Téma: Násilie a nacionalizmus vo futbale
Pamätám sa ešte, keď bol šport zábavou. Radosťou z pohybu, z tímovej hry, z víťazstva. Každú sobotu sme brávali loptu a hrávali sme sa. Futbal, basketbal alebo len obyčajná vybíjaná, o počet bodov nikdy nešlo. Ja, moji kamaráti a kamarátky, súrodenci, deti zo sídliska a naša stará, spoly vyfučaná, no milovaná lopta.
Po rokoch sme sa rozutekali po svete, no jeden z nás sa ešte stále venuje futbalu. Venuje. Nosí okolo krku slovanistický šál a tvrdí, že Trnavčania sú vidláci. Spočiatku sme sa jeho výrokom smiali a dúfali sme, že je to len spôsob, ako chce zapôsobiť. Holú hlavu sme brali ako praktický účes a tetovanie s nápisom Ultras ako módny výstrelok. Až pokým sme sa nestali nepriateľmi aj my, Rómovia z našej štvrte, ľudia, ktorí s ním jednoducho nesúhlasili, aj ja a moje nálepky STOP RASIZMU na zošite. Názor sa stal rozkolom a v soboty už nikto z nás futbal nehráva. Aspoň nie taký futbal, aký ľudí spája.
Keď sa v starovekom Grécku narodili prvé Olympijské hry, vznikla aj myšlienka, ktorú dodnes stojí za to rozvíjať. Zrodila sa idea zdravého súťaženia pre dobrý pocit, pre pocit zadosťučinenia. Idea, ktorá podčiarkuje, že dôležité je zúčastniť sa, nie vyhrať. Klišé, však? Je smutné, že v súčasnosti sa všetky frázy, ktoré mali kedysi zmysel, stali len otrepanou pesničkou, ktorá je rovnako Utopistická ako naivná. A predsa ju použijem v tejto súvislosti. Ako inak by som sa mohla spýtať, ako je možné, že sa v Číne konali minulý rok Olympijské hry? Táto skutočnosť iba potvrdila fakt, že šport už nie je LEN športom. Je aj prostriedkom pre nepriame vyjadrenie postojov, názorov, emócií, hodnôt. Škoda, že to sú väčšinou názory, ktoré majú ďaleko od tých mojich.
Keď som si začala bližšie všímať svet okolo seba, častejšie som cestovala do mesta a z mesta, okrem iného sa mi zapísali do pamäte aj situácie a ľudia, ktorým je lepšie sa vyhnúť. Pud sebazáchovy má každý z nás a ja som sa aj preto snažila zostať čo najďalej od ľudí, ktorí boli podgurážení, od ľudí, ktorí nahlas v autobuse vykrikovali, od ľudí, ktorí obťažovali ostatných….a od futbalových fanúšikov. Pragmatické skúsenosti mojich kamarátov a bratov s touto skupinkou sa mi na trvalo zahniezdili v hlave a vždy, keď som videla, že pri štadióne nastupuje nezvyčajné veľká, hlučná masa cestujúcich, radšej som vystúpila a čakala na ďalší spoj. Dnes už to nerobím, no pýtam sa, prečo som to robila predtým? Mala som nejaké skutočné dôvody na to báť sa čo len cestovať s futbalovými fanúšikmi v jednom dopravnom prostriedku?
Bála som sa, že by si ma vybrali za obeť a musela by som trpieť ich urážky, prípadne útoky? Asi to tak bolo, pretože iný dôvod nevidím. Je však zaujímavé, že čosi také – navonok sa zdá – jednoduché a nevinné, ako je láska ku konkrétnemu futbalovému klubu, môže naháňať strach. Postupne však zisťujem, že futbal je tu druhoradý. Nejde o šport. Osobne nemám nijakú averziu voči športovcom. Ani voči fanúšikom športovcov. Ide skôr o to, že my, obyčajní smrteľníci cestujúci z práce, či zo školy, vnímame futbalových fanúšikov ako nebezpečnú a veľmi citlivú výbušninu. Niekedy stačí nesprávny pohyb, pohľad alebo oblečenie a veľmi ľahko sa im môžeme znepáčiť. A keď raz výbušnina vybuchne, vzniká to, čomu sa chcem v tejto eseji venovať – zbytočné násilie….
No aby som sa vyhla tomu, čo rozhodne nechcem – hádzať všetkých do jedného vreca, radšej sa opýtam – Aký je to správny fanúšik? Bezmedzne a nezištne obdivuje svoj tým, fandí mu, chodí na jeho zápasy, nosí tričká s jeho logom? Neváha sa preň pobiť? Uraziť fanúšika iného týmu? Mnohokrát sa mi totiž zdá, že skutočný boj o víťazstvo neprebieha na poli, ale na tribúnach. Fanúšikovi nezáleží na formálnom víťazstve, ale skôr na tom, či je uznané aj druhou stranou. O skutočne porazenom, a o hrdinovi, ktorý vyhrá, sa často rozhoduje až po zápase. Alebo aj počas neho.
V takzvanom kotli, kedy jedinec, ukrytý v dave, chránený kolektívnom silou, maskou anonymity, bez akýchkoľvek zásad či škrupúľ, robí presne to, čo mu káže jeho animálna, primitívna časť. Čo mu káže dav. Možno by tento stav vystihla frazéma „davová psychóza”. No nebuďme zbytočne alibistickí. Pôsobením skupiny človek nestráca možnosť samostatne sa rozhodnúť. Nikto mu neprikazuje demonštrovať svoje názory na iných. Človek, ktorý sa podvolí skupinovému „siláctvu”, je často v skutočnosti osobou, ktorá by sa tak normálne nezachovala. Veď aj podľa výskumov sú tieto druhy fanúšikov ľuďmi, ktorí nie sú v bežnom živote ničím iní. Aspoň navonok. Osobne si myslím, že každý človek má nejaký komplex, ktorý ho vo vnútri trápi, aj keď to nedáva nutne najavo. Je teda možné, že aj takýto fanúšik nerieši to, či skupina vyhrala alebo prehrala, ale to, či dokáže pomyselne demonštrovať silu on sám.
Nepopieram, kolektívne presadzovať svoje názory môže byť lákavé. Ale na koľko musí byť taký fanúšik vo svojej podstate nevyspelý, aby svoj názor demonštroval fyzicky? Nepatrí ku vlastnostiam inteligentného človeka, že sa dokáže správať asertívne?
Hoci všetci vieme, že problém tu je, asi nikto z nás netuší, prečo konkrétne vznikol. Prečo práve fanúšikovia iného športu, napríklad vodného póla, nebojujú proti druhému týmu? A čo má spoločné futbal a nacionalizmus? Skúšam hľadať nejaké spoločné odtienky, ktoré by mi pomohli vytvoriť množinu, spájajúcu šport a extrémizmus. A musím sa priznať, že tomu naozaj nerozumiem.
Dúfala som, že existuje nejaký skrytý zmysel, ktorý by vysvetlil existenciu futbalového násilia. A možno aj jestvuje, no mne sa nepodarilo objaviť ho. Tak som skúšala hľadať ďalej. Všímala som si sankcie, ktoré sú za násilie na zápasoch udeľované, prevenciu. Sankcie sa trochu zvýšili, aspoň čo sa zahraničných štátov týka. V oblasti prevencie to je však podľa mňa veľmi slabé. Zatiaľ čo iné problémy, ktoré sa aspoň čiastočne týkajú ľudských práv, boli riešené aj v rámci prevencie – plagáty, letáky, zvýšená pozornosť médií,… – problém propagácie nacionalizmu a násilia na futbalových zápasoch zostáva zapadnutý prachom.
Ako obyčajne, problém sa rieši až vtedy, keď sú médiá zaskočené masovými bitkami, pochodmi, či prevozom hlučných fanúšikov do miest, kde sa koná zápas. V takýchto prípadoch je podľa mňa už neskoro. Aj malé deti učíme, že ak sa objaví problém, treba ho riešiť od jeho počiatku, riešiť dôvody jeho vzniku, podstatu. No v tomto prípade nechávame konflikt vrieť, až kým úplne nezovrie a, obrazne povedané, neobarí celú spoločnosť.
Myslím si, že máme prostriedky na to, aby sa chodenie na futbalové zápasy stalo činnosťou, ktorá sa nespája s atribútmi násilia a neznášanlivosti. Aby sme futbalových fanúšikov mohli bez problémov vnímať ako milovníkov istého druhu športu. A aby sme k nim nemuseli spájať aj obavu o vlastné bezpečie. Máme možnosť obmedziť pitie alkoholu na zápasoch, ktorý je často spúšťačom útokov. Takisto zabrániť užívaniu drog, ktoré tvoria problém predovšetkým v krajinách západného sveta, kde niekoľko fanúšikov kvôli tomu zomrelo. Ďalej je dôležitý prístup štátu.
Ak sa jednoznačne postaví proti nešportovému správaniu sa, nebude možné zákony obísť. Aj ten najrozhorčenejší fanúšik si dvakrát rozmyslí, či sa bude správať útočne, keď vie, že na štadióne sa na neho dozerá a bez akýchkoľvek okolkov bude musieť prebrať za svoje správanie zodpovednosť. A nakoniec, podľa môjho názoru je za všetkým týmto správaním sa aj…hrdinstvo. Prinajmenšom túžba vyznieť hrdinsky, chlapsky ( v prípade fanúšičiek v prenesenom význame), jednoducho tak, že „sme im dali na frak”. No ak nebude nikto z nás udržiavať tento dojem, dúfam a verím, že aj tento čiastkový dôvod stratí opodstatnenie. A že zbytočné potýčky úplne zaniknú.
A napokon, téma konfliktov na futbalovom poli sa nezaobíde bez toho, aby som spomenula odveké škrípanie medzi Slovanom Bratislava a Spartakom Trnava. Tu násilie prerástlo aj medzi hráčov, aj medzi fanúšikov. Zaujímalo ma, čo mohlo spôsobiť taký dlhosiahly konflikt, ktorý často končí bitkou. Spýtala som sa preto jedného môjho známeho, ktorý patrí medzi fanúšikov Slovanu. Bolo zvláštne, že odpoveď nepoznal. A možno odpoveď ani neexistuje. Opäť zaúradovala ľudská súťaživosť a túžba po reputácii v negatívnom slova zmysle.
Veď Bratislava a Trnava sú dve krásne, historické mestá, ktoré majú k sebe blízko aj vzdialenosťou, aj historickým vývojom. Delí ich od seba hlúpa a hlavne nezmyselná snaha zvíťaziť. Delia ich farby. Belasá, červená a čierna. Delí ich názov Bílí andělé, meno klubu Trnavských fanúšikov. A pritom nejde o problém farieb ani názvov. Alebo futbalistov, či športu. Dokonca ani pravidlá správania sa na štadióne nie sú chybné. Sme to my, ľudia, skrátka spoločnosť, ktorá nevie vyjadriť nesúhlas bez toho, aby sa bála, že krehká výbušnina buchne. Bojíme sa povedať hlasné nie a konečne sankcionovať násilníkov. A to nielen formálne, ale predovšetkým morálne. Verejným odsúdením.
Myslíte, že záleží na tom, či práve ten „náš”, či „váš” futbalový tým vyhrá? Ja si myslím, že na tom vôbec nezáleží. Ak vyhrá ten „náš”, musíme si to potvrdiť – stručne, ručne. Ak vyhrá „váš”, musíme sa predsa pomstiť. A ak je nebodaj nerozhodne, nemôžeme predsa nechať náš tým zahanbený. Aspoň takto podľa mňa môže rozmýšľať futbalový fanúšik. Delenie na naše a vaše je síce jednoduché, no podľa mňa tak trochu hlúpe. Zvláštnou výnimkou je aj futbalista menom Halenár. Narodil sa v Trnave a momentálne hrá v klube Slovan. Tak čí je teda?
Nesprávna otázka. Všetci predsa hráme futbal, rovnako sa snažíme vyhrať. Chceme, aby úroveň futbalu stúpala. A nie len v Bratislave, či v Trnave. A toto je práve myšlienka, ktorú by sme mali nosiť v hlave na mieste, kde niektorí futbaloví fanúšikovia nosia myšlienky na útoky, násilie, bitky…..
Myšlienka, že všetci sme predsa NAŠI.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára