Možno že som predsa len nevkročila na ten správny smer. Možno sa mi zatočila hlava v nesprávnej chvíli. Možno sa mi pokazil kompas v rozhodujúcom momente.
Záleží na tom?
Záleží na mojom vnútornom pocite. Záleží na tom, či cítim, že som na správnej strane, že idem práve tam, kam mám ísť.
Je hlúpe veriť, že ťa Boh smeruje, že ti pripravuje cestu, že ťa má rád a že chce, aby si zotrval?
Ja viem, že ľudia sú omylní.
Ja viem, že svet nie je len to, čo vnímam.
Ja viem, že toľkú zložitosť nikdy nebudem schopná pochopiť.
Ale je také príjemné cítiť, že všetko je také ako má byť a že robím všetko pre to, aby som vytrvala.
Nie je to vždy ľahké. Občas to bolí. Častokrát. Bolí keď ideš po ulici a počuješ, ako ťa volajú bielym imigrantom. A bolí, keď vieš, že nikdy nezapadneš, že navždy budeš malý dielik skladačky, ale tej druhej a nie tej, v ktorej sa snažíš zapadnúť. Ale po pravde? Ani to nechceš.
A teraz by si prvý semester zaslúžil malú rekapituláciu...:
Čo som sa naučila?
Lepšie po španielsky(aspoň si to myslím)
Čo-to po arabsky(ale nikdy to nevyužijem)
Čo-to po valencijsky(ale príliš málo)
Že psychológia je naozaj niečo, čo chcem študovať a že sa čvachtám v učení ako prasa v blate (čiže so všetkým potešením aké si viete predstaviť)
Že nie všetci španieli sú takí, ako tí, ktorých som poznala predtým
Že Slovensko je úžasná krajina, kde sú úžasní ľudia, len túto vlastnosť prestali rozvíjať
Že nájsť niekoho, s kým môžeš vytvoriť vzťah, je to najlepšie čo sa ti môže stať, keď si sám
Že láska je viacrozmerná
Že aj keď je tomu ťažké uveriť, človek toho unesie stokrát viac, ako by si kedy bol myslel
Že každý z nás je malý Jozef Mak
Že hrdosť a dôstojnosť nie je prežitok
Že nepotrebujete k prežitiu nikoho, ale pomáha to chcieť žiť...
Že sme naozaj iní
Že niekedy je lepšie byť ďaleko ako blízko tých, ktorých máte radi
Že v „skutočnom svete“ si každý hrabe na svojom piesočku
Že aj z litra sangríe sa dá pripiť
Že keď niečo chcete, treba kašľať na to, čo hovoria ostatní, chcete to VY a nie ONI
Že vyplakať sa nepomáha
Že ľudské objatie je naozaj to najkrajšie, najmäkšie a najupokojujúcejšie čo môžete darovať
Že sa neoplatí povyšovať... kto vstáva povýšený, líha si ponížený...
Že v mierke sveta sú všetky problémy len žabomyšacie vojny
Že stavať si svoj vlastný život má sladkú chuť samozdatnosti a trpkú chuť samoty(aspoň z počiatku)
Naučila som sa, že minulosť je mi jedno, že som stratila záujem sa v nej šťúrať
A že treba byť hrdý na inakosť.
A mnoho iných vecí. Ale to snáď nabudúce.
Posledných deväť dní tohto roku strávených na horúcej, piesočnatej pôde Španielska, Načase vrátiť sa na východ, so rozbitými ružovými okuliarmi, s modrinami a víťazoslávnym úsmevom na tváriJ...
O mesiac opäť návrat....
to je pekne napisane. si podla mna jedna z prvych z nas, ktora spoznala "velky svet". ja som sa nedokazala odputat od minulosti a zacat si razit vlastnu cestu. a podla mna sa ti zide vediet po arabsky, nikdy nevies ;)
OdpovedaťOdstrániťraz si ju prerazis, ked prides do tej chvile, ze si ju budes chciet prerazit:)
OdpovedaťOdstrániťa s tou arabstinou si to este rozmyslim, habibi:D