Nové situácie

V podaktorých situáciách sa cítim ako dvakrát korunovaný DEBIL. A keď si za tie situácie môžem sama, je to ešte lepšie.
Keďže sa neviem zdôverovať, tak sa zdôverím aspoň môjmu neverejnému blogu.
Situácia: hodina vývojovej psychológie, téma - dospelosť. Otázka hodená do pléna: koľkí z vás si myslia, že sú dospelí. Zdvihnuté ruky, pridávam sa, hoci som si ešte donedávna myslela, že som dobre pečený adolescent, musela som sa prehodnotiť. Prakticky žijem sama, žijem z toho, čo sama vyprodukujem - štipendium. Preberám za seba plnú zodpovednosť, sú chvíle kedy po mne ani pes neštekne, nieto ešte rodinní príslušníci. Aj keď viem, že sa o nich môžem v krízových situáciách oprieť, nespolieham sa na to. Mám víziu svojej budúcnosti (nie, ten idealizovaný príspevok pred týmto, nie je myslený na sto percent vážne, aj keď, musím uznať, že mám svoje sny). Považujem sa za človeka, ktorý je samostatný, momentálne, vďaka bohu aj samozdatný.
Prečo som teda jediná pod 25 zdvihla ruku?
Takto to neznie hlúpo, ale poviem vám, riadny trapas.
Pozreli na mňa ako na debila, chi chi chi, cha cha cha. Zase sa tá erazmáčka tvári ako najmúdrejšia na svete. Nadvihnuté obočie spredu, zozadu, okolo mňa. Ostatní sa považujú za "adolescentov" alebo za "ani to, ani to".
Teraz keď nad tým uvažujem z novej perspektívy, asi by som sa za dospelú neoznačila, lebo mi chýba dosiahnutie úplnej identity v osobnom zmysle slova, nie v tom spoločenskom.
Ale tá stigma "všetko vie, všade bola", mi asi zostane.
Tak to vieš aspoň ty, milý blog a náhodný čitateľ, dokážu ma vyviesť z rovnováhy aj takéto hlúposti. Koniec koncov, nie je to "big deal". Ale je to čriepok toho, čo vytvára môj pohľad na to, aká som, aké je moje okolie, a ako sa môže zrážka dvoch svetov obrátiť na trochu zahanbujúcu a nie vždy úplne príjemnú situáciu. Beztak som už exot v našej triede a nepotrebujem na seba pútať zbytočnú pozornosť....

Inak je to fajn, keď si môžem takto napísano-nahlas zanadávať a nemusím tým nikoho otravovať. Ani seba:).