Ak žijete vo Valencii a máte chuť raz za čas zažiť niečo neobvyklé, máte možnosť. Každú nedeľu sa usporadúva (hoci slovo usporiadať sa hodí skôr na predčítavanie nového románu Michala Hvoreckého a nie na ilegálne aktivity) trh. Trh blší, trochu smradľavý, ale nepochybne uchvacujúci pre všetkých dobrodruhov, ktorí majú radi staré zaujímavé veci.
Ja som si už z trhu priniesla obraz, tašku a hojdacieho koňa, dokopy za 5 eur, a aj to len preto, lebo som sa neodvážila popýtať na nižšiu cenu. Môžete tu nájsť hotové poklady, ale pozor. Tieto nespočetné rady látok, sôch, obrazov, kníh a elektroniky netvoria len ľudia, ktorí sa chcú zbaviť starých vecí, ale aj rôzne, povedzme to takto, nebezpečné živly. Zásada číslo jedna: nikdy si neberte nič cenné, čo by vám mohli ukradnúť. Lebo oni vám to ukradnú, ani nestihnete povedať švec. Peňazí len tak akurát, a to do peňaženky, na ktorej vám nezáleží. Ruku mať stále na taške. Nebáť sa popýtať na nižšiu cenu (Koľko to stojí? 5 eur. Dám ti za to 2 eurá. Dobre). Všetko dôkladne vyčistiť po tom, čo si to priveziete domov.
Trh je očarujúce miesto, ktoré mi atmosférou pripomína marocké uličky centra Casablancy, kde som nikdy nebola, no presne tak si to predstavujem. Ľudia rozkladajú svoje majetky na špinavé látky, absolútne nevedomí toho, že ponúkajú čosi výnimočné a zberateľsky hodnotné (niekedy ich môžete pekne prekabátiť). Výber je obrovský, pri vchode môžete ochutnať raňajší croissant /neodporúčam, zo zásady nedôverujem špinavým malým obchodíkom/ a nabaliť sa za pár šupov vecami, aké ste už dlho zháňali. V prípade, že vám v poslednej dobe ukradli bicykel, nemajte obavy. Stačí prísť okolo tretej-štvrtej ráno, a pravdepodobne si ho budete môcť opäť zakúpiť.
Pre každý prípad ale nechoďte sami a pokiaľ možno nie za tmy - trh trvá až do druhej obeda a dobré úlovky sa nájdu aj okolo jedenástej.
Málokto by očakával v centre vyleštenej Valencie taký rázovitý blší trh. Predpokladám, že 80% predavačov predáva nelegálne a kradnuté veci (alebo nepochopiteľný tovar - prázdne tuby od šampónu), no od všadeprítomných policajtov pomoc nečakajte. Toto je malý ostrov, kde je ilegalita v prevahe. Vstupom vzdávate hold pravidlám tejto minirepubliky a hráte tú istú zábavnú, no niekedy špinavú hru.
streda 13. októbra 2010
streda 6. októbra 2010
Bav sa tak, aby si sa nebavil
Madre mía. To čo je za „srandu“.
Tak to si hovorím celý rok, čo som v Španielsku. Myslíte si, že Slováci sa primitívne (cháp - výlučne pod vplyvom alkoholu) zabávajú? Ha-ha. Dovoľte mi zasmiať sa.
Dobre asi je to mojou neschopnosťou pochopiť medzikultúrne rozdiely alebo som prestarnutá 18 ročná stará dievka bez zmyslu pre humor... ale veď posúdite sami.
Najväčšia sranda pre vysokoškolákov Španielov z môjho intráku je:
1. número uno – prasknúť balónik pri niekom, kto si berie tácku v školskej jedálni (asi aby mu spadla)
2. dos – hlasno trieskať vidličkou a nožíkom do pohárov, vždy keď vojde do jedálne niekto nový alebo v prípade, že daná osoba urobila predchádzajúcu noc niečo „nekalé“
3. tres - každý rok na začiatku školského roka obhadzovať nováčikov sajrajtom, múkou, vajciami, kresliť po nich pohlavné orgány, striekať na nich vodnou pištoľou (dobre to môže byť zábava :D ), rôzne ich strápňovať a zosmiešňovať (to je úplne v poriadku, keď sa bavíme o imatrikulačkách na strednej, ale nie o vysokej škole)
4. cuatro – každý štvrtok sa obliecť do nových, krásnych šiat ako na svadbu, dať si dvadsať centimetrové podpätky, zísť o poschodie nižšie do pivnice a tam sa tváriť akože ste na najväčšom fláme svojho života
5. cinco – po tom čo skončíte s pivnicou nasadnúť na autobus, ktorý vás zavezie na diskotéku, kde netancujete, podotýkam NETANCUJETE, len držíte svoj drink v ruke a balansujete na podpätkoch, potom sa párkrát odfotíte, aby to vyzeralo ako ste sa super bavili a následne to uložíte na nejakú sociálnu sieť, aby vám to mohli kamaráti komentovať a rozplývať sa, ako úžasne ste sa bavili
6. seis – opiť sa z dvoch pohárov sangríe, najlepšie ešte za dňa, rozbiť pár stolov, tanierov a pohárov a potom rozbiť niekomu, kto spí dvere o siedmej hodine ráno (a ak vám otvorí, lebo je hlúpy/hlúpa alebo neznalý/á mravov, zničiť aj vnútro izby a celé to zavŕšiť šľahačkou)
Verím tomu, že tento druh zábavy prežíva len kvôli tomu, že daní študenti boli doma držaní nakrátko a tak si doháňajú, čo za mlada nestihli (pochopiteľné). V opačnom prípade tomu nerozumiem a asi nikdy rozumieť nebudem, pretože nenachádzam nič brilantné na myšlienke „netancovať na diskotéke, aby sa mi nepovytiahli šaty, v ktorých som naprataná“ alebo „idem sa upraviť ako keby som išla na svadbu, len aby som si mohla tie nové šaty poliať svinstvom a ešte sa tak aj odfotiť, lebo je to švanda“.
Našťastie nie sú všetci rovnakí a mimo to sú celkom fajn. To len aby ste si nemysleli, že ich bohapusto kritizujem a zatracujem.
Tak to si hovorím celý rok, čo som v Španielsku. Myslíte si, že Slováci sa primitívne (cháp - výlučne pod vplyvom alkoholu) zabávajú? Ha-ha. Dovoľte mi zasmiať sa.
Dobre asi je to mojou neschopnosťou pochopiť medzikultúrne rozdiely alebo som prestarnutá 18 ročná stará dievka bez zmyslu pre humor... ale veď posúdite sami.
Najväčšia sranda pre vysokoškolákov Španielov z môjho intráku je:
1. número uno – prasknúť balónik pri niekom, kto si berie tácku v školskej jedálni (asi aby mu spadla)
2. dos – hlasno trieskať vidličkou a nožíkom do pohárov, vždy keď vojde do jedálne niekto nový alebo v prípade, že daná osoba urobila predchádzajúcu noc niečo „nekalé“
3. tres - každý rok na začiatku školského roka obhadzovať nováčikov sajrajtom, múkou, vajciami, kresliť po nich pohlavné orgány, striekať na nich vodnou pištoľou (dobre to môže byť zábava :D ), rôzne ich strápňovať a zosmiešňovať (to je úplne v poriadku, keď sa bavíme o imatrikulačkách na strednej, ale nie o vysokej škole)
4. cuatro – každý štvrtok sa obliecť do nových, krásnych šiat ako na svadbu, dať si dvadsať centimetrové podpätky, zísť o poschodie nižšie do pivnice a tam sa tváriť akože ste na najväčšom fláme svojho života
5. cinco – po tom čo skončíte s pivnicou nasadnúť na autobus, ktorý vás zavezie na diskotéku, kde netancujete, podotýkam NETANCUJETE, len držíte svoj drink v ruke a balansujete na podpätkoch, potom sa párkrát odfotíte, aby to vyzeralo ako ste sa super bavili a následne to uložíte na nejakú sociálnu sieť, aby vám to mohli kamaráti komentovať a rozplývať sa, ako úžasne ste sa bavili
6. seis – opiť sa z dvoch pohárov sangríe, najlepšie ešte za dňa, rozbiť pár stolov, tanierov a pohárov a potom rozbiť niekomu, kto spí dvere o siedmej hodine ráno (a ak vám otvorí, lebo je hlúpy/hlúpa alebo neznalý/á mravov, zničiť aj vnútro izby a celé to zavŕšiť šľahačkou)
Verím tomu, že tento druh zábavy prežíva len kvôli tomu, že daní študenti boli doma držaní nakrátko a tak si doháňajú, čo za mlada nestihli (pochopiteľné). V opačnom prípade tomu nerozumiem a asi nikdy rozumieť nebudem, pretože nenachádzam nič brilantné na myšlienke „netancovať na diskotéke, aby sa mi nepovytiahli šaty, v ktorých som naprataná“ alebo „idem sa upraviť ako keby som išla na svadbu, len aby som si mohla tie nové šaty poliať svinstvom a ešte sa tak aj odfotiť, lebo je to švanda“.
Našťastie nie sú všetci rovnakí a mimo to sú celkom fajn. To len aby ste si nemysleli, že ich bohapusto kritizujem a zatracujem.
Úvahy, ktoré vznikajú na kolene
Dennodenne sa stretávam s celou plejádou charakterov. Dnes o človeku povieme „si bezcharakterný“, no v skutočnosti to znamená, že jeho charakter je byť bezcharakterný.
Neviem či mi rozumiete. Ak nie, skúsim to vysvetliť ešte trochu inak.
Nemôžete nemať charakter. To sa skrátka nedá. Môže byť pokrivený, stabilný, tvrdý, ale nemôže byť nijaký – ibaže by ste boli bez duše (verím tomu, že v rôznych psychiatrických klinikách by vedeli rozprávať). Skrátka a dobre každý z nás je nejaký a naša rozdielnosť ma neuveriteľne fascinuje, asi ako keď dieťaťu vysypete do ruky lentilky a necháte ho, aby si jednu vybralo. V zásade v nich až taký rozdiel nie je, no predsa je každá iná. Áno, keď lentilku pridlho cmúľate, nakoniec aj tak všetky zostanú biele. No tento diskurz nemá rasistický podtón, a preto sa dohodnime, že táto skutočnosť je čisto náhodná.
Neviem či vedci už niekedy skúmali dôvod, prečo ma niektoré charaktere s prepáčením serú. A prečo ja seriem niektoré druhy ľudí. Predpokladám, že neexistuje gén, ktorý by mi zvyšoval tlak v okamihu ako stretnem typického XY(doplň debilka, trtka, imbecila). Akosi som si to vypestovala, alebo...alebo taká jednoducho som. A to je čosi čo nám nikto nemôže zobrať, aj keby sa na hlavu postavil. Vám to asi nepripadá také úžasné a čudujete sa ako môžem písať o takej hlúposti ako je fakt, že sme rozdielni (mám aj iné veci na práci), no pre mňa je to známka toho, že život je všemocný a že má milióny cestičiek. Nemôže predsa existovať jeden osud pre takú varietu ľudí, akí existujú. Nemôže byť svet zo zásady zlý ani dobrý, keď ľudia majú toľko odtieňov. To predsa nejde. Nemôžete vyfarbovať farebné obrysy bielou a čiernou farbičkou (tak dobre, môžete, ale ako by to vyzeralo?). A táto istota, že NAOZAJ nemusíte dosahovať výsledky, aké dosahujú ostatní, nemusíte byť takí krásni, múdri a ambiciózni a už vôbec sa neočakáva, že budete rovnako vtipní, zvrhlí, aktívni, vlez-do-prdelskí... nie je to oslobodzujúce? Teraz už máme pečiatku na to, že je v poriadku byť takí akí sme. Občas sme trápni a občas poľutovaniahodní, sem tam sme závistliví, mrzutí a škaredí, ale zároveň môžeme byť vnútorne čistí, dobroprajní, šialení a pokorní. A to nám nikto nezoberie – výhovorku, že máme taký charakter...
Pre všetkých, ktorí celé dni počúvajú:"Prečo sa viac neusmievaš? Prečo nie si taký onaký hentaký? Buď trochu taký alebo menej voľajaký!"
Neviem či mi rozumiete. Ak nie, skúsim to vysvetliť ešte trochu inak.
Nemôžete nemať charakter. To sa skrátka nedá. Môže byť pokrivený, stabilný, tvrdý, ale nemôže byť nijaký – ibaže by ste boli bez duše (verím tomu, že v rôznych psychiatrických klinikách by vedeli rozprávať). Skrátka a dobre každý z nás je nejaký a naša rozdielnosť ma neuveriteľne fascinuje, asi ako keď dieťaťu vysypete do ruky lentilky a necháte ho, aby si jednu vybralo. V zásade v nich až taký rozdiel nie je, no predsa je každá iná. Áno, keď lentilku pridlho cmúľate, nakoniec aj tak všetky zostanú biele. No tento diskurz nemá rasistický podtón, a preto sa dohodnime, že táto skutočnosť je čisto náhodná.
Neviem či vedci už niekedy skúmali dôvod, prečo ma niektoré charaktere s prepáčením serú. A prečo ja seriem niektoré druhy ľudí. Predpokladám, že neexistuje gén, ktorý by mi zvyšoval tlak v okamihu ako stretnem typického XY(doplň debilka, trtka, imbecila). Akosi som si to vypestovala, alebo...alebo taká jednoducho som. A to je čosi čo nám nikto nemôže zobrať, aj keby sa na hlavu postavil. Vám to asi nepripadá také úžasné a čudujete sa ako môžem písať o takej hlúposti ako je fakt, že sme rozdielni (mám aj iné veci na práci), no pre mňa je to známka toho, že život je všemocný a že má milióny cestičiek. Nemôže predsa existovať jeden osud pre takú varietu ľudí, akí existujú. Nemôže byť svet zo zásady zlý ani dobrý, keď ľudia majú toľko odtieňov. To predsa nejde. Nemôžete vyfarbovať farebné obrysy bielou a čiernou farbičkou (tak dobre, môžete, ale ako by to vyzeralo?). A táto istota, že NAOZAJ nemusíte dosahovať výsledky, aké dosahujú ostatní, nemusíte byť takí krásni, múdri a ambiciózni a už vôbec sa neočakáva, že budete rovnako vtipní, zvrhlí, aktívni, vlez-do-prdelskí... nie je to oslobodzujúce? Teraz už máme pečiatku na to, že je v poriadku byť takí akí sme. Občas sme trápni a občas poľutovaniahodní, sem tam sme závistliví, mrzutí a škaredí, ale zároveň môžeme byť vnútorne čistí, dobroprajní, šialení a pokorní. A to nám nikto nezoberie – výhovorku, že máme taký charakter...
Pre všetkých, ktorí celé dni počúvajú:"Prečo sa viac neusmievaš? Prečo nie si taký onaký hentaký? Buď trochu taký alebo menej voľajaký!"
Prihlásiť na odber:
Komentáre (Atom)