Neviem prečo, ale spoznáte ich. Skôr ako zamilované ženy.
Keď je muž skutočne zaľúbený, niekomu to môže pripadať patetické a niekomu roztomilé...
mne to pripadá "nie-práve-typické", akoby city boli výhradne ženskou záležitosťou.
Z mojich doterajších skúseností, zaľúbenie robí z ľudí bláznov, nič viac, rýchlo sa vzplanie, rýchlo vyprchá a často sa krivka pocitov vráti hlboko pod pôvodnú hodnotu, do mínusu.
Ale vážne. Nepoznám žiadneho muža, ktorému by zamilovanie svedčalo. Ani, že by mu prinieslo šťastie. Alebo aspoň to šťastie nie je viditeľné skeptikom, asi ako cisárove šaty...deťom.
Keď sedím v škole alebo si niečo čítam alebo idem po ulici alebo nech už robím čokoľvek, všade počúvam, že zamilovanie je niečo nádherné a úžasné, skvelé, dokonalé, povznášajúce. Asi žijem v inom svete. V bubline, od ktorej sa všetky pocity odrážajú...zanechávajú len nepríjemný pocit, že čosi nie je v poriadku.
Ak niektorí ľudia pokazia všetko, čoho sa chytia.... ja sa nemusím ani dotknúť pocitov, aby sa pokazili....
Ale ako vždy vravím, každý má niečo. Niečo, čo mu nejde. Ja nie som dobrá v medziľudských vzťahoch. Buď mám ľudí priveľmi rada alebo ich nenávidím, jediné čo viem, je že nechcem, aby boli nešťastní. Ale to si neprajem ani pre seba. Tak prečo neviem urobiť šťastnou jedinú osobu, ktorú na svete skutočne mám - seba?
A zaľúbiť sa do nejakého zaľúbeného muža?
Pretože moje bublina je šialená. Nenechá vpustiť ľudí, ktorí si ju chcú otvoriť. A praská od samého blaha pri nevšímavých tvárach okolo seba.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára