Majetok

...to je smutné. Že nám na svete nič nepatrí. Nemôže nám patriť milovaný človek, nikdy nemôžeme úplne zabrať myseľ kohosi, nech už je ten človek do nás zaľúbený alebo nás nenávidí, jednoducho pre nikoho nie sme celý svet. Nie sme nenahraditeľní. Nevlastníme ani ten vzduch, ktorý dýchame, lebo keby sme ho chceli v sebe uväzniť, umrieme. Domy, byty a záhrady sú "naše" len preto, lebo tak spoločnosť rozhodla. Ak sa zmení režim, môžu nám všetko, čo nám predtým patrilo, vziať. Nemáme ani vlasy lebo kedykoľvek mimovoľne vypadnú bez toho, aby sa nás pýtali na názor. Nemáme ani vlastné telo, len schránku, ktorá od momentu počatia chradne a stráca, blíži sa ku koncu a vypovedá službu. Aj naše spomienky su odobrateľné...stačí úder do hlavy alebo predstavivosť a pretvoríme všetko čo sme mali predtým na čosi iné.
...charakter a osobnosť sú vytvorené len okolnosťami, ktoré sa menia. Nerozhodujeme o tom, akí budeme. Svet nás mení a modeluje ako plastelínu, nedáva nám kontrolu, nepýta si náš podpis pod rozhodnutia, ktoré sám vyberá.
...keď vieme, že nič nemáme, nemusíme sa báť čosi stratiť. Pre ostatných neznamenáme nič, len prechodné postavičky na ceste životom, a svet by sa zaobišiel aj bez nás. Nepotrebujeme robiť dojem, presviedčať o svojej pravde, nemusíme túžiť po tom, byť milovaní...
Nezáleží na tom. Stačí sa preplaviť životom, pretože tak či tak sa na nás zabudne.

Prijmutie pominuteľnosti oslobodzuje, aspoň sa tak hovorí. No myslím, že v ľudských silách nie je úplne sa odbremeniť od svojej túžby po láske, šťastí, naplnení, úspechu a nezabudnuteľnosti. Sme asi už raz takí.