idea, ktorá podčiarkuje, že dôležité je zúčastniť sa, nie vyhrať. Klišé, však? Je smutné, že v súčasnosti sa všetky frázy, ktoré mali kedysi zmysel, stali len otrepanou pesničkou, ktorá je rovnako Utopistická ako naivná. A predsa ju použijem v tejto súvislosti. Ako inak by som sa mohla spýtať, ako je možné, že sa v Číne konali minulý rok Olympijské hry? Táto skutočnosť iba potvrdila fakt, že šport už nie je LEN športom. Je aj prostriedkom pre nepriame vyjadrenie postojov, názorov, emócií, hodnôt. Škoda, že to sú väčšinou názory, ktoré majú ďaleko od tých mojich.
Keď som si začala bližšie všímať svet okolo seba, častejšie som cestovala do mesta a z mesta, okrem iného sa mi zapísali do pamäte aj situácie a ľudia, ktorým je lepšie sa vyhnúť. Pud sebazáchovy má každý z nás a ja som sa aj preto snažila zostať čo najďalej od ľudí, ktorí boli podgurážení, od ľudí, ktorí nahlas v autobuse vykrikovali, od ľudí, ktorí obťažovali ostatných….a od futbalových fanúšikov. Pragmatické skúsenosti mojich kamarátov a bratov s touto skupinkou sa mi na trvalo zahniezdili v hlave a vždy, keď som videla, že pri štadióne nastupuje nezvyčajné veľká, hlučná masa cestujúcich, radšej som vystúpila a čakala na ďalší spoj. Dnes už to nerobím, no pýtam sa, prečo som to robila predtým? Mala som nejaké skutočné dôvody na to báť sa čo len cestovať s futbalovými fanúšikmi v jednom dopravnom prostriedku?
Bála som sa, že by si ma vybrali za obeť a musela by som trpieť ich urážky, prípadne útoky? Asi to tak bolo, pretože iný dôvod nevidím. Je však zaujímavé, že čosi také – navonok sa zdá – jednoduché a nevinné, ako je láska ku konkrétnemu futbalovému klubu, môže naháňať strach. Postupne však zisťujem, že futbal je tu druhoradý. Nejde o šport. Osobne nemám nijakú averziu voči športovcom. Ani voči fanúšikom športovcov. Ide skôr o to, že my, obyčajní smrteľníci cestujúci z práce, či zo školy, vnímame futbalových fanúšikov ako nebezpečnú a veľmi citlivú výbušninu. Niekedy stačí nesprávny pohyb, pohľad alebo oblečenie a veľmi ľahko sa im môžeme znepáčiť. A keď raz výbušnina vybuchne, vzniká to, čomu sa chcem v tejto eseji venovať – zbytočné násilie….
No aby som sa vyhla tomu, čo rozhodne nechcem – hádzať všetkých do jedného vreca, radšej sa opýtam – Aký je to správny fanúšik? Bezmedzne a nezištne obdivuje svoj tým, fandí mu, chodí na jeho zápasy, nosí tričká s jeho logom? Neváha sa preň pobiť? Uraziť fanúšika iného týmu? Mnohokrát sa mi totiž zdá, že skutočný boj o víťazstvo neprebieha na poli, ale na tribúnach. Fanúšikovi nezáleží na formálnom víťazstve, ale skôr na tom, či je uznané aj druhou stranou. O skutočne porazenom, a o hrdinovi, ktorý vyhrá, sa často rozhoduje až po zápase. Alebo aj počas neho.
V takzvanom kotli, kedy jedinec, ukrytý v dave, chránený kolektívnom silou, maskou anonymity, bez akýchkoľvek zásad či škrupúľ, robí presne to, čo mu káže jeho animálna, primitívna časť. Čo mu káže dav. Možno by tento stav vystihla frazéma „davová psychóza”. No nebuďme zbytočne alibistickí. Pôsobením skupiny človek nestráca možnosť samostatne sa rozhodnúť. Nikto mu neprikazuje demonštrovať svoje názory na iných. Človek, ktorý sa podvolí skupinovému „siláctvu”, je často v skutočnosti osobou, ktorá by sa tak normálne nezachovala. Veď aj podľa výskumov sú tieto druhy fanúšikov ľuďmi, ktorí nie sú v bežnom živote ničím iní. Aspoň navonok. Osobne si myslím, že každý človek má nejaký komplex, ktorý ho vo vnútri trápi, aj keď to nedáva nutne najavo. Je teda možné, že aj takýto fanúšik nerieši to, či skupina vyhrala alebo prehrala, ale to, či dokáže pomyselne demonštrovať silu on sám.
Nepopieram, kolektívne presadzovať svoje názory môže byť lákavé. Ale na koľko musí byť taký fanúšik vo svojej podstate nevyspelý, aby svoj názor demonštroval fyzicky? Nepatrí ku vlastnostiam inteligentného človeka, že sa dokáže správať asertívne?
Hoci všetci vieme, že problém tu je, asi nikto z nás netuší, prečo konkrétne vznikol. Prečo práve fanúšikovia iného športu, napríklad vodného póla, nebojujú proti druhému týmu? A čo má spoločné futbal a nacionalizmus? Skúšam hľadať nejaké spoločné odtienky, ktoré by mi pomohli vytvoriť množinu, spájajúcu šport a extrémizmus. A musím sa priznať, že tomu naozaj nerozumiem.
Dúfala som, že existuje nejaký skrytý zmysel, ktorý by vysvetlil existenciu futbalového násilia. A možno aj jestvuje, no mne sa nepodarilo objaviť ho. Tak som skúšala hľadať ďalej. Všímala som si sankcie, ktoré sú za násilie na zápasoch udeľované, prevenciu. Sankcie sa trochu zvýšili, aspoň čo sa zahraničných štátov týka. V oblasti prevencie to je však podľa mňa veľmi slabé. Zatiaľ čo iné problémy, ktoré sa aspoň čiastočne týkajú ľudských práv, boli riešené aj v rámci prevencie – plagáty, letáky, zvýšená pozornosť médií,… – problém propagácie nacionalizmu a násilia na futbalových zápasoch zostáva zapadnutý prachom.
Ako obyčajne, problém sa rieši až vtedy, keď sú médiá zaskočené masovými bitkami, pochodmi, či prevozom hlučných fanúšikov do miest, kde sa koná zápas. V takýchto prípadoch je podľa mňa už neskoro. Aj malé deti učíme, že ak sa objaví problém, treba ho riešiť od jeho počiatku, riešiť dôvody jeho vzniku, podstatu. No v tomto prípade nechávame konflikt vrieť, až kým úplne nezovrie a, obrazne povedané, neobarí celú spoločnosť.
Myslím si, že máme prostriedky na to, aby sa chodenie na futbalové zápasy stalo činnosťou, ktorá sa nespája s atribútmi násilia a neznášanlivosti. Aby sme futbalových fanúšikov mohli bez problémov vnímať ako milovníkov istého druhu športu. A aby sme k nim nemuseli spájať aj obavu o vlastné bezpečie. Máme možnosť obmedziť pitie alkoholu na zápasoch, ktorý je často spúšťačom útokov. Takisto zabrániť užívaniu drog, ktoré tvoria problém predovšetkým v krajinách západného sveta, kde niekoľko fanúšikov kvôli tomu zomrelo. Ďalej je dôležitý prístup štátu.
Ak sa jednoznačne postaví proti nešportovému správaniu sa, nebude možné zákony obísť. Aj ten najrozhorčenejší fanúšik si dvakrát rozmyslí, či sa bude správať útočne, keď vie, že na štadióne sa na neho dozerá a bez akýchkoľvek okolkov bude musieť prebrať za svoje správanie zodpovednosť. A nakoniec, podľa môjho názoru je za všetkým týmto správaním sa aj…hrdinstvo. Prinajmenšom túžba vyznieť hrdinsky, chlapsky ( v prípade fanúšičiek v prenesenom význame), jednoducho tak, že „sme im dali na frak”. No ak nebude nikto z nás udržiavať tento dojem, dúfam a verím, že aj tento čiastkový dôvod stratí opodstatnenie. A že zbytočné potýčky úplne zaniknú.
A napokon, téma konfliktov na futbalovom poli sa nezaobíde bez toho, aby som spomenula odveké škrípanie medzi Slovanom Bratislava a Spartakom Trnava. Tu násilie prerástlo aj medzi hráčov, aj medzi fanúšikov. Zaujímalo ma, čo mohlo spôsobiť taký dlhosiahly konflikt, ktorý často končí bitkou. Spýtala som sa preto jedného môjho známeho, ktorý patrí medzi fanúšikov Slovanu. Bolo zvláštne, že odpoveď nepoznal. A možno odpoveď ani neexistuje. Opäť zaúradovala ľudská súťaživosť a túžba po reputácii v negatívnom slova zmysle.
Veď Bratislava a Trnava sú dve krásne, historické mestá, ktoré majú k sebe blízko aj vzdialenosťou, aj historickým vývojom. Delí ich od seba hlúpa a hlavne nezmyselná snaha zvíťaziť. Delia ich farby. Belasá, červená a čierna. Delí ich názov Bílí andělé, meno klubu Trnavských fanúšikov. A pritom nejde o problém farieb ani názvov. Alebo futbalistov, či športu. Dokonca ani pravidlá správania sa na štadióne nie sú chybné. Sme to my, ľudia, skrátka spoločnosť, ktorá nevie vyjadriť nesúhlas bez toho, aby sa bála, že krehká výbušnina buchne. Bojíme sa povedať hlasné nie a konečne sankcionovať násilníkov. A to nielen formálne, ale predovšetkým morálne. Verejným odsúdením.
Myslíte, že záleží na tom, či práve ten „náš”, či „váš” futbalový tým vyhrá? Ja si myslím, že na tom vôbec nezáleží. Ak vyhrá ten „náš”, musíme si to potvrdiť – stručne, ručne. Ak vyhrá „váš”, musíme sa predsa pomstiť. A ak je nebodaj nerozhodne, nemôžeme predsa nechať náš tým zahanbený. Aspoň takto podľa mňa môže rozmýšľať futbalový fanúšik. Delenie na naše a vaše je síce jednoduché, no podľa mňa tak trochu hlúpe. Zvláštnou výnimkou je aj futbalista menom Halenár. Narodil sa v Trnave a momentálne hrá v klube Slovan. Tak čí je teda?
Nesprávna otázka. Všetci predsa hráme futbal, rovnako sa snažíme vyhrať. Chceme, aby úroveň futbalu stúpala. A nie len v Bratislave, či v Trnave. A toto je práve myšlienka, ktorú by sme mali nosiť v hlave na mieste, kde niektorí futbaloví fanúšikovia nosia myšlienky na útoky, násilie, bitky…..
Myšlienka, že všetci sme predsa NAŠI.
utorok 2. marca 2010
Stvrtkova scena
Stvrtok.
Zdalo sa jej, ze vykrocila spravnou nohou. Prva kvapka potu jej stekala celom a vytrvalo si hladala svoju cesticku. Tak ako aj ona. Chodnik trochu skripal, kamienky sa presuvali hore dolu pod jej nohami, vytvarali prijemny zvuk pohybu.
Cesta domov bola vzdy lahsia ako cesta spat. Ocami ich hladala v dave ludi, zname tvaricky, mali tam stat s usmevmi, kyticami kvetov, kde vsak su? Aha. Ziadna kytica ani usmev, suche podanie batoziny, kamienky este stale skripu, tentokrat vsak v synchronii s dalsim parom topanok. Podanie ruk sa konalo, objatie nie. Slecne C to vsak nevadi, odvykla si cudziemu dotyku, akykolvek pokus o bozk by vyznel neprirodzene. Teraz vsak sedia v aute, nalozeni aj s kuframi, on vpredu ona vzadu, ako taxikar a zakaznicka. To, ze ich spaja pokrvne puto a sedemnast rokov rodicovstvo-dcerovstva, jej pripada ako fraska, ci generalka pre skutocny vztah. Mal by zacat teraz, no akosi sa nekona, predstavenie odvolali kvoli nedostatku hercov. Hrozne prsi.... prchky pokus o nadviazanie konverzacie, on prikyvuje, ona zmoli stary kabat, co este vonia cudzinou (alebo pachne?), opat sa medzi nimi ako plachta rozhodi Ticho. Slecna C sleduje ako sa za oknom predbiehaju domy, ulice, kandelabre, ludia so psami, aj psy s ludmi, aj bez ludi, oblaky, a ine ludske a neludske reality, ktore zahrnal jej stary svet. Akoby mesto cakalo, kym sa vrati, udrzalo si staru tvar ako pri nadychu, a teraz moze spokojne vydychnut, ked uz je slecna doma. Lenze ona sa ako doma neciti. Cudzi clovek, udajne pan F, pokrvny pribuzny slecny C, ticho zahmka, elegantnym oblukom zaparkuje staru fiatku a s nedbalym pokynom naznaci, ze uz je cas a vystupuje sa. Slecne C to netreba hovorit, svoje rodisko spozna aj sama, aj ked za posledny rok nevenovala ani jednu myslienku, ani jeden pocit tomuto miestu, ktore skutocne, ale naozaj pachne domovinou.
Z radia hra Edith Piaf, taka velkolepa hudba nepasuje k vsednemu miestu ako je rodisko slecny C. Stary obrus ma na sebe este stale skvrnu od kavy z dna, ked odchadzala. Kvety v kvetinacoch su o niekolko centimetrov dlhsie, zaclony nevyrastli, ale zozltli, maly brat slecny C vyrastol, nezozltol, ale naopak, zozelenel, ked ju uvidel vo dverach. Opat ten trapny ritual s podanim ruk, ona vsak moze len prevratit oci a ist si tie ruky umyt, buracajuca Edith Piaf v nej prebudza velkolepeho rebela. Ked vsak hudba dohra, ocita sa v tichej bubline. Ona, stol, skvrna od kavy, nevybaleny kufor plny vone, ktory sa obava otvorit. Je to ako vypustit dzina. Avsak tento jej ziadne zelanie nesplni.
Napusti si plny pohar vody, zopar kvapiek sa jej strati na ruke, kvapnu do odtoku a utecu nevedno kam. Na mikrosekundu si praje byt vodou, byt tak tvarna, tak poddajna, nechat sa ludmi tvarovat a uskladnovat do peknych aj nepeknych nadob, nefrflat, necitit, nelubit, nechat sa napospas niecim rukam a barovym poharom. Moze si nad sebou len povzdychnut.
Zdalo sa jej, ze vykrocila spravnou nohou. Prva kvapka potu jej stekala celom a vytrvalo si hladala svoju cesticku. Tak ako aj ona. Chodnik trochu skripal, kamienky sa presuvali hore dolu pod jej nohami, vytvarali prijemny zvuk pohybu.
Cesta domov bola vzdy lahsia ako cesta spat. Ocami ich hladala v dave ludi, zname tvaricky, mali tam stat s usmevmi, kyticami kvetov, kde vsak su? Aha. Ziadna kytica ani usmev, suche podanie batoziny, kamienky este stale skripu, tentokrat vsak v synchronii s dalsim parom topanok. Podanie ruk sa konalo, objatie nie. Slecne C to vsak nevadi, odvykla si cudziemu dotyku, akykolvek pokus o bozk by vyznel neprirodzene. Teraz vsak sedia v aute, nalozeni aj s kuframi, on vpredu ona vzadu, ako taxikar a zakaznicka. To, ze ich spaja pokrvne puto a sedemnast rokov rodicovstvo-dcerovstva, jej pripada ako fraska, ci generalka pre skutocny vztah. Mal by zacat teraz, no akosi sa nekona, predstavenie odvolali kvoli nedostatku hercov. Hrozne prsi.... prchky pokus o nadviazanie konverzacie, on prikyvuje, ona zmoli stary kabat, co este vonia cudzinou (alebo pachne?), opat sa medzi nimi ako plachta rozhodi Ticho. Slecna C sleduje ako sa za oknom predbiehaju domy, ulice, kandelabre, ludia so psami, aj psy s ludmi, aj bez ludi, oblaky, a ine ludske a neludske reality, ktore zahrnal jej stary svet. Akoby mesto cakalo, kym sa vrati, udrzalo si staru tvar ako pri nadychu, a teraz moze spokojne vydychnut, ked uz je slecna doma. Lenze ona sa ako doma neciti. Cudzi clovek, udajne pan F, pokrvny pribuzny slecny C, ticho zahmka, elegantnym oblukom zaparkuje staru fiatku a s nedbalym pokynom naznaci, ze uz je cas a vystupuje sa. Slecne C to netreba hovorit, svoje rodisko spozna aj sama, aj ked za posledny rok nevenovala ani jednu myslienku, ani jeden pocit tomuto miestu, ktore skutocne, ale naozaj pachne domovinou.
Z radia hra Edith Piaf, taka velkolepa hudba nepasuje k vsednemu miestu ako je rodisko slecny C. Stary obrus ma na sebe este stale skvrnu od kavy z dna, ked odchadzala. Kvety v kvetinacoch su o niekolko centimetrov dlhsie, zaclony nevyrastli, ale zozltli, maly brat slecny C vyrastol, nezozltol, ale naopak, zozelenel, ked ju uvidel vo dverach. Opat ten trapny ritual s podanim ruk, ona vsak moze len prevratit oci a ist si tie ruky umyt, buracajuca Edith Piaf v nej prebudza velkolepeho rebela. Ked vsak hudba dohra, ocita sa v tichej bubline. Ona, stol, skvrna od kavy, nevybaleny kufor plny vone, ktory sa obava otvorit. Je to ako vypustit dzina. Avsak tento jej ziadne zelanie nesplni.
Napusti si plny pohar vody, zopar kvapiek sa jej strati na ruke, kvapnu do odtoku a utecu nevedno kam. Na mikrosekundu si praje byt vodou, byt tak tvarna, tak poddajna, nechat sa ludmi tvarovat a uskladnovat do peknych aj nepeknych nadob, nefrflat, necitit, nelubit, nechat sa napospas niecim rukam a barovym poharom. Moze si nad sebou len povzdychnut.
pondelok 1. marca 2010
Aj najesť sa je umenie
Sobotný príjemný večer, skupinka mladých ľudí sa ide navečerať, rezervácia v pizzérii, žiaden problém.
Ha-ha.
Krátka anekdota.
Prišli sme teda do tej pizzérie. Problém sa odrazu objavil a totiž, nebol voľný stôl! Nevadí, tak si počkáme chvíľu. Postáli sme si tak desať minúť, následne nás usadili k ešte stále špinavému stolu so zvyškami jedla. Fajn. Prišli čašníci, na etapy nám vymenili stôl. Potom prišiel ujo čašník s menu, zatiaľ všetko OK. Nebola by to výnimočná história, keby sme najprv nedostali prvé tri taniere, potom ďalšie tri taniere, servítky len pre polovicu stola, potom vodu bez pohárov, potom špinavé poháre, potom prišli traja rôzni čašníci s opäť špinavými pohármi, potom nám doniesli pizzu, ktorá nebola naša, a aj to bez noža, potom nám priniesli tri vidličky, potom ďalších šesť vidličiek(a stále žiadne nože), potom konečne naše vytúžené nožíky,....
...hlavne, že sme sa najedli:)
(alias 10 dôvodov PREČO si radšej variť doma)
Ha-ha.
Krátka anekdota.
Prišli sme teda do tej pizzérie. Problém sa odrazu objavil a totiž, nebol voľný stôl! Nevadí, tak si počkáme chvíľu. Postáli sme si tak desať minúť, následne nás usadili k ešte stále špinavému stolu so zvyškami jedla. Fajn. Prišli čašníci, na etapy nám vymenili stôl. Potom prišiel ujo čašník s menu, zatiaľ všetko OK. Nebola by to výnimočná história, keby sme najprv nedostali prvé tri taniere, potom ďalšie tri taniere, servítky len pre polovicu stola, potom vodu bez pohárov, potom špinavé poháre, potom prišli traja rôzni čašníci s opäť špinavými pohármi, potom nám doniesli pizzu, ktorá nebola naša, a aj to bez noža, potom nám priniesli tri vidličky, potom ďalších šesť vidličiek(a stále žiadne nože), potom konečne naše vytúžené nožíky,....
...hlavne, že sme sa najedli:)
(alias 10 dôvodov PREČO si radšej variť doma)
Prihlásiť na odber:
Komentáre (Atom)