Námraza

V škole sme brali, že sú tri druhy detí. Sú deti "ľahké", ktoré sa rýchlo skamarátia, málo plačú a celkovo sú to takí malí budúci optimisti. Potom sú deti "ťažké", čiže uplakané, problémové, takí malí pesimisti. No a posledný druh detičiek sú tie "ktorým trvá dostať sa do tepla". Čiže deti, ktoré sú uzavreté voči novým ľuďom, tiché, ale vo svojej podstate bezproblémové, ak dostanú dostatok času sa adaptovať.
Asi by sa teórie o deťoch nemali aplikovať na dospelých, aj keď ja si občas pripadám, akoby som nestíhala "otepľovať sa".
Vlastne ani netuším, prečo mi to pri niektorých ľuďoch toľko trvá, a podľa čoho usudzuje moje vnútro, že je čas sa otvoriť a roztopiť.
To, že neukazujem svoje pocity, neznamená, že ich nemám.
To, že sa ti prvá nehodím okolo krku, neznamená, že nie som tá, ktorej najviac chýbaš.
To, že vám stále dookola neopakujem, že vás mám rada, neznamená, že by som za vás nevložila ruku do ohňa.
To, že sa neusmievam, neznamená, že nie som šťastná.
Možno vyzerám ako keby som bola spoly zamrznutá, ale vo vnútri žijem aj desať rôznych životov, píšem romány a spúšťam ohňostroje.
Len mi trvá dostať sa do tepla.

Toľko radosti!

Prečo žiť na intráku a prečo nie?
(Keď máte samozrejme na výber)

Môj diskurz sa bude viazať len na ten môj, neviem ako to vyzerá na ostatných intrákoch a ani to nechcem vedieť (ak je to lepšie, bude mi to ľúto a ak je to horšie, tak to bude ozaj nechutné).
Všetko má svoje pozitíva aj negatíva, svoje FUJ body a svoje včeličky. Čo je FUJ?
Šváby na záchodoch. Potkany v sprchách. Veľké hnusné osy s čudnými zadočkami a dlhými nohami. Všetky rôzne chrobáky, pavúky, komáre a iná háveď. Nerozumejte ma zle, ja nemám nič proti mierumilovným mravčekom niekde vonku na stromoch. Ale keď musíte svoje fyziologické potreby obmedzovať kvôli tomu, lebo drahej švábej rodinke sa zachcelo sa usadiť na jedinom uzamykateľnom záchode v celom intráku (to všetky šváby vedia lietať alebo len tento druh?)...tak to nie je úplne v poriadku.
Ďalej potkany. Našťastie som ešte nemala tú česť, len som ich videla z diaľky na terase. Uf. No už sa aj také stalo, že sa potkan usídlil na sprchách a záchodoch. Privolaná pomoc (ujo vrátnik) zachovala chladnú hlavu – čiže nič neurobil, len nalepil na dvere papierik, aby nikto nevstupoval. V poriadku, ale nepíš to tam menšinovým jazykom, ktorému nerozumie 80% intráku. Čo keby som si myslela, že je to výzva vstúpiť a zožral by ma tam potkan???(taká hlúpa nie som, ale verím tomu, že aj takí sa nájdu)
Ďalšia výzva: opravte žalúzie! Toto nie sú také, aké máme doma, ktoré sú z ľahučkého plastu. Toto sú dvadsať kilové tvrdé žalúzie z materiálu podobného drevu, ktoré padajú kedy sa im zachce, buď štýlom gilotína alebo na nižšie poschodia (beda tomu, kto sa tam práve slní). Pravidlo prežitia – nikdy sa nevykláňaj z okna. Už len kvôli tým žalúziám keď už pre nič iné. Veď tu neštudujeme toľko, aby nám potom hlavy odsekli naše vlastné okná.
Tretie FUJ sa vzťahuje na dvere. Neviem ako funguje celá tá dverová logika, ale predpokladám, že v bezpečných dverách by nikdy nemal nastať stav, že sa nedajú zvnútra otvoriť. Aspoň nie vo chvíli, keď máš plný močový mechúr.
Štvrté a stručné FUJ – v stenách by NEMALI byť diery a nemalo by byť vidieť o dve poschodia nižšie.
Piate FUJ – nemali by padať kachličky keď sa práve sprchuješ...alebo keď sedíš na záchode. Odhliadnuc od toho, že zomrieť úderom do hlavy práve vo chvíli keď tlačíš je asi tá najzahanbujúcejšia smrť,.....
Skrátka nemali by padať samé od seba, to fakt nie.
Šieste FUJ – v cestovinách by sa nemali objavovať kamene, v šaláte červík a celkovo, tá diskriminácia v kuchyni je hrozná. U nás totiž vyznávačom islamu varia špeciálne bezmäsité jedlo, čo je skvelé, avšak keď si ho chceš dať tiež, kuchárky ťa odpinknú tým, že predsa nie si moslim, tak čo si to dovoľuješ pýtať si špeciálne jedlo? Pozor pozor, fakt, že si vegetarián alebo žid (takú výhovorku som ešte neskúšala) ťa nezachráni. Musíš si vybrať medzi prasačou nôžkou alebo kalamármi vo vlastnej šťave. Mňam.
Posledné FUJ sú ocikané steny, spermie na záchodoch, a podobné záležitosti, ale tomu sa asi nevyhnete, ak žijete v spoločnosti rozbujarených mladých mužov (a dievčat).

Uf, tak som sa rozohnila, že tie pozitíva radšej nechám na budúce.
Zatiaľ príjemné počítaníčko.

Hádajte sa, prosím!/

Medziľudská komunikácia je kameňom. Tým základným a stavebným, na ktorom sa stavia pochopenie, názory, postoje a nové poznatky. Bez komunikácie by naši predkovia nevedeli, ktoré bobuľky sú tie nezrelé, už ako malé opice by ich zjedli, a tým pádom by sme sa z nich nezrodili my.
Komunikácia je dobrá. Je ťažké klasifikovať niečo do tej nebeskej škatuľky dobroty, no ak by tam niečo patrilo, je to práve vymieňanie si informácií, ktoré nás tak často zachraňuje od samoty, od hlúpeho počínania a od následnej smrti. Okrem toho nám dáva pocit spolupatričnosti, či už v chvíľach keď sa hrá hokej, alebo aj vo chvíľach existenciálneho spytovania sa prečo, ako a načo sakra sme na tomto svete.
Ešte kedysi sa predpokladalo (nielen podľa Chamurapiho, ale aj podľa vtedajšej logiky), že každý konflikt, ktorý na základe medziľudskej komunikácie vzniká, sa riadi podľa jednoduchého zákona. Máme tu jedného zlého a jedného chudáčika. Ten zlý je agresívny a vinný a ten druhý je morálny a vzdelaný a určite mal pravdu, chudáčik náš. A je tu ešte jeden pán, ktorý vyrieši ich problém, zlého potrestá a dobrý sa dočká satisfakcie.
Tak to bolo predtým. A verím tomu, že je ešte veľa ľudí, ktorí sa na základe tohto postupu riadia. Avšak starý model teórie konfliktu pri tejto informácii nekončí, a dodáva, že každá nezhoda je len systémovou chybou, ktorá vznikla náhode, a ktorú treba ihneď eliminovať, lebo inak naruší optimálny chod spoločnosti.
To všetko je fajn. Táto teória obstála už mnohé a svet sa pri nej ani nezrútil, ani ho neroztrhali na kúsky atómové bomby, takže.... asi na tom niečo bude.

Teraz tu však máme model nový, moderný, a veľmi veľmi neobľúbený. Nedovoľuje totiž ľuďom byť obeťami, a to my máme tak strašne radi. Hovorí o špirále. Polopatisticky povedané, konflikt si vyžaduje dvoch ľudí, ktorí sú zodpovední za svoj prídel. Účel roztržky má byť zmena. Ak vznikol konflikt, asi nevznikol len tak, lebo tí dvaja sa radi hádajú (prípadne mlátia, strieľajú, vyhadzujú do vzduchu). Vzniká preto, lebo je tu súťaživosť – o kontrolu nad materiálnymi statkami (peniaze napríklad) alebo o sociálnu odmenu (mňa majú radšej! Nie, mňa!). Nie je tu žiadny ujo, ktorý tento problém vyrieši. Máme len dva rozhnevané objekty, ktoré vedia, že ten druhý je prekážkou v dosiahnutiu pokoja, lásky, peňazí, letnej dovolenky, skrátka, niečoho na čom veľmi záleží.

Čo vyplýva z tohto všetkého? Len toľko, že hoci technológia ide dopredu, máme umelé zuby, implantované vlasy, prsia, zmenila sa kvalita vody, zeme, zmenilo sa školstvo, skrátka všetko, ľudský hnev zostáva stále rovnaký, nezmenený a naturálny. Postupom času sme však pochopili (my = spoločnosť), že aj nepríjemné situácie môžu viesť k niečomu, čo je v konečnom dôsledku "dobré". A ja si myslím, že nie nukleárne zbrane, ale práve hlboké pochopenie tejto reality, môže niečo zmeniť na tom, ako funguje náš svet. K lepšiemu.


(použitý zdroj – Modely konfliktu od pánov Torrego a Gubbins)