Námraza

V škole sme brali, že sú tri druhy detí. Sú deti "ľahké", ktoré sa rýchlo skamarátia, málo plačú a celkovo sú to takí malí budúci optimisti. Potom sú deti "ťažké", čiže uplakané, problémové, takí malí pesimisti. No a posledný druh detičiek sú tie "ktorým trvá dostať sa do tepla". Čiže deti, ktoré sú uzavreté voči novým ľuďom, tiché, ale vo svojej podstate bezproblémové, ak dostanú dostatok času sa adaptovať.
Asi by sa teórie o deťoch nemali aplikovať na dospelých, aj keď ja si občas pripadám, akoby som nestíhala "otepľovať sa".
Vlastne ani netuším, prečo mi to pri niektorých ľuďoch toľko trvá, a podľa čoho usudzuje moje vnútro, že je čas sa otvoriť a roztopiť.
To, že neukazujem svoje pocity, neznamená, že ich nemám.
To, že sa ti prvá nehodím okolo krku, neznamená, že nie som tá, ktorej najviac chýbaš.
To, že vám stále dookola neopakujem, že vás mám rada, neznamená, že by som za vás nevložila ruku do ohňa.
To, že sa neusmievam, neznamená, že nie som šťastná.
Možno vyzerám ako keby som bola spoly zamrznutá, ale vo vnútri žijem aj desať rôznych životov, píšem romány a spúšťam ohňostroje.
Len mi trvá dostať sa do tepla.

Toľko radosti!

Prečo žiť na intráku a prečo nie?
(Keď máte samozrejme na výber)

Môj diskurz sa bude viazať len na ten môj, neviem ako to vyzerá na ostatných intrákoch a ani to nechcem vedieť (ak je to lepšie, bude mi to ľúto a ak je to horšie, tak to bude ozaj nechutné).
Všetko má svoje pozitíva aj negatíva, svoje FUJ body a svoje včeličky. Čo je FUJ?
Šváby na záchodoch. Potkany v sprchách. Veľké hnusné osy s čudnými zadočkami a dlhými nohami. Všetky rôzne chrobáky, pavúky, komáre a iná háveď. Nerozumejte ma zle, ja nemám nič proti mierumilovným mravčekom niekde vonku na stromoch. Ale keď musíte svoje fyziologické potreby obmedzovať kvôli tomu, lebo drahej švábej rodinke sa zachcelo sa usadiť na jedinom uzamykateľnom záchode v celom intráku (to všetky šváby vedia lietať alebo len tento druh?)...tak to nie je úplne v poriadku.
Ďalej potkany. Našťastie som ešte nemala tú česť, len som ich videla z diaľky na terase. Uf. No už sa aj také stalo, že sa potkan usídlil na sprchách a záchodoch. Privolaná pomoc (ujo vrátnik) zachovala chladnú hlavu – čiže nič neurobil, len nalepil na dvere papierik, aby nikto nevstupoval. V poriadku, ale nepíš to tam menšinovým jazykom, ktorému nerozumie 80% intráku. Čo keby som si myslela, že je to výzva vstúpiť a zožral by ma tam potkan???(taká hlúpa nie som, ale verím tomu, že aj takí sa nájdu)
Ďalšia výzva: opravte žalúzie! Toto nie sú také, aké máme doma, ktoré sú z ľahučkého plastu. Toto sú dvadsať kilové tvrdé žalúzie z materiálu podobného drevu, ktoré padajú kedy sa im zachce, buď štýlom gilotína alebo na nižšie poschodia (beda tomu, kto sa tam práve slní). Pravidlo prežitia – nikdy sa nevykláňaj z okna. Už len kvôli tým žalúziám keď už pre nič iné. Veď tu neštudujeme toľko, aby nám potom hlavy odsekli naše vlastné okná.
Tretie FUJ sa vzťahuje na dvere. Neviem ako funguje celá tá dverová logika, ale predpokladám, že v bezpečných dverách by nikdy nemal nastať stav, že sa nedajú zvnútra otvoriť. Aspoň nie vo chvíli, keď máš plný močový mechúr.
Štvrté a stručné FUJ – v stenách by NEMALI byť diery a nemalo by byť vidieť o dve poschodia nižšie.
Piate FUJ – nemali by padať kachličky keď sa práve sprchuješ...alebo keď sedíš na záchode. Odhliadnuc od toho, že zomrieť úderom do hlavy práve vo chvíli keď tlačíš je asi tá najzahanbujúcejšia smrť,.....
Skrátka nemali by padať samé od seba, to fakt nie.
Šieste FUJ – v cestovinách by sa nemali objavovať kamene, v šaláte červík a celkovo, tá diskriminácia v kuchyni je hrozná. U nás totiž vyznávačom islamu varia špeciálne bezmäsité jedlo, čo je skvelé, avšak keď si ho chceš dať tiež, kuchárky ťa odpinknú tým, že predsa nie si moslim, tak čo si to dovoľuješ pýtať si špeciálne jedlo? Pozor pozor, fakt, že si vegetarián alebo žid (takú výhovorku som ešte neskúšala) ťa nezachráni. Musíš si vybrať medzi prasačou nôžkou alebo kalamármi vo vlastnej šťave. Mňam.
Posledné FUJ sú ocikané steny, spermie na záchodoch, a podobné záležitosti, ale tomu sa asi nevyhnete, ak žijete v spoločnosti rozbujarených mladých mužov (a dievčat).

Uf, tak som sa rozohnila, že tie pozitíva radšej nechám na budúce.
Zatiaľ príjemné počítaníčko.

Hádajte sa, prosím!/

Medziľudská komunikácia je kameňom. Tým základným a stavebným, na ktorom sa stavia pochopenie, názory, postoje a nové poznatky. Bez komunikácie by naši predkovia nevedeli, ktoré bobuľky sú tie nezrelé, už ako malé opice by ich zjedli, a tým pádom by sme sa z nich nezrodili my.
Komunikácia je dobrá. Je ťažké klasifikovať niečo do tej nebeskej škatuľky dobroty, no ak by tam niečo patrilo, je to práve vymieňanie si informácií, ktoré nás tak často zachraňuje od samoty, od hlúpeho počínania a od následnej smrti. Okrem toho nám dáva pocit spolupatričnosti, či už v chvíľach keď sa hrá hokej, alebo aj vo chvíľach existenciálneho spytovania sa prečo, ako a načo sakra sme na tomto svete.
Ešte kedysi sa predpokladalo (nielen podľa Chamurapiho, ale aj podľa vtedajšej logiky), že každý konflikt, ktorý na základe medziľudskej komunikácie vzniká, sa riadi podľa jednoduchého zákona. Máme tu jedného zlého a jedného chudáčika. Ten zlý je agresívny a vinný a ten druhý je morálny a vzdelaný a určite mal pravdu, chudáčik náš. A je tu ešte jeden pán, ktorý vyrieši ich problém, zlého potrestá a dobrý sa dočká satisfakcie.
Tak to bolo predtým. A verím tomu, že je ešte veľa ľudí, ktorí sa na základe tohto postupu riadia. Avšak starý model teórie konfliktu pri tejto informácii nekončí, a dodáva, že každá nezhoda je len systémovou chybou, ktorá vznikla náhode, a ktorú treba ihneď eliminovať, lebo inak naruší optimálny chod spoločnosti.
To všetko je fajn. Táto teória obstála už mnohé a svet sa pri nej ani nezrútil, ani ho neroztrhali na kúsky atómové bomby, takže.... asi na tom niečo bude.

Teraz tu však máme model nový, moderný, a veľmi veľmi neobľúbený. Nedovoľuje totiž ľuďom byť obeťami, a to my máme tak strašne radi. Hovorí o špirále. Polopatisticky povedané, konflikt si vyžaduje dvoch ľudí, ktorí sú zodpovední za svoj prídel. Účel roztržky má byť zmena. Ak vznikol konflikt, asi nevznikol len tak, lebo tí dvaja sa radi hádajú (prípadne mlátia, strieľajú, vyhadzujú do vzduchu). Vzniká preto, lebo je tu súťaživosť – o kontrolu nad materiálnymi statkami (peniaze napríklad) alebo o sociálnu odmenu (mňa majú radšej! Nie, mňa!). Nie je tu žiadny ujo, ktorý tento problém vyrieši. Máme len dva rozhnevané objekty, ktoré vedia, že ten druhý je prekážkou v dosiahnutiu pokoja, lásky, peňazí, letnej dovolenky, skrátka, niečoho na čom veľmi záleží.

Čo vyplýva z tohto všetkého? Len toľko, že hoci technológia ide dopredu, máme umelé zuby, implantované vlasy, prsia, zmenila sa kvalita vody, zeme, zmenilo sa školstvo, skrátka všetko, ľudský hnev zostáva stále rovnaký, nezmenený a naturálny. Postupom času sme však pochopili (my = spoločnosť), že aj nepríjemné situácie môžu viesť k niečomu, čo je v konečnom dôsledku "dobré". A ja si myslím, že nie nukleárne zbrane, ale práve hlboké pochopenie tejto reality, môže niečo zmeniť na tom, ako funguje náš svet. K lepšiemu.


(použitý zdroj – Modely konfliktu od pánov Torrego a Gubbins)

Zamilovaní muži

Neviem prečo, ale spoznáte ich. Skôr ako zamilované ženy.
Keď je muž skutočne zaľúbený, niekomu to môže pripadať patetické a niekomu roztomilé...
mne to pripadá "nie-práve-typické", akoby city boli výhradne ženskou záležitosťou.
Z mojich doterajších skúseností, zaľúbenie robí z ľudí bláznov, nič viac, rýchlo sa vzplanie, rýchlo vyprchá a často sa krivka pocitov vráti hlboko pod pôvodnú hodnotu, do mínusu.
Ale vážne. Nepoznám žiadneho muža, ktorému by zamilovanie svedčalo. Ani, že by mu prinieslo šťastie. Alebo aspoň to šťastie nie je viditeľné skeptikom, asi ako cisárove šaty...deťom.
Keď sedím v škole alebo si niečo čítam alebo idem po ulici alebo nech už robím čokoľvek, všade počúvam, že zamilovanie je niečo nádherné a úžasné, skvelé, dokonalé, povznášajúce. Asi žijem v inom svete. V bubline, od ktorej sa všetky pocity odrážajú...zanechávajú len nepríjemný pocit, že čosi nie je v poriadku.
Ak niektorí ľudia pokazia všetko, čoho sa chytia.... ja sa nemusím ani dotknúť pocitov, aby sa pokazili....
Ale ako vždy vravím, každý má niečo. Niečo, čo mu nejde. Ja nie som dobrá v medziľudských vzťahoch. Buď mám ľudí priveľmi rada alebo ich nenávidím, jediné čo viem, je že nechcem, aby boli nešťastní. Ale to si neprajem ani pre seba. Tak prečo neviem urobiť šťastnou jedinú osobu, ktorú na svete skutočne mám - seba?
A zaľúbiť sa do nejakého zaľúbeného muža?

Pretože moje bublina je šialená. Nenechá vpustiť ľudí, ktorí si ju chcú otvoriť. A praská od samého blaha pri nevšímavých tvárach okolo seba.

Pán profesor, zhypnotizujte nás pred skúškou!

Z profesorov na výške by sme nemali mať strach, ani by sme ich nemali uznávať ako Bohov. No dnes som mala na hodine zvláštny zážitok, ktorý sa nachádza niekde medzi ohromnou profesionalitou a snahou ohromiť študentov.
Hodina Psychológia Učenia, čo je inak nuda, lebo jediné čo robíte je ako podmieniť holuba, aby stláčal tlačítko. Čiže žiadne veľké haló. Dnes nám učiteľ rozprával o tom, ako môžeme prostredníctvom sugescie a prirodzeného učenia dosiahnuť rôzne modifikácie správania - napríklad, keď chronicky nespavý človek dokáže zaspať len na základe mentálneho cvičenia.
Pohodlne sa usaďte, pokojne dýchajte, zavrite oči a vystrite pred seba ruky. No nebola som veľmi dôverčivá. Pozrela som sa okolo na svojich spolužiakov a vyzerali sme ako členovia pochybnej sekty, ktorá víta svojho guru. Predstav si, že más v dlani pravej ruky guličku z vosku. Zostaň pokojný. Gulička je ťažká. Pokojne dýchaj. Gulička je veľmi ťažká...
Tri minúty, ani to nie. Po otvorení očí mala celá trieda pravú ruku položenú na lavici, zatiaľčo ľavú držali pevne vo vzduchu.
Kto z vás nemôže večer zaspať? Prihlásila sa jedna moja spolužiačka, asi štyridsiatnička, ktorá sa veľmi podobá na moju mamu. Zaviedol ju ku stoličke na okraji triedy, pohodlne sa usadila. Neviem či to bolo tým, ako sledovala jeho ruky až kým jej nedopadli na čelo, či to bolo tým, čo jej šepkal, alebo jednoducho vplyvom situácie... za tri minúty padla ako podťatá. Učiteľ sa na nás víťazoslavne otočil. Nebudem preháňať keď poviem, že sme zostali s otvorenými ústami. Všetci. A to sa teraz nezobudí? A čo teraz??
Učiteľ nám len naznačil, aby sme zachovali ticho a vysvetlil nám situáciu. Len pokojne spí a postupne prejde všetkými fázami spánku. Slabo nás vníma, ale je príliš uvoľnená, aby nám venovala pozornosť. Čosi jej zašepkal a dvakrát luskol prstami, aby sa prebudila. Neviem či to bolo prebudenie alebo len vytrhnutie z najhlbšieho spánku. Spi - povedal jej učiteľ, kráčal k nej a nahlas tlieskal. Zaspala. Aj napriek hluku, ktorý smeroval rovno k nej.
Keď sa prebudíš, bude ti Mária José pripadať strašne vtipná. Lusk-lusk. Opäť vytrhnutie zo spánku, prehliadala si nás rozospatými očami, akoby netušila, kde sa to nachádza. Zrak jej padol na Máriu José. Nedokázala zadržať smiech....

Auto-Sugesciou dokážeme nájsť v našej mysli silu na to prestať fajčiť alebo sústrediť sa na učebnú látku. No nemala by sa stať predmetom zneužitia.
Ešte šťastie, že nám to má kto povedať. Je to ako s tým druhom rodičov, ktorí ponúknu prvý alkohol svojim deťom. "Je lepšie keď to vyskúšaš v bezpečí so mnou, ako by si to skúšal v nebezpečí s kamarátmi...."

Chodenie do kostola

Každý ho má. Niektorí doslovne a iní, ako ja, tak hypoteticky.
Neviem prečo chodia do kostola ostatní a ani to nemôžem vedieť, lebo netuším čo sa im odohráva v hlave keď tam sú. Ale asi ich to utvrdzuje vo viere, pomáha im stetnúť sa s ľuďmi rovnakých názorov a rovnakej viery, aby potom vedeli ľahšie čeliť okolitému svetu a jeho zložitostiam. Malo by reprezentovať stretnutie s niekým, koho nevidia, len cítia, a kto im dáva pocítiť, že sú jedineční, dobre chránení a milovaní po každú sekundu svojho života.
Ja do Kostola nechodím, ale chodím do kostola. Vždy keď sa vraciam na Slovensko, je to pre mňa ako nedeľná omša, alebo aspoň spĺňa všetky atribúty - stretnem sa s ľuďmi, ktorí majú podobné presvedčenie, tieto stretnutia ma posilňujú, dávajú mi nádej, pocit, že som milovaná, dobre chránená.... a jedinečná.
Ale ani tá nedeľná omša netrvá 7 dní v týždni 24 hodín. A za ňou nasleduje realita, ktorá si vyžaduje od človeka neoblomné presvedčenie, že ju dokáže skrotiť (aj keď to nedokáže).

Ak je tento článok priveľmi náboženský (nemá takým byť), tak je to najmä preto, lebo práve viera (nie v Boha, ale v lepšiu budúcnosť) ma doviedla do tej reality, v ktorej žijem, a v ktorej potrebujem, aspoň z času na čas, zájsť do môjho malého, päťmiliónového kostola...

Majetok

...to je smutné. Že nám na svete nič nepatrí. Nemôže nám patriť milovaný človek, nikdy nemôžeme úplne zabrať myseľ kohosi, nech už je ten človek do nás zaľúbený alebo nás nenávidí, jednoducho pre nikoho nie sme celý svet. Nie sme nenahraditeľní. Nevlastníme ani ten vzduch, ktorý dýchame, lebo keby sme ho chceli v sebe uväzniť, umrieme. Domy, byty a záhrady sú "naše" len preto, lebo tak spoločnosť rozhodla. Ak sa zmení režim, môžu nám všetko, čo nám predtým patrilo, vziať. Nemáme ani vlasy lebo kedykoľvek mimovoľne vypadnú bez toho, aby sa nás pýtali na názor. Nemáme ani vlastné telo, len schránku, ktorá od momentu počatia chradne a stráca, blíži sa ku koncu a vypovedá službu. Aj naše spomienky su odobrateľné...stačí úder do hlavy alebo predstavivosť a pretvoríme všetko čo sme mali predtým na čosi iné.
...charakter a osobnosť sú vytvorené len okolnosťami, ktoré sa menia. Nerozhodujeme o tom, akí budeme. Svet nás mení a modeluje ako plastelínu, nedáva nám kontrolu, nepýta si náš podpis pod rozhodnutia, ktoré sám vyberá.
...keď vieme, že nič nemáme, nemusíme sa báť čosi stratiť. Pre ostatných neznamenáme nič, len prechodné postavičky na ceste životom, a svet by sa zaobišiel aj bez nás. Nepotrebujeme robiť dojem, presviedčať o svojej pravde, nemusíme túžiť po tom, byť milovaní...
Nezáleží na tom. Stačí sa preplaviť životom, pretože tak či tak sa na nás zabudne.

Prijmutie pominuteľnosti oslobodzuje, aspoň sa tak hovorí. No myslím, že v ľudských silách nie je úplne sa odbremeniť od svojej túžby po láske, šťastí, naplnení, úspechu a nezabudnuteľnosti. Sme asi už raz takí.