Tak nadišiel čas na historku zo života. Je asi jedna hodina v noci. Lokalizácia (..teraz vám dám šancu hádať. Mám záľubu v tom tráviť svoj čas na opustených miestach, zväčša na takých, kde sa prestupuje z jedného dopravného prostriedku do druhého. Tak? Nejaký nápad?) - áno, letisko! Tentokrát, a prvýkrát, sama.
Fajn, Barcelonské letisko plné pofidérnych ľudí. Najmä osoby, ktoré trpia samomluvou, nevedia odtrhnúť zrak alebo tí, čo si na vozíky pre batožinu ukladajú rozličné igelitky plné čohosi. Moji noví kamaráti! Aj keď tí ma skôr vidia ako sokyňu, ktorá si zaberá fajné miesto za nejakým kioskom. Rozložená na zimnom kabáte, s baťohom pod hlavou ako správnmy bohém, píšem tento článok, ktorý, ak toto všetko prežijem, sa dostane až k vám.
Nehľadiac na to, že cestou sem sa ma snažil ošklbať taxikár, a že môj sused v autobuse na mňa uprene vyvíjal očný kontakt pri každom náznaku pohybu.... sa dá povedať, že táto cesta je zatiaľ viac-menej (asi to menej) príjemná. Ťuk-ťuk. O drevo.
Tu je vážne zima. A celé je to nanič. Nechcem aby mi nejakí unudení pasažieri
ohrozovali telesnú integritu...
Hlásim sa opäť, päť hodín ráno, letisko. Môžem oprávnene povedať, že je to "the same shit". Pár častí môjho tela (napríklad celkom nepochopiteľne pravá ruka), napuchli, očerveneli a vyzerajú ako po poštípaní veľmi čudným komárom. Bezdomovci ešte stále okupujú, smrdia. A čuduj sa svete, môj kamarát za rohom už asi štyri hodiny bez prestávky rozpráva. Dúfam, že s niekým.
Inak je to sranda, lebo ak vám treba cikať. tak si musíte zbaliť celú tu pakáž, odniesť si ju na záchod a následne späť. Cítim sa ako slimák. Tiež si nosím domček so sebou a po tejto noci budem rovnako odporná (zabudla som si hrebeň).
Vďaka Bohu, že sa posúva čas (high five!). Inak mám úplne červené oči. Nejao celá očervenievam. Snáď mi nič neodumrie. Už len pár hodín!
Bože, ak toto prežijem bez ujmy, budem ti nesmierne vďačná. Je takmer osem hodín a už len čakám kedy dôjde u mňa k takej spánkovej deprivácii, ako u toho uja čo pri lete balónom dostal z toho halucinácie a chcel z neho vyskočiť.
Pomaly sa trúsia ľudia a o 40 minút sa nalodíme do lietadla. Predpokladaný priebeh letu: spať ako zabitá.
Dúfam, že mi pripadne nejaké miestečko, kde budem môcť zložiť tú svoju nešťastnú gebuľku.
Ohó, poletím so samými Maďarmi, tak dúfam, že všetko prejde Ok.
Valkovičová! Čo to robíš? Prestaň sa sústrediť na rasovú neznášanlivosť a radšej šetri rezervy! A choď na záchod, lebo ako ťa poznám...
Už sedím v lietadle. Samozrejme, že nespím, ale čumím z okna na Alpy alebo Pyreneje alebo akékoľvek iné pohorie, ktoré sa teoreticky rozprestiera medzi Barcelonou a Budapešťou/ťom. Je to krásne, ale aj tak bez okuliarov nič nevidím. Vedľa mňa sedí španielska dvojica čo sa stále len mojká. Toľko spravodajstvo zo vzduchu.
Inak, je to celkom zaujimávé ako tématicky je zladený Wizzair. Okrem vybavenia lietadla aj všetci stewardi, dokonca aj moja spolusediaca, nosia purpurovoružovú.
(Článok neprešiel žiadnou cenzúrou ani do neho nič nebolo pridané).
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára