Niekedy sa pýtam samej seba (a nečakám, že by som si aj odpovedala). Kedy je lepšie, aby som bola sama?....
Hovorí sa, že človek by mal byť sám, keď je v zlej nálade, aby nenakazil ostatných. To isté sa hovorí o chorobe, fyzickej aj psychickej, to isté sa hovorí....
Ale nemalo by to byť práve naopak? Nelieči sa náhodou ľudskou spoločnosťou boľavé srdce? A všetky druhy tých hlúpych bolestí, ktoré si vytvárame sami od seba?...
Dnes moja profesorka povedala: "Každý človek má právo byť milovaný a rešpektovaný. Nemusia nás milovať všetci, ale vždy tu musí byť aspoň niekto, kto by nás mal rád. Každý človek, nech má akékoľvek chyby, si zaslúži už len tým, že existuje, byť podporený, zaslúži si ten jednoduchý fakt niekoho zaujímať a zaslúži si nebyť sám."
Príde mi ako krásny životný údel, mať niekoho rád. V skutočnosti až tak veľmi nezáleží na opätovaní citu. Keby sme boli dokonalí a nezištní, stačila by nám len myšlienka na to, že niekto je šťastnejší kvôli nám. Prečo to tak nie je?
(A prečo sa stále pýtam prečo?)
Verím, že na svete sú ľudia, ktorí žijú zo šťastia ostatných. Mám jednu kamarátku, ktorá vyzerá, ako keby jej hlavným životným mottom bolo robenie šťastia. Vyrába ho cez úsmevy a cez objatia, cez balóniky, cez cukríky a cez jednoduché "matie niekoho rád". Je to krásne, ale vyzerá to ako prirodzená časť jej JA, že je taká jednoducho odvždy, odmalička, že je to jej neoddeliteľnou čiastočkou. Ale čo my, zištní pesimisti, ktorí nemajú radi poriadne ani samých seba - ako len môžeme darovať šťastie ostatným?...
....možno tým, že zo šťastia neubúda, keď ho darujeme. vlastne, po pravde, malo by ho skôr pribúdať.....
Úprimne, tieto úvahy nevedú k rozriešeniu potencionálneho problému. Len som sa strašne zľakla, že už nedokážem hovoriť ostatným, čo ma trápi. Aj keď je to taká blbosť, ako úvaha nad šťastím alebo nad láskou alebo nad ktorýmkoľvek ľudským citom. Len mám obrovskú chuť s ľuďmi zdieľať a nebáť sa, že to, čo je vo mne, nestojí za to, aby som to zdieľala. A našťastie cez blog sa zdieľa tak ľahko - čitateľ ma môže hocikedy zrušiť a nevšimnem si to, ja môžem zrušiť čitateľa, neprerušujeme sa navzájom v reči, a tak ďalej.
Asi sa budem musieť opäť naučiť hovoriť čo si myslím.....
Pia(dnes s tromi bodkami)...
ja som na tom podobne, tiez ludom nehovorim co ma trapi (urcite si si to vsimla, ze vyzeram ako by ma nic netrapilo, co?). ale ked som raz povedala niekomu co ma trapi zistila som ze sa trapi podobne ako ja! a zblizilo ma to! takze cokolvek ta trapi tak mi to mozes povedat a mozno ze tiez zistime ze mame podobne problemy a pochybnosti.
OdpovedaťOdstrániťnabuduce to uz budem vediet:)
OdpovedaťOdstrániťclovek nechce hovorit o svojich pochybnostiach, ved na svete je ich beztak dost. ale niekedy sa tie pochybnosti vyriesia len ked ich nahlas vyslvois:)