Čo teraz?

Ak si bola niekedy na životnej križovatke, vieš, aké to je, spýtať sa samej seba: Čo teraz? Skúšaš odhadnúť čo by chceli ostatní, aby si urobila a zároveň hľadáš niečo, čo tak dokonale vystihne, čo chceš ty.
Dnes mi odchádza slovenská návšteva a je to zase ten istý scénár. Keby som sa odvážila hodnotiť to, ako sa cítim,.. som smutná. Ale nie preto, že neuvidím nikoho z mojej rodiny najbližšie dva mesiace(aj pre to, nie som z kameňa). Ale preto, lebo moja sestra je živým dôkazom toho, ako by vyzeral môj život, keby som zostala doma. Nemôžem to povedať so stopercentnou istotou, ale aspoň pred pár mesiacmi som smerovala k čomusi, čo bolo preveľmi podobné jej životu. A ten život je fajn. Je pekný. Je to taký ten jozefomakovský život človeka, ktorý má svoju prácu, svojho manžela, svoje záľuby, kamarátov a všetko v jeho živote má svoj poriadok a miesto, ako puzzle.
Poskladané puzzle.
Keby som tak mohla vidieť do budúcnosti (ale nejakou mierumilovnou metódou, žiadne čítanie z vnútorností mŕtvych holubov), chcela by som to vedieť. No, vieš, to, ako by vyzeral môj život tam a nie tu. Asi by sa zrodil taký istý článok, len smerovaný na Španielsko. Určite by som sa sťažovala, akáže som to ja ťapa, čo nevie chytiť šancu za rohy a poriadne ňou potriasť. Takže v konečnom dôsledku môžem ísť pokojne spať spánkom bezbranných. Nemala by som sa o nič lepšie ani horšie, lebo by som beztak musela strpieť v mojom živote jednu nesmierne otravnú, sem tam priam neznesiteľnú, ale hlavne nepostrádateľnú vec - seba. A so mnou by to určite nejako dopadlo. Na to sa môžem spoľahnúť...