Stvrtkova scena

Stvrtok.
Zdalo sa jej, ze vykrocila spravnou nohou. Prva kvapka potu jej stekala celom a vytrvalo si hladala svoju cesticku. Tak ako aj ona. Chodnik trochu skripal, kamienky sa presuvali hore dolu pod jej nohami, vytvarali prijemny zvuk pohybu.
Cesta domov bola vzdy lahsia ako cesta spat. Ocami ich hladala v dave ludi, zname tvaricky, mali tam stat s usmevmi, kyticami kvetov, kde vsak su? Aha. Ziadna kytica ani usmev, suche podanie batoziny, kamienky este stale skripu, tentokrat vsak v synchronii s dalsim parom topanok. Podanie ruk sa konalo, objatie nie. Slecne C to vsak nevadi, odvykla si cudziemu dotyku, akykolvek pokus o bozk by vyznel neprirodzene. Teraz vsak sedia v aute, nalozeni aj s kuframi, on vpredu ona vzadu, ako taxikar a zakaznicka. To, ze ich spaja pokrvne puto a sedemnast rokov rodicovstvo-dcerovstva, jej pripada ako fraska, ci generalka pre skutocny vztah. Mal by zacat teraz, no akosi sa nekona, predstavenie odvolali kvoli nedostatku hercov. Hrozne prsi.... prchky pokus o nadviazanie konverzacie, on prikyvuje, ona zmoli stary kabat, co este vonia cudzinou (alebo pachne?), opat sa medzi nimi ako plachta rozhodi Ticho. Slecna C sleduje ako sa za oknom predbiehaju domy, ulice, kandelabre, ludia so psami, aj psy s ludmi, aj bez ludi, oblaky, a ine ludske a neludske reality, ktore zahrnal jej stary svet. Akoby mesto cakalo, kym sa vrati, udrzalo si staru tvar ako pri nadychu, a teraz moze spokojne vydychnut, ked uz je slecna doma. Lenze ona sa ako doma neciti. Cudzi clovek, udajne pan F, pokrvny pribuzny slecny C, ticho zahmka, elegantnym oblukom zaparkuje staru fiatku a s nedbalym pokynom naznaci, ze uz je cas a vystupuje sa. Slecne C to netreba hovorit, svoje rodisko spozna aj sama, aj ked za posledny rok nevenovala ani jednu myslienku, ani jeden pocit tomuto miestu, ktore skutocne, ale naozaj pachne domovinou.
Z radia hra Edith Piaf, taka velkolepa hudba nepasuje k vsednemu miestu ako je rodisko slecny C. Stary obrus ma na sebe este stale skvrnu od kavy z dna, ked odchadzala. Kvety v kvetinacoch su o niekolko centimetrov dlhsie, zaclony nevyrastli, ale zozltli, maly brat slecny C vyrastol, nezozltol, ale naopak, zozelenel, ked ju uvidel vo dverach. Opat ten trapny ritual s podanim ruk, ona vsak moze len prevratit oci a ist si tie ruky umyt, buracajuca Edith Piaf v nej prebudza velkolepeho rebela. Ked vsak hudba dohra, ocita sa v tichej bubline. Ona, stol, skvrna od kavy, nevybaleny kufor plny vone, ktory sa obava otvorit. Je to ako vypustit dzina. Avsak tento jej ziadne zelanie nesplni.
Napusti si plny pohar vody, zopar kvapiek sa jej strati na ruke, kvapnu do odtoku a utecu nevedno kam. Na mikrosekundu si praje byt vodou, byt tak tvarna, tak poddajna, nechat sa ludmi tvarovat a uskladnovat do peknych aj nepeknych nadob, nefrflat, necitit, nelubit, nechat sa napospas niecim rukam a barovym poharom. Moze si nad sebou len povzdychnut.