Medziľudská komunikácia je kameňom. Tým základným a stavebným, na ktorom sa stavia pochopenie, názory, postoje a nové poznatky. Bez komunikácie by naši predkovia nevedeli, ktoré bobuľky sú tie nezrelé, už ako malé opice by ich zjedli, a tým pádom by sme sa z nich nezrodili my.
Komunikácia je dobrá. Je ťažké klasifikovať niečo do tej nebeskej škatuľky dobroty, no ak by tam niečo patrilo, je to práve vymieňanie si informácií, ktoré nás tak často zachraňuje od samoty, od hlúpeho počínania a od následnej smrti. Okrem toho nám dáva pocit spolupatričnosti, či už v chvíľach keď sa hrá hokej, alebo aj vo chvíľach existenciálneho spytovania sa prečo, ako a načo sakra sme na tomto svete.
Ešte kedysi sa predpokladalo (nielen podľa Chamurapiho, ale aj podľa vtedajšej logiky), že každý konflikt, ktorý na základe medziľudskej komunikácie vzniká, sa riadi podľa jednoduchého zákona. Máme tu jedného zlého a jedného chudáčika. Ten zlý je agresívny a vinný a ten druhý je morálny a vzdelaný a určite mal pravdu, chudáčik náš. A je tu ešte jeden pán, ktorý vyrieši ich problém, zlého potrestá a dobrý sa dočká satisfakcie.
Tak to bolo predtým. A verím tomu, že je ešte veľa ľudí, ktorí sa na základe tohto postupu riadia. Avšak starý model teórie konfliktu pri tejto informácii nekončí, a dodáva, že každá nezhoda je len systémovou chybou, ktorá vznikla náhode, a ktorú treba ihneď eliminovať, lebo inak naruší optimálny chod spoločnosti.
To všetko je fajn. Táto teória obstála už mnohé a svet sa pri nej ani nezrútil, ani ho neroztrhali na kúsky atómové bomby, takže.... asi na tom niečo bude.
Teraz tu však máme model nový, moderný, a veľmi veľmi neobľúbený. Nedovoľuje totiž ľuďom byť obeťami, a to my máme tak strašne radi. Hovorí o špirále. Polopatisticky povedané, konflikt si vyžaduje dvoch ľudí, ktorí sú zodpovední za svoj prídel. Účel roztržky má byť zmena. Ak vznikol konflikt, asi nevznikol len tak, lebo tí dvaja sa radi hádajú (prípadne mlátia, strieľajú, vyhadzujú do vzduchu). Vzniká preto, lebo je tu súťaživosť – o kontrolu nad materiálnymi statkami (peniaze napríklad) alebo o sociálnu odmenu (mňa majú radšej! Nie, mňa!). Nie je tu žiadny ujo, ktorý tento problém vyrieši. Máme len dva rozhnevané objekty, ktoré vedia, že ten druhý je prekážkou v dosiahnutiu pokoja, lásky, peňazí, letnej dovolenky, skrátka, niečoho na čom veľmi záleží.
Čo vyplýva z tohto všetkého? Len toľko, že hoci technológia ide dopredu, máme umelé zuby, implantované vlasy, prsia, zmenila sa kvalita vody, zeme, zmenilo sa školstvo, skrátka všetko, ľudský hnev zostáva stále rovnaký, nezmenený a naturálny. Postupom času sme však pochopili (my = spoločnosť), že aj nepríjemné situácie môžu viesť k niečomu, čo je v konečnom dôsledku "dobré". A ja si myslím, že nie nukleárne zbrane, ale práve hlboké pochopenie tejto reality, môže niečo zmeniť na tom, ako funguje náš svet. K lepšiemu.
(použitý zdroj – Modely konfliktu od pánov Torrego a Gubbins)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára